|
Mižu Korhel- zo zbierky klebiet o jeho otcovi
Mižu Korhel nieje jeden z tých typických hobitov, ktorí si vychutnávajú svoj domov, záhradky a nažívajú si vo svojich malých dedinkách ,kde sa im žije ako prasiatkám v žite. Loď ,zvaná Mižuho osud, sa dostala do silnej búrky ,ktorá ju na čisto vyviedla z cesty do neznámych končín kde sa celkom stratila. Avšak každá plavba má svoj začiatok, nejaký breh , z ktorého sa vyplavila. To bolo ešte pred tým než sa stihol vôbec narodiť. Nič netušiaca ,naivná hobitka Gita Furečková ,pracujúca ako kuchárka v miestnom hostinci v Doubkove ,si vzala o šestnásť rokov staršieho hobita ktorého meno bolo Slavimír Korhelka. Avšak treba dodať ,že pred tým než sa vzali, spolu bývali pod jednou strechou ako spolubývajúci, iba on a ona, či sa ale ľúbili nikto netušil, Gita toho v hlave mala málo avšak postavu mala silnú, pevnú ako poriadna kuchárka, vláčiaca ťažké hrnce. Korhelka určite miloval svoju prácu - nosil zásielky ,ktoré sa dosť líšili od poštových zásielok. Korhelka predával alkohol, presnejšie pálenku, ktorú si sám pálil a tiež si ju sám pomenoval podľa svojho mena "korhelka". Bola to práca ktorá ho bavila a celkom pekne mu vynášala, ako obchodníka s domácou pálenkou ho bolo vidieť vždy a všade. Bolo úplne normálne ,že bol veľmi neobľúbený u žien teda presnejšie u manželiek jeho zákazníkov na čele so starostom dediny, ktorí jeho pálenku zbožňovali. Korhelka pálil doma v pivnici. Väčšinou pálil z jabĺk, hrušiek a sliviek. Každý demižónik tradične označil nálepkou s nápisom "S láskou vyrobený domáci ovocný šnaps", jednoducho povedané - išlo mu to - práca to bola jediná ,o ktorú mal záujem ,ktorú mal rád, každé ráno na konci týždňa sa zavrel dolu do pivnice ,odkiaľ sa pred večerou vracal plne spokojný a v dobrej nálade. Korhelku musel predsa zakaždým ochutnať a tak sa vždy na večer odobral do hostinca trocha si zaspievať. Pravdou bolo ,že so svojou pálenicou trávil viac času ako s Gitou ,ktorá aj tak musela byť v práci skoro celý deň, pretože bola vtedy jedinou kuchárkou v dedine, ochotnou variť v hostinci. Na druhej strane, bola príliš naivná ,myslela si že to kvôli nej chodil Korhelka každý večer do hostinca , on si ju však nevšímal, nikdy tam nezjedol ani len polievku. Bolo to preňho totiž velkolepé obdobie, chlapi z dediny ho uznávali a vždy keď prišiel do hostinca ,si k nemu prisadli a snažili sa mu vysvetliť ako ho majú radi, zatiaľ čo on si pod vestičkou prevracal svoju korhelku, plný nedočkavosti, kedy ju konečne svojim obdivovateľom ponúkne, často tam bol problém s hostinským, ktorí mal oči všade, ale napkon sa vždy dal vyčíhnuť ten správny moment . Veru hej, bolo to zábavné obdobie ,avšak netrvalo dlho a časom sa neúprosne blížilo ku koncu. To sa prvý krát ukázalo vtedy ,keď to už hostinský nevydržal a jedného večera vyhodil opitého Korhelku na ulicu a jeho pálenku chytil a vylial priamo naňho .Hostinský ešte verejne oznámil ,že Korhelka má zakázaný vstup, pretože mu kazí prácu, opíjaním jeho zákazníkov. Bol to šok pre všetkých, najmä pre tých, ktorí sa toho večera z korhelky ešte nestihli napiť. Nevydarený večer pokračoval ďalej, keď sa ho chopila Gita, ktorá ho zo zeme zdvihla ľavou zadnou, prehodila si ho cez mohutné rameno a odniesla domov v sprievode chychotajúcej sa verejnosti ,ktorá mala tú možnosť byť svedkom tohto trapasu. Slavimír Korhelka sa ráno prebral nič si nepamätajúc ,iba páchnúc od pálenky. Gita mu