Thalie


Persistentní svět hry Neverwinter Nights
It is currently 10:34 28. Mar 2024

All times are UTC + 1 hour [ DST ]





Post new topic Reply to topic  [ 27 posts ]  Go to page Previous  1, 2
Author Message
 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 10:24 29. Oct 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *
Kora otočila ďalšiu stránku Fallionovho denníka. Jej pohľad sa ale uprel do zrkadla, v tvári zamyslený výraz. V očiach jej zahorel matný zelený plameň – podivné svetlo, ktoré začalo splývať z jej očí. Také, aké je možné vídavať za studených snežných nocí u vyhladovaných vlkov, číhajúcich na bezbrannú korisť.
Žena opäť namočila pero v kalamári, urobila v denníku silnú čiaru a pokračovala v písaní
* * * * *

// Odporúčam čítať LEN na vlastné nebezpečie!

Priznám sa, že sa mi to všetko v hlave preplieta. Sú to už roky od tých osudných udalostí. Musím ale dopísať pár veľmi dôležitých vecí, na ktoré som zabudla a ktoré majú nevyhnutnú súčasť na tom, ako mnohé veci skončili.
Prvá veľmi dôležitá vec je, že pri preskakovaní Fallionových zápiskov a odpisovaní len tých, ktoré sa týkali kliatby, som preskočila aj pre mňa prekrásnu udalosť:

Približne v tom čase, ako Fallion získal pierko od succuby a zároveň hľadal v knihách a rozprávaniach možnosť, ako vyhľadať morskú pannu, sa nám narodila Kelranka. Neboli sme schopní stihnúť zrušenie kliatby skôr a to práve vďaka mne samej. Moje nočné mory, o ktorých som samozrejme vedela, moja neustále narastajúca podráždenosť a nevrlosť vôbec Fallionovi nepomáhali. Dokonca som sama postupom mesiacov začala vymýšľať kadejaké výhovorky a cítila som neuveriteľný odpor už len pri myšlienke na hľadanie častí pre Oslobodzovací rituál. Tehotenstvo, spomínané vo Fallionových zápiskoch s hľadaním ohňa u prastarého arcidraka, bolo už druhé.

Pôrod samotný si pamätám veľmi dobre. Celý deň som strávila v dielňach, prešívajúc si plášť, ktorý som mala ešte ako pamiatku od jedného trpaslíka, legendárneho krajčíra Roka (bohovia ho žehnajte aj s jeho bratmi Korom, Okorom a Orkom). Vtedy som ucítila prvé bolesti. Bolo to, akoby mi niekto do podbruška vpichoval tenké ihly. Neviem odkiaľ, ale vedela som, že mám ešte čas. Aspoň vtedy som ešte netušila, odkiaľ sa to poznanie berie. Keď som plášť došívala, bolesti boli už dosť silné. Netrápilo ma to, lebo na fyzické utrpenie som zvyknutá. Odložila som hotový výrobok do batohu a postavila sa. Vtedy ma chytila prvá skutočne silná kontrakcia. Ucítila som, ako sa mi zalievajú slabiny teplom, pokračujúcim po stehnách dole. Pousmiala a sledovala mláčku, ktorá sa podo mnou vytvorila. Plodová voda.
Chvíľu som sa držala tkalcovského stavu a na tých pár sekúnd zmizlo všetko a ostalo len rozdýchavanie bolesti. Otriasla som sa nasadiac kamenný výraz a vyšla k severnej bráne. Prvý krát v živote sa ma Faran nepokúsil uhryznúť, keď som na neho vysadala. Stál ako prikutý a hneď čo ucítil moju váhu na svojom chrbte, sám sa pohol cez otvorenú bránu smerom k Ivory.
V sedle už nebolo ťažké sa mierne oprieť dopredu, chytiť sa hrušky a predýchavať nože v podbrušku, ktoré sa vracali už každých päť minút. Môj verný kôň vedel dobre, kam ísť.
- Ahoj, drahá! – vytrhol ma z končiacej kontrakcie známy hlas. Dvihla som pohľad a uvidela vysmiateho Falliona. Sledovala som jeho tvár, ktorá v okamihu stuhla a oči sa mu zaleskli strachom.
- Srdiečko, čo sa deje? – šepol potichu, - vari démon ..
- Ogare, ale ona jesto fakt ňáko pribledlô. Nebude ti ona akosi chorá? – pozrela som sa smerom k hlasu a uškrnula sa na hulvátskeho trpaslíka Jorga, pohadzujúceho pri hovore dlhou bradou a vyškierajúceho sa ako blázon.
- Somári! – počastovala som ich nadávkou a dokonca sa ticho zasmiala. Hneď potom sa mi tvár skrútila bolesťou z ďalšieho kŕču. Časové rozostupy sa stále prudko skracovali. Musela som sa poponáhľať.
Na pleci som ucítila upokojujúci manželov dotyk. Ruku som si tisla na brucho. V poslednom mesiaci som nenosila už ani môj hrudný pancier, upravený presne podľa mojich dieťa-očakávajúcich rozmerov. Ďakovala som za to bohom, lebo inak by som do (vtedy tieňového) panciera urobila poriadnu preliačeninu.
- Mám ísť po Jakoba? Alebo do Dei-Anangovho chrámu? Sandra je tuším v dielňach, možno ...
- Somár! – zopakovala som ešte raz, tentoraz ostrejšie. – utekaj domov po pôrodnú babu!
- Vari .. – Fallionovi preskočil hlas a zťažka prehltol. Vyvalené oči upieral na moje mokré stehná. Tvár mu zbledla viac, ako keby stál tvárou v tvár drakovi. Keď konečne našiel hlas, tváril sa neoblomne.
- Nepočítaj s tým, že ťa tu nechám samú. Ak by sa niečo stalo, neprežil by som to. Ty teraz hlavne nesmieš ostať sama!
Viac som neodporovala. Najskôr by som ho počastovala pár šťavnatými, nie práve vyberanými slovami. Tak som radšej mlčala.
- Tak decko sa nám derie von? Ohá, bude sa chlastať! – Jorg sa rozžiaril ako svätojánske mušky v noci.
- Ty netrep! – oborila som sa na neho, - Friškom padaj do Ivory a hľadaj babicu.
Trpaslík sa len zachechtal mojej podráždenosti a so zasalutovaním odpelášil na sever.

Zvyšná cesta išla rýchlo. Bolesti, uvoľnenie, zas bolesti, zas uvoľnenie. A tak stále dookola, kým sme konečne neprešli východnou bránou Ivory. Stráže hneď začali okolo nás pobehovať, jeden sa na Fallionovu prosbu rozbehol hľadať babicu.
V sprievode niekoľkých chlapov, vrátane môjho vystrašeného okrídlenca, sme prišli pred náš malý, ale útulný domček. Fallion bol v okamžiku dole zo svojej klisny a pomohol mi zosadnúť z Farana. Ruky som zadrapla do sedla, sklonila sa a prešla ďalšou kontrakciou.
Opretá o štíhle manželovo telo som vošla do priestrannej obývačky. Nie priam najjemnejšie som ho od seba odtisla.
- Zakúr v krbe, zohrej vodu, dones čisté osušky a deku. A hlavne čistý nôž. A pálenku!
Prešla som nevedomky do veliteľského tónu. Fallion sa na chvíľu síce zatváril, že odpovie: Ano, madam! ale nakoniec len odbehol splniť, čo som mu nakázala.