o všetkom povedala a to stačilo. Deň sa pre Korhelku ešte len začínal, tak prečo by si robil starosti s tým čo bolo včera? Tak sa umyl a šiel do svojej pivnice. Deň za dňom však ukázal ,ako vážne je situácia poznačená. Jeho obchody sa spomalili a najhoršie bolo ,že ovocie na jeho stromoch sa pomaly ale isto míňalo, z toho jabloň bola najviac napadnutá škodcami. Korhelka strácal zákazníkov aj pálenku. Tak to vypadalo, že na zimu bude mať len chabé zásoby. Hobit Slavimír sa však nedal odradiť a vymyslel spôsob ,ako pokračovať vo výrobe. Stačilo len upraviť recept, pozmeniť niektoré ingrediencie, nikto sa však nedozvedel aké a tento recept ostal v utajení. Všetci sa len čudovali, že Korhelkova pálenka sa stále vyrába aj keď už na záhrade nemal ani ploda. Ten malý zvyšok verných zákazníkov bol už tak zmámený z korhelky ,že rozdiel v chuti neodhalili, avšak pre niekoho bolo jasne cítiť ,že v jeho novej pálenke je zamiešané niečo nečisté. Jedného dňa sa prihodila hrozná vec. To si práve Slavimír s Gitou sadali za obedňajší stôl ,keď v tom na dvere ich spoločného príbytku niekto zaklopal. Vlastne búchal, búchal silno a dlho ,až kým Korhelka neotvoril. Vo dverách stáli a dovnútra hneď vtrhli starosta dediny a miestny alchymista, ktorí hneď oznámili čo sa stalo. Miestny hrobár Zoltán Lebeďič, ktorý patril medzi Korhelkových verných zákazníkov, sa toho rána po veselej a dlhej noci zobudil celkom slepý. Korhelka zostal jednoznačne obvinený z výroby a predaja jedovatých látok, ten sa im to snažil vyhovoriť, vysvetliť, presvedčiť dokonca podplatiť, najprv ich pozýval na obed ku stolu ,ale starosta bol neoblomný a stál si za svojím, chcel aby ich zaviedol dolu do pivnice. Tak sa aj stalo, alchymista síce nenašiel nič nekalé spomedzi prípravkov ,ktoré tam mal Slavomír precízne upratané, ale z pachu, ktorý tam smrdel bolo cítiť dôvod ,pre ktorý obvinili práve Korhelku zo straty zraku hrobára Lebediča. Alchymista vedel že Slavomír používal nadmerné množstvo posilneného liehu, ktorý bol už horľavý a tak mu hneď oznámili a písomne odovzdali zákaz predávania jeho po domácky vyrobenej pálenice. Ak by porušil tento zákaz, bol by postavený pred súd v Karathe. Korhelka sa však nezľakol, síce prestal obchodovať tak ,ako mu nakázali a takmer ani nepil, ale s výrobou ďalej pokračoval. Peniaze získaval ako opravár kočov a vozov .Nachvíľu sa všetko upokojilo, Slavomír prestal chľastať, večery trávil doma pri Gite ,ktorú si nakoniec vzal za ženu. Avšak ich vzťah nebol naplnený láskou, Korlhelka ,jak sa zdalo všetkým, sa polepšil, to by napadlo asi každého keď učinil toľko zmien, zvonka to vypadalo že sa všetko na dobré obrátilo, ale zo vnútra, zdola z pivnice unikal nenápadný pach plný nekalých úmyslov. Korhelka síce nepil no zato množstvo jeho zásob narastalo pomaly ale isto. Z vonku však nikto nič netušil. Hobiti ,ktorí ho poznali ,a to ho poznala takmer celá dedina, o ňom šírili reči, ako dobre sa mu darí v novej práci, že dostane vyššie miesto. Jednoducho povedané, jeho povesť opäť stúpala - presne ako to Korhelka plánoval, jeho meno muselo byť čisté a teda musel pôsobiť ako poriadny hobit a verný manžel ,tak si vzal Gitu za ženu už len z toho dôvodu ,aby mu stúpla povesť, ktorá mu dovtedy rapídne klesala po tom ,čo mu "korhelka" začala chutiť. Slavomír mal však svoj plán, ktorý ,keď ho začal realizovať ,nasadil tak kruté obdobie svojho života. Tak veľmi ho napĺňala práca s predajom