Ja som sa zatiaľ prechádzala po miestnosti. Medzi kontrakciami boli už len trojminútové rozostupy. Bolesť bola priam neznesiteľná a musela som zatínať zuby, aby som nekričala. Z poschodia doslova zletel môj druh, náruč plnú vecí. V očiach vyplašený, ustaraný pohľad.
Po niekoľkých mojich ďalších strohých rozkazoch začal opäť poletovať. V krbe zahorel oheň, nad ním medený kotlík s vodou. Na zemi pred ním sa rozprestrela deka, vedľa nej biele plátno s ostrým nožom.
- Kde je tá baba? – zavrčal Fallion. Stále s držal blízko pri mne, aj keď to vtedy pre neho nebolo práve najbezpečnejšie.
- Možno to budeme musieť zvládnuť bez nej. Neboj sa, budem ťa navigovať. – povedala som rýchlo potom, ako opäť raz bolesti ustúpili. Mám dojem, že veľa nechýbalo k tomu, aby môj drahý odpadol.
Keď niekoľko minút neskôr vrzli dvere a dovnútra vstúpila rozložitá pomenšia žena v stredných rokoch, od krbu sa ozval hlasný uľahčený výdych.
- Tak ako to tu vyzerá? Á, pani Kora nám už rodí. Tak sa na to pozrime. Vodu, osušky, nôž .. no teda! Vy ste sa už nachystali.
Žena sa pomaly kotúľala miestnosťou, na tvári upokojujúci výraz. Nikam sa neponáhľala, len v pokoji rozmiestňovala svoje vlastné veci – rôzne bylinky a nástroje, od ktorých Fallion so zelenou tvárou odvracal pohľad.
- Myslím, uff, že už sa derie pekne na svet. – vysúkala som zo seba.
- Tak si teda moja drahá tutoj ľaškajte a skontrolujeme to.
- Ľahnúť? – odfrkla som si. Nevedela som prečo, ale pripadalo mi to nespráve. – Žiadne také. Rodiť budem postojačky.
- Postojačky? Ale no tak, srdiečko. Len pekne nevymýšľaj. Nemusíš sa báť, odrodila som už toľko detí ako polka Ivory. Zvládneme to.
- Houby poležiačky. Budem stáť! – okríkla som nevinnú ženu. Ani som sa nedivila, keď sa tá na mňa zamračila a dala ruky v bok.
- Pozrite sa. Buď si ľahnete, alebo odchádzam!
- No tak si odíďte. Zvládnem to sama lepšie, ako vy. – odvrkla som.
Žena s frknutím začala urazene baliť svoje veci. Fallionova ruka ju však zastavila.
- Prosím, prosím, nevšímajte si ju. Vždy je taká, keď má bolesti. Nebojte sa, spraví, ako hovoríte. Len vydržte.
Postavil sa od ženy a podišiel ku mne. Tých pár krokov znamenalo asi tak desať nie práve opakovateľných urážok, ktorými som ho počastovala.
- Koruška, miláčik. Prosím. Aspoň pre tento raz, urob, ako ti babica hovorí. Ja by som ti nedokázal pomôcť. Neviem vôbec, čo treba robiť.
Už už som otvárala ústa, že ho pekne schladím. Zastavil ma jeho zúfalý výraz v tvári. Nedalo sa mu odolať a aj cez bolesti sa mi zovrelo srdce. Ešte viac pálilo prekonať svoju pýchu. Váhavo som podišla k deke, rozloženej pred krbom. Zdrapla som fľašku so slivovicou, riadne si upila (babica mi ju vytrhla z ruky, že vraj je to pre iné účely) a s manželovou pomocou si ľahla na zem. Žena sa len spokojne usmiala a pomohla mi dať dole spodničky.
- Taaak .. ako to vyzerá? Hmm. Tak sa zdá, že ešte máme čas. Drahá, ide to dobre. Výborne. Už ste na sedem palcov otvorená.
Ďalšia hodina prešla v tichom stonaní, zatínaní zubov a niekoľkých nadávkach. Fallion mi držal ruku (a zatínal zuby od bolesti, keď som mu ju pri kontrakcii stisla), babica zatiaľ nachystala už prevarenú vodu, v ktorej predtým niekoľko minút nechala spočívať čepeľ noža.
- Už to nevydržím. – vzlykla som. To som teda slabota. Vlkodlačie škrábance, hlboké až do mäsa, bez ťažkostí zvládam, ale toto nie?
- Držte sa, drahá. Držte. Už to bude. Už ste na deväť palcov otvorená. Keď vám poviem, tak pri začiatku ďalších bolestí zatlačíte.
Fallion sa sípavo nadýchol. Zvládal to ešte horšie, ako ja sama.
- Tlačte!
Zavrela som oči, zadržala dych a zo všetkých síl zatlačila.
- Dobre dobre, prestaňte! Vydýchajte sa a pri ďalšej opäť potlačte.
Plytko som sa rozdýchala, oči nechala zavreté. Čakala som na ďalšie nože v bruchu. Triasla som sa námahou po celom tele.
- To nie je dobré. Hlavička je príliš veľká. – zašomrala potichu babica po ďalších nevydarených pokusoch. – Takto sa môže celá potrhať.
Žena siahla po nôž a Fallion sa mi pevne pozrel niekde do vlasov.
- Teraz! Tlačte!
Zadržala som dych a poslúchla. Necítila som žiadny rozdiel oproti predošlým pokusom.
- Musím ju ešte raz narezať. – okomentovala stále pokojným hlasom babica. Tentoraz som ucítila, ako manžel stlačil ruku mne.
- A znova! Tlačte! Ano, ano, ide to výborne! Počkať, počkať, netlačte!
Babicin hlas sa prvý krát zachvel nepokojom a obavami. Fallionova tvár vystrelila k žene.
- Čo sa deje? – hlas sa mu zlomil.
- Nič, teraz pokojne. Opatrne, dieťa má omotanú pupočnú šnúru okolo krku. Netlačte! Ešte chvíľku. Ide to dobre. Áno, už to skoro je. Ešte trochu, ešte držte .. držte .. eeešte ... TAK!
Žena si vydýchla. Všetky jej rozkazy jej vychádzali plynulo z hrdla. Podivné. Zväčša počúvajú ľudia mňa, nie ja ich.
- Posledný krát! Tlačte! Ako to len ide.
Poslúchla som. Cítila som, ako jedno veľké bremeno mi vyšlo von z tela. Miestnosťou sa ozval hlasný tenký hlások, kričiaci ako o život. Napriek všetkej bolesti, napriek otupenosti, ktorá mnou prechádzala, ma náhle zalial blažený pocit šťastia. Na tvári sa mi rozlial nahlúply úsmev, telo sa uvoľnilo.
- Ešte nie drahá, ešte raz. Posledný krát pekne zatlačte. Musí vyjsť aj placenta. Nebojte sa, to už nebude nič namáhavé.
Chcelo sa mi poddať sa tomu krásnemu pokoju, ktorý vo mne vládol, ale odniekadiaľ som vedela, že babica má pravdu. Pozbierala som zvyšky svojich síl a zatlačila. Šplechlo to. Celým telom mi prebehla triaška, vyvolaná námahou.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Konečne. Miestnosť stále zaplavoval vysoký hlások.
- Je prekrásna. – vydýchol Fallion – Je to dievčatko. Koruška, máme dcérku. Je krásna, nádherná.
Nikdy som nepočula, že by mal tak jemný hlas. Vyčerpane som sa na neho pozrela a usmiala sa. Manžel ku mne podišiel s malým uzlíčkom na rukách, z ktorého vyčnievali len drobné rúčky, mávajúce všade okolo.
- Bude to nervák po mne. – zasmiala som sa a natiahla ruky. Privinula som si drobného tvorčeka k hrudi. Bez váhania dievčatko otvorilo ústočká a prisalo sa mi k prsníku. Krik rázom ustal.
- Musím vás pochváliť. Výborne ste to zvládla, pani Kora. Už len vás pozašívam a môžete si v pokoji oddýchnuť. Aby sme ale nezabudli. Pán Fallion, poďte sem.
S priblblým úsmevom sa k nej menovaný sklonil. Žena ho vzala za ruku a pritisla ju k môjmu bruchu.
- Musíte poriadne tlačiť a držať jej takto brucho. Nie, nie tak, tuto dajte ruku. Presne tam. A takto držte. – navigovala ho. Ešte raz prekontrolovala, či Fallion drží správne. Bola to dobrá žena. Ostala pri mne celú hodinu po pôrode, kontrolujúc, či je všetko v poriadku. Dokonca upratala aj to množstvo krvi (výnimočne mojej), ktoré bolo po celej podlahe.
Keď odišla, vzal ma Fallion jemne do náručia aj s našou ratolesťou. Odniesol ma na poschodie a uložil do mäkkých perín, voňajúcich čistotou a slnkom.
Mne to však bolo všetko jedno. V náručí som zvierala spiace dieťatko. Malo prekrásne, jemne šikmé očká a vedela som si dobre predstaviť tú jasnú jantárovú farbu, ktoré budú mať. Zlatavá okrúhla tvárička, teraz ešte celá zvráskavená od dlhého pobytu v plodovej vode. Hlavička mierne natiahnutá prechodom pôrodnými cestami a dlhé ohnivo červené vlásky, splývajúce jej v mokrých kučierkach, prilepených až k plieckam.

Bolo to naše dieťatko. Naša Kelranka.


// Spísané na počesť DMkám, ktoré sa tohto strastiplného Qstu zúčastnili - veľká pocta Marvinovi a bôžiku srandy Kráťovi (a všetka česť Czech_Luthorovi, že to tiež ustál)
// Nikdy nezabudnem, ako som po telli navigovala Dmká, aby vedeli, čo vôbec robiť .. ako ma prosili, aby som nepridávala ďalšie komplikácie :D a tiež na záverečnú Marvinovu vetu: "Dozvedel som sa veci, ktoré by muž nikdy nemal vedieť!"

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:15 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:46 30. Oct 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Prvá vec, ktorá zasiahol do nášho života, bol pôrod. Druhá vec boli stále častejšie nočné mory, ktoré sa stále stupňovali spolu s fyzickou aj psychickou vyčerpanosťou. Cítila som tlak démona, ale nebola som si ho ochotná pripustiť. Naopak som si nahovárala, že mi je ešte lepšie.
Fallionova prítomnosť ma dráždila čím ďalej tým viacej. Najviac sa to začalo zhoršovať po mojom druhom otehotnení. A že to bolo neskutočne rýchlo, asi len dva mesiace od pôrodu. S postupujúcimi mesiacmi a rastúcim bruškom som sa manželovi vyhýbala čím ďalej tým viac. Vyhľadávala som prácu či už v dielňach, alebo na misiách, na ktoré ma vyslali ako nového podporučíka šiestej roty. Dokonca aj svoju malú dcérku Kelranku som zanedbávala a často ju dávala v opatere Marie, našej susedky v Ivory.
Vtedy som nechápala tomu, čo sa deje. Občas som mala dokonca záchvaty nenávisti. Pri pohľade na Falliona som mala chuť mu useknúť tú jeho vlasatú hlavu. Zas ale inokedy som voči nemu prekypovala všeodpúšťajúcou láskou. Bola som sama sebou zmätená. Až neskôr, podstatne neskôr, som to všetko pochopila.
Vtedy ale bolo isté len jedno: medzi mnou a mojím manželom sa začínali zatínať nie jeden, ale niekoľko klinov. Nedokázala som byť s ním bez toho, aby som nevyprovokovala hádku. On zas prešiel do neustáleho obviňovania, vyhovárania sa a prespríliš sladkého pokusu no uzmierenie. Skôr by som prijala, keby sme sa pobili, ako keď prišiel a jemne, milo sa snažil znovu nájsť so mnou reč. Skončilo to len ďalšou hádkou.
A nakoniec prišli posledné udalosti, ktoré o všetkom rozhodli.


// (autori: základ spísaný Czech_Luthorom, rozpísané Jachyrou)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:14 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:47 30. Oct 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Pomaly sa začínalo stmievať. Bol som naštvaný tak, že som mal chuť niekoho zabiť. V duchu som púšťal nadávky takým prúdom, že by sa za to ani rodený trpaslík nemusel hanbiť. Celé to bola jedna úplne skazená misia. Katastrofická!
Vyšli sme z pevnosti Dar Garag. Bola to obrovská kamenná masa, zasadená uprostred skaly. Žili tu len tí najtvrdší ľudia. Práve táto pevnosť strážila jediný priechod do temného mesta zločincov a Helgaronovej chásky, do Hag Graru. Pár siah za mnou kráčali ďalší traja z členov roty. Jediný Bron sa na mňa povzbudivo usmial. Paladínovia Artorius s Desmondom na mňa vrhali temné pohľady. Niet divu. Len pred niekoľkými minútami som vysmial ich vieru, ich bohov a poslal ich tam, kde slnko nikdy nezasvieti. Tá ich prehnaná paranoická poctivosť!
Celú cestu sme išli v napätom tichu. Za normálnych okolností by som si cestu alansijskými vrchovinami užíval. Je to prekrásne miesto zložené z vysokých pohorí s hustými lesmi a žiarivo zelenými lúkami. Situácia, v ktorej sme sa ale nachádzali bola hocijaká, len nie obyčajná. Na rozdiel od celej akcie predtým nám cesta do pevnosti ubehla bez ťažkostí. A bez slova. Okrem hluku prírody nás sprevádzalo iba klapanie kopýt našich koní. Nevraživé pohľady ostávali.
Dve hodiny neskôr sme vstúpili cez obrovskú bránu pevnosti Lúč. Bola to monumentálna, honosná stavba, v ktorej architektúre bolo skoro hmatateľne cítiť vplyv paladínov. Celé to kamenné monštrum malo ukázať silu a vyzvať ľudí k tomu, aby im ani nenapadlo sa božím bojovníkom postaviť a nie to im ešte odporovať. Pri pohľade na známe steny a tváre ma zalievali spomienky na časy, kedy som po prvý krát prešiel bránou, aby som sa dobrovoľne prihlásil k armáde.
Po niekoľkých dňoch v divočine som sa tešil na teplú, mäkkú posteľ. Ale predovšetkým som sa tešil na maličkú Kelranku a na moju lásku Koru, aj keď som vedel, že sa im budem môcť venovať tak najskôr na druhý deň, po podaní hlásenia. Za posledný čas sme sa tak veľmi odcudzili. Nech som sa snažil, čo to išlo, stále sa mi vzďaľovala. Napriek tomu ostávala nádej. Neveril som, že by sa mohlo sta hocičo, čo by nás rozdelilo. Bola to len dočasná kríza. Však také mávajú všetky manželské páry. Skôr, či neskôr.
Zaviedli sme kone do stajne a rovno si to namierili do kasární. Vyčerpaní sme sa každý zvalili na svoje lôžko, vzťahy nevzťahy, a každý sme v tej sekunde aj zaspali. Jedna výhoda na vyčerpávajúcej misii je práve to, že skutočne nemáte problém so spánkom.