pálenky ,tak veľmi túžil predávať svoje vlastné pitie ,aby sa aj naďalej o ňom ľudia dozvedali a aby sa v živote zabávali na jeho meno. Nevadilo mu že mal zakázané predávať v miestnej dedine. V okolí sa nachádzalo mnoho ďalších dediniek aj veľkých miest. Chcelo to len voz a osla. To si zaobstaral v práci ,kde sa mu voz zámerne podarilo získať ako odmenu za dobrý pracovný výkon .Hneď si privlastnil jedného osla a práci dal večné zbohom, necítil potrebu to nikomu vysvetľovať, šiel si za svojím cieľom. Jedného skorého rána naložil plný voz debničiek a malých demižónikov dovtedy vyrábaných zásob a vydal sa na cesty. Všetko vyzeralo tak jednoducho. Cesty mu síce zaberali niekedy aj celý týždeň, ale na to si vôbec nesťažoval. Išiel si za svojou prácou, ktorú miloval a cestovanie si, jak sa zdalo, hneď obľúbil tak na čo by sa ponáhľal domov, za kým, za ženou? Iba ak do svojej pivnice pre ďalšie zásoby. Obchody v okolitých dedinách mu vychádzali podľa očakávaní a preto bolo čoraz viac dôvodov na oslavy. Áno, Korhelka sa znova rozchlastal a tento krát to bolo horšie. V liehu bol zliaty od rána do noci aj počas obchodovania. Predával väčšinou na tržniciach ,kde mal otvorený svoj voz. Raz však prišiel tak ožratý že sa plazil a za sebou zanechával zvratky po celom námestí uprostred dňa ,hľadal svoj voz ,keď zabudol ,kde ho nechal odstavený. Chopila sa ho miestna stráž ,ktorá ho vyhodila z mesta aj s vozom a oslom. Korhelka sa stačil sotva zdvihnúť a nasadnúť, s čím mu pomohli jeho vyhadzovači. Nahodili ho do voza ,popohnali osla, ktorý sa pomaly vybral nevedno akým smerom, preč od brán mesta, v ktorom Slavomír pošpinil celé námestie. V ten deň skoro nič nepredal takže voz bol naložený niekoľkými demižónmi, malými súdkami ale aj plných sklených flašiek ,ktoré vždy bývali uzavreté v debničkách, len teraz ich nemal kto do nich vložiť späť. Slavomír sa válal vo voze medzi všetkými tými flašami nevnímajúc okolie, bol takmer v bezvedomí. Starý lenivý osol sa po polhodine cesty zastavil a už sa viac nepohol - nepohol sa až kým sa nestala tá osudná vec. Stojac v klude už asi hodinu a žerúc trávu niekde na ceste v riedkom lese, kde nič len ticho prírody obklúčilo osla a jeho spiaceho pána, keď toto ticho bolo rázom prerušené. Vzduchom zasvišťal letiaci šíp nevedno odkiaľ z lesa, bol to šíp s horiacim hrotom, ktorý sa zabodol do zeme len kúsok od oslových predných kopít. Zviera sa hneď zlaklo rozbehlo sa smerom vpred, rýchlosťou akú nie je často vidieť u osla. Osol cválal cestou necestou cez všetky jamy a hrbolce a korene ktoré miestami prerastali cez cestu. So spiacim Korhelkom to však nepohlo a síce s ním riadne hádzalo. Na jeho nešťastie sa pri tomto trasení rozbilo niekoľko plných fliaš ,ktorých obsah sa rozlial na celého hobita, opäť bol od svojej pálenky ,ale tento krát od hlavy po päty. Natieklo mu do očí, do uší ,do nosa začal sa drhnúť, tak sa rozkašlal, že ho to zobudilo z kómy. Sotva si dokázal uvedomiť čo sa deje. Sediac v rozbehnutom voze,keď sa ešte stále rozbíjali flaše, za krátko zisťuje že je celkom slepý, oči aj celá tvár ho pálila od silného liehu, pocítil tú bolesť, od ktorej hneď začal kričať vystrašeným hlasom volať o pomoc. V tom momente, spoza chrbta, odkial sa osol valil preč, zasvišťalo ďalších šesť ohnivých šípov, ktoré si našli svoj cieľ. Iba jeden minul. Každý šíp zasiahol voz, ktorý sa pomaly rozhorel. Oslepený hobit pochopil čo sa deje až keď zacítil