Ráno nás zobudilo hlasné zvonenie, ktoré povolávalo na rannú bohoslužbu. Pre nás to znamenalo niečo iné. Rýchlo sme sa umyli, obliekli a ponáhľali sa na nádvorie. Na jeho južnej strane už cvičila hŕstka nováčikov. Len som sa nad ich neskúsenými pohybmi pousmial. Prešli sme do pevnosti, širokými chodbami, dláždenými mramorom, až do veľkej miestnosti.
Nastúpili sme sa do rady. Desmond ako dočasný veliteľ bojovníkov na akcii, na ktorej sme boli, stál prvý. Ja vedľa neho ako kaprál prieskumníkov a potom pokračovali všetci zvyšní členovia roty, ktorí neboli práve v službe. Nečakali sme dlho. Veľké masívne dvere sa s dreveným zaškrípaním otvorili a vošla nimi moja drahá Kora. Kráčala pomalým, ale ráznym krokom podporučíka – odznak sa jej ramene sa načervenalo leskol v rannom slnku. Tvár mala ako vždy bez výrazu, v očiach chlad. Ale i tak som videl pod jej očami hlboké tmavé kruhy. Bola unavená, vlastne tak, ako každý deň za posledných niekoľko týždňov. Možno to bolo pokročilým štádiom tehotenstva. Ak som správne počítal, mala pred sebou už možno len dva-tri mesiace. Aj preto s nami prestala chodiť na výpravy.
V rukách držala zrolovaný pergamen. Nakoľko sa s ním pravou rukou pohrávala, znamenalo to, že je zamyslená. So strohým kývnutím sa pred nás postavila. Automaticky sme všetci zasalutovali. Chvíľu si nás jedného po druhom premeriavala pohľadom, z ktorého behali zimomriavky po chrbte.
„Vojaci, pohov! Dočasný kaprál Desmond, veliteľ misie, podajte hlásenie.“ vzduch prerezal jej typický panovačný hlas.
„Ano, madam.“ menovaný vystúpil z rady.
„Podľa rozkazu sme išli v preoblečení za žoldnierov do Isilu. Tam sme od sladovníka prevzali ťažné kone so sudmi s pivom, ktoré boli očakávané v Dar Garagu. Cestou cez podzemný priechod sa stala nehoda paladínovi Artoriusovi, ktorému sme rany ošetrili.“
Inteligentne zamlčal to, ako tie veľké klepetnavé príšery svojím pohľadom pomiatli Jorga a ten dobreže neprizabil Artoriusa. Sme sa poriadne nalietali, aby sme mu zachránili zadok. Viem si dobre predstaviť to zhulákanie, keby nebodal umrel. Už takto to bolo dosť s nami na vážkach.
„Do Dar Garagu sme dorazili neskôr už bez ďalších komplikácií. Tam sme stretli cigánku Máriu, ktorá Falliona a mňa zaviedla ku svojej matke.“
Opäť nedodal, že ju temer zatiahol do postele a tak si ju omotal okolo prstu, že skákala okolo neho ako psík.
„V krčme, kde sme sa stretli s jej matkou Rosan, na nás zaútočili. Boli sme nútený všetkých okrem nej zabiť, nech nám to Thal odpustí.“ z nejakého dôvodu zaťal päste a pobledol.
„Po dôkladnom vypočutí nám prezradila potrebné informácie. Zamaskovali sme našu prítomnosť a jej následky v krčme. Potom sme už všetci išli do miestnosti, do ktorej viedol kľúč, nájdený u Rosan, a našli sme tam portál. S Artoriusom som ním prešiel a po preskúmaní sme zistili, že sme sa dostali do Hag Graru. Nato sme sa vrátili späť. Následne sme chceli nahlásiť podozrivú možnosť vniknutia nepriateľov cez portál do Dar Garagu. Ukázalo sa, že vojak, od ktorého sme chceli, aby nás zaviedol k nadriadeným, bol v skutočnosti prezlečený poručík, ktorý nám neumožnil vec akokoľvek riešiť. Nato sme podľa jeho rozkazu ako nadriadeného opustili Dar Garag a vrátili sa naspäť.“ paladínov hlas stíchol.
Kora na neho pár sekúnd upierala ľadový pohľad.
„Je to všetko, dočasný kaprál Desmond?“
„Áno, madam!“
„Ste si istý?“ pri jej hlase by aj nevinný začal o sebe pochybovať.
Desmond mierne pobledol a zdalo sa mi, že sa aj zachvel.
„Tak? Ste si skutočne..“ to slovo zdôraznila tvrdým tónom, „ .. istý, že je to všetko?“
„Áno, madam.“
Kora pomaly zodvihla pergamen. Ešte pomalšie ho rozbalila. Pritom sa nemusela uisťovať, či si ju všímame. Naposledy si nás premerala pohľadom a začala čítať.
„Poručíkovi Gregorymu, veliteľovi šiestej roty. Podávam oficiálnu sťažnosť na Vašich podriadených, ktorí sú podozriví z vraždy krčmára Refaima, miestneho kobolda, ktorý mal povolenie vykonávať v Dar Garagu svoju obchodnú činnosť, a ktorý bol riadnym občanom. Podľa popisov miestnej štamgastky Kerisy a jej výpovede, tak ako aj výpovede stráží, bolo zistené, že sa jedná práve o vašich mužov. Zároveň po ich stretnutí sa s vyššie postaveným dôstojníkom nepreukazovali predpísanú úctu a rozkaz poslúchli až po niekoľko násobnom zopakovaní. Žiadam takto príkladné potrestanie. S podpisom poručík prvej roty Marcus.“
Kora opäť pomaly zrolovala pergamen, dvihnúc od neho pohľad, spražujúc každého z nás. V miestnosti vládlo hrobové ticho. Akosi sa nik nemal do reči, aj keď verím tomu, že každý z nás bol pekne vytočený tým, čo si práve vypočul?
„Dočasný kaprál Desmond. Chcete vari niečo doplniť?“ pozrela na paladína a stočila pohľad ku mne, „Alebo vy, kaprál Fallion?“
„Madam.“ ozval sa Desmond, „Je pravda to, čo sa písalo, ale bolo to trochu inak.“
„Počúvam.“ bola jediná Korina odpoveď.
„Kaprál Fallion skutočne zabil toho kobolda, ale bolo to len preto, že by nás mohol prezradiť.“
„Áno, práve to.“ nevydržal som a skočil som mu do reči, „Musel som zakročiť, lebo Desmond nemal vôbec zakrytú tvár. Či šatka, alebo aspoň helma, nič.“
„Ticho!“ okríkla nás podporučík.
„Slovo má Desmond!“ kývla mu a on pokračoval.
„A to, že sme urazili poručíka Marcusa, to bolo tiež inak. Bol v preoblečení a my sme nevedeli, že je to on. Domnievali sme sa s kaprálom Fallionom, že sme jeho nadriadení a tak sme od neho chceli, aby nám zavolal veliteľa pevnosti. Bola tu reálna hrozba, že bude Dar Garag prepadnutý Hag Grarom, že sa cez portál premiestní pokojne aj armáda.“
Kora len pokývala hlavou. Poznal som ju dosť dobre na to, aby som vedel, že to nemusí hneď znamenať súhlas.
„Skutočne? Aby ste vedeli, dobrodruhov a celkovo tých, na ktorých sa nevzťahuje karathský zákon, kľudne môžete zabiť. Nikdy sa však nesmiete dotknúť obyvateľa, ktorý je pod ochranou zákona.“
„Však to bol len kobold.“ opäť som zasiahol. Nemohol som to nechať len tak.
„Kobold, elf, človek, trpaslík, trebárs aj pekelný pes, pokiaľ sú obyvateľmi karathského kráľovstva, nesmiete sa ich dotknúť!“ jej hlas rezal. Nechápal som, prečo nie je schopná vidieť skutočnosť, ktorá sa tu priamo predostierala. Bola to predsa nutnosť. Alebo vari nie?
„A keď ste sa tak veľmi snažili udržať utajenie, prečo ste teda nezabili aj tú opitú ženu v krčme?“
„Madam, mysleli sme, že je príliš opitá, aby hocičo vnímala a nechceli sme zabiť len tak nevinného.“ odpovedal Desmond.
„Skutočne?“ Korin hlas znel výsmešne, „A zabiť nevinného kobolda, to bolo vari niečo iné? Vadil vám jeho chvost?“
Paladín sklopil pohľad a zbledol ešte viac. Do mňa ale akoby vošlo sto čertov.
„Kobold je len kobold a je to odporné démonie stvorenie. To rovno môžeme zobrať pekelných thieflingov a menovať ich ctihodnými občanmi Karathy!“
Kora na mňa pozrela ostrým pohľadom, ktorý ma len ešte viac vytočil.
„Dosť! Prejdeme ďalej. Bolo veľmi pekné, čo ste povedali o poručíkovi Marcusovi. Nebolo to náhodou ale trochu inak?“
„Nie, madam.“
„Skutočne? Opäť ste si tak veľmi istý? A nebolo to náhodou tak, že po jeho ukázaní odznaku ste na neho drzo naliehali ...“
„Museli sme na neho naliehať. Bolo to príliš nebezpečné, však mohla kedykoľvek ...“ musel som obhájiť naše jednanie.
„Kaprál Fallion.“ prerušila na Kora hlbokým hlasom, ktorý dobre poznám. Má ho vždy, keď ju niekto poriadne naštve.
„Dala som vám vari slovo?“
„Bolo to príliš nebez ...“
„Kaprál Fallion.“ jej hlas by rezal zem, „Dala som vám slovo?“
„Nie.“ ovládal som sa, aby som neškrípal zubami.
„Hovorí sa: Nie, madam!“
Prehltol som žlč.
„Nie, madam.“
Kora sa opä otočila na Desmonda. Mňa úplne ignorovala.
„Poručík Marcus podal na nás oficiálnu sťažnosť priamo poručíkovi Gregorymu. Boli ste drzí, neposlúchli ste jeho rozkazy a urážali ste ho.“
„Madam, my sme ho neurážali.“ výnimočne sa Desmond zastarel. Bodaj by sa ozýval častejšie. Nedokáže nás ani obhájiť. Dúfam, že ho nikdy nezvolia za kaprála. To by bolo teda. Stačil mi tento jeden krát.
„Je jedno, čo hovoríte, že robil. Je to poručík!“ posledné slovo zdôraznila, „Kto ste vy? Obyčajní vojaci. Zapamätajte si to. Vaše slovo proti nemu nie je nič.“
„Spravodlivosť tu ale musí byť. To, že je poručíkom tých sviniarskych šľachtický maznáčikov...“ spomienka na prvú rotu moju náladu nijako nevylepšila. Bola zložená zo samých šľachtických synčekov. Protekcia, protekcia, zlatky.
„Ticho!“ okríkla ma Kora.
„Dohovorila som vari, kaprál Fallion?“
Zaťal som zuby.
„Nie, madam.“
Prešla nás všetkých blčiacim pohľadom.
„Všetci sme sa teraz zosmiešnili. Ale vy si najskôr neuvedomujete, na koho padne vina! Vy ste vojaci. Ale váš nadriadený sa mal postarať o to, aby misia dopadla úspešne. Nie vraždou a urážkami. Mňa budú brať na zodpovednosť. To si ale asi neuvedomujete, lebo vaše lenivé zadky sú chránené.“
„Madam.“ prerušil ju Desmond ostro, „Vy predsa nie ste navine. Ja s kaprálom Fallionom sme velili a sme teda priamo zodpovedný..“
„Dala som vám slovo, dočasný kaprál Desmond?“ zamračila sa.
„Nie, madam.“ hneď skrotol. Slaboch.
„Teraz celá naša rota vyzerá ako banda hlupákov. Zosmiešnili ste aj samého poručíka Gregoryho. Myslíte si, že dostanete ešte na starosť nejakú dôležitú misiu? Hnoj budete koňom prehadzovať!“
„Nemôžu nás takto krivo obviňovať. Tak či tak, navine bol Desmond.“ hnev vo mne priam blčal, „On vôbec nedbal na to, aby sme boli poriadne utajený. Musel som sa postarať o to, aby nás nik nevyzradil. Ani neposlúchol rozkazy a bez povolenia do portálu skočil, aj keď jasne mali toto v rukách prieskumníci a mal som tam ísť ja s Bronom.“
„Madam, bol som zronený tým, že som tej vražde nezabránil.“ ledva som vnímal, ako Desmond ticho prehovoril. Ako som ja toho vlezdozadku nenávidel. Bez ohľadu naňho som pokračoval ďalej. Musel som to všetko zo seba dostať.
„A ten poručík. Však sa správal urážlivo, akoby sme boli kusy hov...“
„Ticho!“ okríkla nás ktovie po koľký krát Kora. Skoro ma roztrhlo, ale poslúchol som. Otočila pohľad na ostatných, doteraz mlčiacich členov roty. Dobre vedeli, čo to znamená prehovoriť bez povolenia. Mne to v tej chvíli bolo dosť jedno. Ale nie úplne.
„Paladín Artorius. Ako to bolo?“ chladný pohľad zelených očí sa preniesol na druhého paladína.
„Madam, stalo sa to všetko tak. Fallion skutočne zabil toho kobolda. A je pravda, že voči poručíkovi Marcusovi sme boli neúctiví. Rovnako je ale pravda, že poručík bol arogantný a správal sa veľmi neprimerane.“ bolo počuť, že Artorius nie je nadšený tým, že musel povedať to, čo povedal. Vypadal zamyslene.
„Vojak Bron?“
„Ano, madam. Je to všetko tak, ako povedal vojak Artorius.“ prieskumník mal pokojný hlas, ako vlastne vždy. Nechápal som, že môže byť tak vyrovnaný a pokojný pri toľkom obviňovaní.
„Rota!“ oslovila nás a my všetci sme sa automaticky dali do pozoru.
„Po tom, čo ste urobili a po oficiálnej sťažnosti poručíka Marcusa, musíte byť exemplárne potrestaní. A tto tak, že ste do odvolania rozpustení.“
Nastalo hrobové ticho. Nik nevedel spracovať, čo práve počul. Možno aj preto znel hlas Kory ako bič.
„Kaprál Fallion Meynolds.“
Stŕpol som. Tvár mi horela hnevom. Nevedel som, čo očakávam, keď som pozeral na Koru.
„Za vaše prečiny sa postavíte pred súd. Dovtedy budete uväznení.“
Vzkypela vo mne všetka krv.
„Čože? Kvôli nejakému debilnému poručíkovi a jeho naleštenému egu sa mu mám ako pchať do rite? Tak to ani náhodou. Ak takúto spravodlivosť mám presadzovať, to sa môžem na to zvysoka vysrať!“
Kora najprv zbledla, potom zčervenala. Vyzerala, akoby ma mala každú chvíľu zožrať aj s topánkami. Akosi mi pohľad na ňu robil dobre. Hrdosť vo mne priam kypela. Siahol som si k ramenu a strhol odznak. Hodil som ho prudko poručíkovi k nohám. Kovovo cinkol o mramorovú dlažbu.