stúpajúce teplo v jeho blízkosti. Chvílu nevedel čo robiť,za krátky moment však došlo k explózii, keď sa drevený súdok plný horľavej liehoviny zrútil z vrchného regálu a pri náraze sa rozbil. Rozprchnutá horiaca liehovina zasiahla všetko vrátane hobita ,dokonca sa chytila tráva a suché listie ktoré voz nechával za sebou. Horiaci Korhelka panicky zoskakuje z rozbehnutého voza a snaží sa uhasiť svoje malé plameňom polapené telo. Cesta bola našťastie vlhká a blatistá dokonca sa na nej objavili nejaké mláky od včerajšej daždivej noci. To mu pomohlo uhasiť sa skôr než by celkom zhorel. Popáleniny ktoré utrpel mu však nedovolili zostať pri vedomí a tak tam zostal ležať sám na ceste uprostred neznámeho lesa, v diaľke zastal horiaci voz na mieste kúsok mimo cesty, kde sa chytila vysoká tráva ,osla už ale nikde nebolo, zrejme zhorela uzda a lanká ktorými bol zapriahnutý. Možno práve ten osol alebo neutíchajúce plamene šľahajúce do výšok upozornili miestnych zálesákov na nehodu ktorá sa prihodila v lese neďaleko ich malej osady. Niekedy v tom čase ,keď sa zrodila šanca na záchranu sa Gita Korhelková dozvedá od miestneho lekára, že už čoskoro bude matkou. Otázka „ako je to možné“ ju ani nenapadla ,pretože si dobre pamätala ,ako strávila noci so Slavomírom, keď sa na víkendy vracal domov pre zásoby. Pár dní po prvej lekárovej návšteve sa ten istý lekár sám vybral k nej domov ,aby jej oznámil zlú správu, že je manžel mal ťažkú nehodu ale že to prežije, iba to už nebude viac on, taký, akého ho poznala. A veru tak sa aj stalo. Už to viac nebol ten bláznivý hobit Slavimír Korhelka ale niekto ,alebo niečo, čo sa neskôr šírilo v klebetách pod názvom „Netvor“. Behom krátkeho času o tom vedeli všetky okolité dediny tým aj jeho sen o dobrej povesti zhorel s ním. Bolo to fuč, už necítil tú silnú túžbu robiť prácu ktorá ho napĺňala, necítil v sebe žiadnu lásku. Naopak, cítil nenávisť voči celému svetu, nenávidel seba za to ,že žije a ostatných za to ,že o ňom vedia, že ho vidia, svoju ženu, ktorá chcela byť sním, nenávidel ich dieťa ktoré čakali. Nezniesol pohľad na seba. Na miesto tváre mal len neurčité rysy, pokožka bola zhrudkovatená, pohmoždená ,sfarbená do červeno-čierna, nikde nezarastal, nemal vlasy, obočie ani mihalnice. Celé jeho telo utrpelo velké popáleniny ,ale najviac mu zhorela hlava. Povedať mohol len sotva niečo zrozumiteľné, keďže z úst mu pracovala len časť natiahnutá niekde na líci ,pri rozprávaní mu škrípali zuby, jeho reč sa podobala reči orkov, bol doslova znetvorený. A najhoršie bolo ,že celá jeho zhorená koža zostala páchnuť po smrade zhorenej korhelkovej pálenky. Korhelka sa z toho načisto pomiatol. Po čase ,keď sa trocha rozhýbal, ešte stále býval v ošetrovni, plný nenávisti, žiadal od svojej tehotnej ženy ,aby za nim chodila každé ráno, aby ho prišla zobudiť.Bol tam skrytý zámer. Tým že musel byť prebudený skoro ráno ,dostal amok a svoju tehotnú ženu zbil. Hlúpa a naivná Gita v tom videla význam a pre dobro svojho úbohého manžela mu robila po vôli. Takto sa to opakovalo pravidelne asi dva týždne kým si to prvý krát nevšimli lekári. Hneď ako videli ,jak sa znetvorený hobit plný nenávisti nakláňa s natiahnutou päsťou nad malou bruchatou ženou, zasiahli , zabránili mu v tom a do večera ho prepustili z ošetrovne. Gita Korhelková zostala až do pôrodu. Dovtedy sa Korhelka vrátil domov ,kde sa zamkol a uzavrel do samoty, ktorej sa odovzdal vo svojej pivnici.