Celá rota zatajila dych a vytreštila na mňa oči. Kore sa oči najprv rozšírili. Ďalšiu sekundu sa však zúžili zúivosťou. Bola krásna, keď kypela hnevom.
„Rota, odveďte obžalovaného!“ sykla.
Desmond sa ku mne priblížil. Neprežil by som, keby sa ma dotkol práve on. Nikdy, ani náhodou. To radšej byť roztrhaný na kusy. Z nejakého dôvodu som ho nevedel vystáť. Roky cviku sa prejavili v môj prospech – v mžiku oka som mal v ruke rapír a jeho špička sa zľahka pritlačila na mäkkú jamku na paladínovom krku. Stačilo by len pritlačiť. Chvel som sa od túžby prešpikovať ten jeho dlhý, pekný, paladínky krk, na ktorej stála jeho vierou vypatlaná hlava. Nenávidím paladínov!
„No tak, neblbni ogare. Len to zhoršíš.“ šepol potichu Jorg, ktorý sa ku mne opatrne priblížil. Bron sa ani nepohol, ani sa nepokúsil na mňa položiť ruku. A Artorius? Ten sa o to ani nepokúsil po poslednej príučke, ktorú som mu dal. Z tých, ktorí tu boli, mala jedinú šancu na úspech Kora. Tá na mňa však len zúrivo hľadela.
Nebol som prachsprostý zabiják. Rád by som toho patolízala Desmonda videl trpieť. Plaziť sa a prosiť o milosť. Ale i tak som čepeľ sklonil. Kora len kývla hlavou na mužov. Nebránil som sa, keď ma odzbrojovali. Zavrčal som na tú krysu a Artoriusa, ktorý sa ku mne začal neochotne približovať. Neopovážili sa ma ani dotknúť a ani by som im to nikdy nedovolil.
Vykročil som, obkolesený vtedy už mojimi bývalými spolubojovníkmi. Nechápal som, čo je s Korou, že je tak zúriva, tak hrozne nespravodlivá. Nič zlé som neurobil a ona sa na mňa pozerala, akoby som zabil nie blbého kobolda, ale rovno samého Lacaranta.
Cítil som Jorgov smutný pohľad na mojom chrbte. To, čo sa malo stať, už nebola tak príjemná vyhliadka a ja som nejako tušil, že Kelranku asi dlhší čas neuvidím.


// (autori: základ spísaný Czech_Luthorom, rozpísané Jachyrou)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:14 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 00:06 01. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Vsadili ma do jednej z ciel. Zobrali mi zbrane, zbroj a všetok môj majetok. Ostali mi len obyčajné nohavice, košeľa a topánky. Nechápal som, čo sa to deje. V podstate, čo sa stalo zle? Nedokázal som to s úplnou istotou povedať. Snažil som sa, ako som len vedel. Robil som všetko pre rotu, všetko pre Koru a teraz toto?
Hodiny samoty v cele mi nedovolili robiť iné, ako premýšľať. Ani dvesto tridsať tri nápisov na stene ma dlho nezamestnalo. Stále som si to prehrával dookola. Dúfal som, že nájdem riešenie. Že nájdem tú trhlinu, kde sa to všetko zlomilo a pokazilo. Stále som dúfal, že sa to všeko ukáže ako omyl. Chcel som sa z tohto zlého sna prebudiť. Ale steny, tie chladné kamenné steny všade okolo mňa, mi hovorili niečo iné.
Keď sa otvorili dvere a žalárnik na mňa kývol, aby som vyšiel, bol som zmierený. Alebo som sa o tom aspoň presviedčal. Nespravodlivosť predsa vládne svetom, no nie?
Vošiel som do mučiarne. Jeden zo strážnych umýval z dlážky zasychajúcu krv, ktorá odkvapkávala zo španielskej čižmy. Bol som na ten pohľad zvyknutý. Nie raz som tu osobne zavádzal zločincov, alebo chytených drowov. Teraz som tu stál sám ako zajatec. Žalárnik sa na mňa ospravedlňujúco usmial.
„Prepáč, Fallion. Ale to vieš. Služba je služba.“
„Chápem to. Práca ako hocijaká iná.“ uškrnul som sa naňho.
Zaviedol ma doprostred žalára, kde už stálo niekoľko postáv. Prešiel som po zasmušilých tvárach spolučlenov roty.
Bývalých spolučlenov. Opravil som sa v duchu.
To, že mi nedali putá, znamenalo, že mi ponechali aspoň trochu cti. Ak mi vôbec nejaká ostala
Nik neprehovoril. Miesnosťou sa ozývalo len mokré čvachtanie a špliechanie handry.
Po piatich minutách prerušilo trápne ticho kovové zaškrípanie otvárajúcich sa dverí. Zaleskli sa zbroje vyšších dôstojníkov. Prvý z mužov, ktorý vošiel, mi venoval len krátky pohŕdavý pohľad. Arogancia z neho priam sálala. Druhý muž mal na tvári chladný výraz. Jeho modré oči ma prebodli. Zamrazilo ma. Bol to stonásobne horší pohľad ako ten, ktorým nás častovala Kora. Aspoň vidno, z koho si brala príklad.
Ako tretia vošla práve ona. Tvár kamennú, úplne bez citov. Ani v jej očiach sa nič neodrážalo a to nebolo dobré znamenie. Cítil som sa ako na poprave. Vystrel som sa a oprášil si špinavé nohavice. Cely v pevnosti neboli priamo lesknúce sa čistotou. Ani zvlášť pekne nevoňali. Ak sa teda za vôňu nepovažuje pach hniloby a rozkladu.
Marcus si prekrížil ruky na hrudi a protivne sa na mňa uškŕňal. Gregory sa postavil po jeho pravici a ostrým pohľadom prezrel celú rotu, kým jeho ľadové oči spočinuli na mne.
„Kaprál Fallion. Viete, prečo sme tu?“ hlas mal hlboký a zdal sa úplne ľahostajný.
„To samozrejme viem, pane.“ odpovedal som úctivo.
Gregory okamih mlčal. Celý čas som sa snažil sledovať len jeho a nestrhnúť pohľadom ku Kore alebo Marcusovi. Tvár som držal uvoľnenú a pokojnú.
„Ste obvinený z vraždy občana Dar Garagu,“ pokračoval poručík, „z urážok a neúctivého správania voči nadriadenému, z neuposlúchnutia priameho rozkazu. Čo mi k tomu môžete povedať?“
Odkašľal som si, aby som si prečistil stiahnuté hrdlo. V hlave som si usporiadal myšlienky. Pritom som zabehol pohľadom ku Kore. Jej tvár bola len verným odrazom poručíkovej.
„Takže k prvej veci, čo sa týka vraždy údajného občana Dar Garagu. Jednal som len a len v záujme roty a ochrany misie. Rovnako ako svojho spolubojovníka.“ pri tom slove som nevraživo pozrel na Desmonda. Zdalo sa mi, že sa tvári trochu utrápene, aj keď sa to snažil zakryť. Artorius sa mračil, Jorg sa vyzeral, akoby mal chuť si začať naťahovať fúzy a Bron, ten mal na tvári ako vždy nezaujatý výraz. Ale všetci mlčali. Toto bol môj súd, nie ich. Oni tu boli len ako svedkovia.
„Stále to bol ale člen karathského kráľovstva,“ pokračoval Gregory, „a to znamená, že bol pod ochranou zákonov. Tie musíte mať ako kaprál predsa pozorne naštudované.“
„So všetkou úctou, pane. Skrytí nekromanti sú tiež členmi karathského kráľovstva a rovnako ich paladínovia popravujú raz za radom.“ podotkol som.
„Po spravodlivom súde.“ doplnil Gregory.
„A po nezvratných dôkazoch, že sú skutočne nekromantmi.“ pridal sa Marcus.
Mierne som sa pousmial. O tomto som si myslel svoje. Nezdalo sa ale, že by sa to páčilo poručíkom. Nejako sa na mňa mračili.
„Čo sa týka zmieňovaného nadriadeného, myslím si, aj keď mi to môže byť úplne k ničomu, že som jednal v práve, nakoľko poručík Marcus nedbal na nebezpečestvo, ktoré mu celú dobu utekalo pred nosom.“
„Nebezpečenstvo alebo nie, vaše jednanie bolo viac ako drzé. Rozkazovať nadriadenému? S tým som sa skutočne ešte nestretol.“ schladil ma Gregory.
„Pane, moje jednanie to samozrejme neospravedlňuje. A preto sa priamo tu na mieste poručíkovi Marcusovi úprimne ospravedlňujem.“
Spomenutý šľahol nadradeným pohľadom po ostatných členoch roty.
„Takže uznávate, kaprál Fallion, že ste bol neúctivý a drzý voči nadriadenému?“
„Proti tomuto obvinení, pane, nemám žiadne výhrady, pretože sú úplne pravdivé.“
„Ako sa vyjadríte k obvineniu z neuposlúchnutia priameho rozkazu?“ pokračoval Gregory.
„V tomto prípade by som bol rád, pane, keby mi bolo povedané, ktorý priamy rozkaz máte na mysli.“
„Poručík Marcus vám jasne a zrozumiteľne rozkázal, aby ste odišli z Dar Garagu. Dokonca vás aj upozonil, že ak neuposlúchnete, tak bude všetko hlásiť nadriadenému.“
„Aj v tomto prípade na seba preberám plnú zodpovednosť. Môj vojenský úsudok mi Lothian-žiaľ velil zostať a postaviť sa nebezpečenstvu ešte v zárodku. Čo svojim rozkazom poručík Marcus úplne vyvracal.“ hovoril som ďalej pokojne, ale úctivo, „Keby som dostal rozkaz, aby som odišiel a nejednalo by sa o nič vážne, bez rozmýšľania by som samozrejme poslúchol.“
„Vy tu nie ste na to aby ste posudzovali situáciu! Na to máte nadriadených.“ povedal posmešne Marcus a Gregory len zľahka prikývol.
„Ktorí svoju prácu nerobia príliš dobre, že, poručík?“ neovládol som sa a opätoval Marcusovi jeho pohľad. Mierne som sa pousmial, ako jeho tvár stvrdla. Hneď nato som opäť nahodil kamenný výraz.
„Vaša drzosť nepozná hraníc, ako vidím.“
„Kaprál Fallion!“ prerušil nás oboch Gregory, „Ďalšie urážanie vyššie postaveného dôstojníka vám skutočne nepomôžu. Naopak vám môžu trest zhoršiť.“
Mal som chuť namietať, ale nechal som to tak. Nemalo by to zmysel.
„Mne už nepomôže nič, pane. Prišiel som o viac, ako len môžem.“ povedal som ticho, „Dostať sa do krížku so šľachticami je pre mňa jasnou prehrou.“
Znovu som strelil pohľadom ku Kore. Zdala sa byť poblednutá. Opäť mala kruhy pod očami, ktoré mala navrch aj mierne načervenalé. Jej pohľad však ostal rovnako tvrdý, ako včera.
„Uvedomte si, kde je vaše miesto.“ Marcus sa trochu naklonil dopredu, akoby chcel urobiť krok ku mne, „Hrať sa na orla, keď ste obyčajný vrabec, to je skutočne hlúposť.“
Nedokázal som potlačiť pohŕdavosť, ktorá mnou pretekala. Najskôr mi to bolo vidieť aj na tvári, lebo som ho očividne ešte viac vytočil.
„Aspoň sa pekne ukázalo, priamo aj pred vami, poručík Gregory, akých nevychovaných podriadených máte.“
Gregori sa zamračene zadíval na Marcusa, ktorý pokračoval ďalej.
„Takto si teda dáva na poriadok svojich mužov ten váš zástupca? Skutočne veľmi kvalitne.“
Kora pri tých slovách pozrela na hovoriaceho. Zazdalo sa mi, že ňou pri tých slovách trhlo. Ako som len mal chuť ho ponížiť.
„So všetkou úctou, pane. Ale som si istý, že na bitky, ktorá ja som s touto rotou vybojoval, na tie vy, ani vaša banda naleštených pošukov nemá absolútne žiadne dispozície.“ opäť som sa neovládol, „To MY! My sme boli pri vylodení pri Hag Grare, my sme to boli, kto sa dostal až k bránam. A práve madam Kora velila tomuto útoku. Vy jste len dorážali ranených.“
Marcusova tvár po mojich slovách zbrunátnela. Skôr, ako stihol hocičo povedať, ho Gregory predbehol.
„Stačilo, kaprál Fallion!“ jeho hlas doslova rezal vzduch.
Ostatní členovia roty na mňa upierali zhrozené a nechápavé pohľady. Len som sa pousmial a zopäl ruky za chrbtom. Marcus ma najprv okamih nevraživo sledoval a potom sa otočil ku Gregorymu.
„Krásna ukážka toho, v čom je vaša rota tak dobre vycvičená.“
„V práci, kterú má robiť.“ zamumlal som, ale buďto ma nepočul, alebo sa len tak tváril.
„Tak takto cvičí ten váš podporučík svojich podriadených?“ pokračoval Marcus a mykol hlavou Koriným smerom. Tá sa zľahka zamračila a v očiach jej blyslo.
„Myslím, že je to jasné znamenie, že zlyhala na plnej čiare.“ dvihol hlavu, div mu do nosu nenapršalo, „Týmto navrhujem jej degradáciu, ako plne nevyhovujúceho a nevhodného zástupcu poručíka!“
Gregory sa tentoraz skutočne zamračil a jeho hlas bol skôr syčaním.
„Môj podporučík je viac ako schopný. Je vynikajúci bojovník, veliteľ a stratég, ktorý by sa mohol vyrovnať komukoľvek z vašej roty, poručík Marcus.“ posledné dve slová zdôraznil, „A ja jej plne dôverujem.“
„Dôverujete?“ výsmešne sa zasmial oslovený, „Tak to sa teším na uväznenie postupne celej vašej roty, ak to takto pôjde ďalej. Čo bude pokračovať? Velezrada?“
Vtedy to už členovia roty nevydržali. Desmond sa ozval ako prvý.
„Prepáčte, že vás prerušujem, pane, ale vaše slová sú skutočne nespravodlivé. Podporučík Kora nie je v ničom zodpovená za udalosti, ktoré sa udiali. Urobila všetko pre to, aby misia vyšla úspešne a vinní sme len my, ktorí sme sa zúčastnili.“
Jorg pevnejšie stisol rukoväť svojej obojručnej sekery a tiež sa pridal.
„Pane. Tož vona vopravu madam je vuplně zdatná! A nikdá neurobí nič, čo by porúšalo zákon. Bo malo zlé dopad na rotu.“
„Pane, som ochotný postaviť sa za podporučíka Koru.“ prerušil trpaslíka rozhodným hlasom Artorius. Aj ostatní z roty sa tvárili viac ako nahnevane. Kora nebadane zodvihla bradu a zazdalo sa mi, že sa jej oči zaleskli.
„Ale vážne?“ uštipačne podotkol Marcus, „Čo ste vy? Len vojaci. Tak mlčte, kým vám neudelím slovo! Alebo chcete byť aj vy ďalším exemplárnym príkladom?“
Gregory celý čas prebodával druhého poručíka pohľadom.