Mižuho život teda začína jeho zrodením v onej ošetrovni, ktorú len pár týždňov dozadu opustil jeho otec....vtedy ešte nebol pomenovaný, pretože osamelá Gita nemala preňho meno. Bola rozhodnutá počkať ,kým príde domov, kde sa poradí so svojim mužom. Na druhej strane, pôrod to bol velmi pochybný, lekári sa po pôrode na moment obávali, že jej novorodenec je mŕtvy. Po chvíli však znenazdajky nabralo prvý nádych a v poriadku započalo svoj život. Gita nechcela čakať kým sa zotaví, chcela v momente vyraziť za svojim manželom domov, avšak lekári jej zakázali vziať si dieťa, bolo to vraj príliš nebezpečné, dieťa bolo síce živé a zdravé ale bolo veľmi citlivé a slabé. Gita najprv váhala, ale nakoniec slúbila, že sa o týždeň vráti aj s menom pre jej synčeka. Po návrate domov to však nešlo podla jej očakávaní. Ludia z dediny na ňu pozerali so zármutkom, akoby šli práve z pohrebu, niekto jej dokonca poprial úprimnú sústrasť. Gita nechápajúc ,iba zrýchlila krok a už stála pri dome. Dvere boli zamknuté tak klopala ,ale nikto neotváral. Znútra bolo cítiť iba pach pripomínajúci po chorobe mŕtvu sviňu ,ktorú ani supy nezožerú. Susedka vykrikuje spoza plota, že už týždeň sa v tom dome nič nedeje. Gita však poznala ten pach, vedela že to nesmrdí mŕtvola, aspoň teda nie mŕtva. Pevne veriac, že jej muž je za tými dverami, stále stála, na ne klopala a kričala na svojho Slavimíra ,ktorý sa však neozýval. Susedia ,ktorí práve nemali nič na práci sedeli alebo stáli a sledovali čo sa bude diať. Po chvíli nepríjemný pach zosilnel a dvere sa otvorili, vystrčila sa len ruka obalená v špinavej handre, ktoré Gitu silno stiahla dnu. Dvere sa zavreli a zamkli. Od vtedy o Gite a Slavimírovi nikto nič nevedel. Po mesiaci sa len tak zo dňa na deň ukázali všetky okná Korhelkovho domu zaklincované kládami. Dom vyzeral opustený, po okolí rástla už len vysoká tráva a pár stromov , o ktoré sa nikto nestaral, starý rozpadnutý plot, ktorý dom obliehal ešte sotva hraničil Korhelkových pozemok. Po rokoch je tento dom pre všetkých domácich a tiež návštevníkov považovaný za starú, rozpadnutú a opustenú chatrč.
Mižu Korhel, má sice trochu odlišné meno, ale to vzniklo z čistých dôsledkov podmienok jeho života, ktorý sa od počatia ubral iným smerom. Kam to bolo, to už vie málo kto, jedno je možné usúdiť, že príbeh sa ešte neskončil.
_________________
Sinta
http://img213.imageshack.us/img213/553/lotrdurex.gif
|