„Poručík Marcus. Myslím, že môžete jasne vidieť, aká zlá je podporučík a ako ju vôbec rota nemá v úcte.“ jeho hlas chytil posmešný tón, „Týmto oficiálne zamietam vaše odporučenie o jej degradovaní.“
Marcus zčervenal a prešiel pohľadom po všetkých tých nenávistných očiach, ktoré sa na neho pozerali. Len niečo zavrčal.
„Hovoríte niečo, poručík Marcus?“ spýtal sa s ironickou úctivosťou Gregory.
„Sme tu kvôli niečomu inému. Tak to dokončime!“ odvrkol oslovený podráždene.
Opäť som sa pousmial a zas raz pretlačil na tvár nečitateľný výraz. Ako som ja tých šľachticov nenávidel. Z tohto sálal ešte pekný problém možno aj pre samého Gregoryho. Ale bol to skutočne chlap na pravom mieste.
„Kaprál Fallion Meynolds.“ ozval sa môj bývalý nadriadený, „Je tu ešte posledné obvinenie. A tým je zneváženie a zneuctenie priameho nadriadeného, podporučíka Koru Meynolds, pred celou rotou. Ako sa vyjadríte k tomuto obvineniu?“
Pozrel som sa na ňu. Hľadela nezaujato pred seba.
“K tomuto obvineniu nemám čo povedať, lebo je to pravda. Veľmi ju ľutujem, ale bohužiaľ sa stala. Podporučíka Kory Meynolds si veľmi vážim, samozrejme z vojenského hľadiska. Takže moja reakcia bola úplne neprimeraná.“
Gregory prikývol hlavou.
„Kaprál Fallion Meynolds. Za neodôvodnenú vraždu karathského občana, za neuposlúchnutie rozkazu nadriadeného, za zneváženie autority nadriadeného a za zneuctenie priameho nadriadeného pred celou rotou vás zbavujem hodnosti kaprála. Budete na dva mesiace uväznený, s potupou prepustený z armády a pri odchode vám bude vyplatených 10 rán bičom.“
Marcus sa nahnevane pozrel na Gregoryho.
„Len dva mesiace? A desať rán? Za také zločiny mal dostať dva roky a 50 rán bičom!“
„Povedal som rozhodnutie a to platí.“ Gregory uprel na neho pohľad, ktorý by som si ja veru vyslúžiť nechcel. Bol chladný a ľahostajný.
„Rozhodnutie, ktoré ste si sám zvolil?“ výsmešne pohodil Marcus rukou.
„Pokiaľ si želáte, poručík Marcus, môžeme spolu ísť za vrchným inkvizítorom Lacarantom, spýtať sa ho.“
„Tak to teda že pôjdeme!“
„Výborne.“ pousmial sa môj bývalý nadriadený, „Aj keď neviem, či bude spokojný s tým, že ho znovu ruším s tou istou záležitosťou.“
Marcus očervenel.
„Veď uvidíme! Toto neostane len tak!“
Otočil sa na päte a vypochodoval z miestnosti. Sledovali ho všetky oči prítomných, v ktorých sa odrážala pohŕdavosť, nenávisť a výsmech. Akonáhle vyšiel z miestnosti, odpľul som si.
Dvere sa zabuchli a Gregory prešiel pohľadom rotu.
„Podporučík, odveďte väzňa do cely. Potom príďte za mnou.“
„Pane, mohla by som prísť trochu neskôr? S vašim povolením by som sa ešte chcela pozhovárať s väzňom.“ odpovedala mu Kora úctivo. Poručík k nej otočil pohľad a prikývol.
„Rota pozor!“ okríkla nás Kora.
Všetci sa vystreli do pozoru. Teda okrem mňa. Ešte raz som vďačne a úctivo kývol Gregorymu a ten mi pozdrav opätoval. Potom kývol rote hlavou v strohom pozdravnom geste (všetci do jedného mu zasalutovali) a odišiel. Ja som si rovno prešiel ku stene vedľa cely, prel sa o ňu a sledoval ostatných. Prenikol ma smútok.
„Rota, pohov!“ Kora mala hlas ostrý, ale už nekričala. Medzi vojakmi sa rozprúdila živá debata, hýriaca nadávkami.
„Vojaci, môžete odísť.“ rozkázala podporučík a pozrela sa na mňa. Ostatní váhavo na mňa otočili pohľad. Zľahka som im kývol.
„Madam, mohol bych pokecať s Fallom?“ spýtal sa Jorg.
„Neskôr. Teraz odíďte.“ jej hlas bol neúprosný.
„Ano, madam.“ Jorg zasalutoval a s posledným pohľadom mojím smerom odišiel.
Postupne, temer neochotne, sa všetci rozišli. Dokonca aj vojak už doumýval španielsku čižmu a žalárnik sa prešuchtal na druhú stranu miestnosti, z dosluchu.
Kora ku mne podišla. Na tvári mala stále tvrdú masku, ale už nie tak nepreniknuteľnú. Kľúče zacinkali a otvorila dvere do cely. Zazdalo sa mi, že má v očiach bolesť. Rovnako som sa cítil i ja.


// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:14 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 21:38 01. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Fallion vošiel do cely a ja som ho nasledovala. Vyzeral viac ako vyrovnaný. Že by sme sa konečne normálne porozprávali? Nemohla som si spomenúť, kedy naposledy sme sa nepohádali. Isto to bolo niekoľko mesiacov.
Zavrela som za sebou dvere. Vedela som, že to síce príliš nepomôže, ale aspoň trochu to ztlmí naše hlasy. Fallion sa otočil a chvíľu sme sa na seba bez slova pozerali.
„Prečo si to urobil?“ prerušila som ticho ako prvá.
„Urobil čo?“ opýtal sa. Tak prvé dve vety a ešte po sebe nekričíme.
„Prečo si ho zabil? Veď ti nič neurobil.“
„Pretože som musel. Ani mne to nebolo jedno.“ sykol po mne. A už je to tu.
„Nič si nemusel.“ oponovala som mu. Môj hlas zostrel.
„Ale musel.“
„Áno? Skutočne? A tú ženu? Tú si už ostrániť nemusel? Zabil si ho len preto, že bol kobold, čo?“ hnev sa vo mne začal znovu prelievať.
„Mal som vari riskovať prezradenie? Aby ten krčmár mohol prášiť, kde sa dá? Bola to Desmondova chyba. To on si nevzal ani helmu, ani šatku, ani nič!“
Bolo to tu opäť. Tá istá hádka, tie isté slová. Stále len výhovorky a obviňovanie všetkých okolo. Nebol schopný priznať si svoje vlastné pocity a hlavne to, že ho začalo násilie baviť a lákať. Určitý typ všemocnosti, ktorým za posledný čas začal oplývať.
„Desmondova vina bola v tom, čo urobil. Ale ty,“ kývla som k nemu bradou, „si nemal žiadne právo kobolda zavraždiť.“
„Mal som riskovať, že sa prezradíme? Aby boli mesiace plánovania v ťahu, kvôli jednému zasranému paladínovi? Zbláznila si sa? Čakal som, že práve ty to pochopíš.“ ukázal na mňa vyčítavo prstom.
„Ja že to pochopím? Vraždu som nikdy nechápala!“
Čo si to o mne myslel? Nikdy v živote by som nepripravila len tak zo zábavy nevinnú osobu o život. Určite nie úmyselne.
Prešlo mnou znechutenie.
„Nevedela som, že som sa vydala za vraha. Nečakaj, že niekedy budem s týmto tvojim jednaním súhlasiť. Hlavne keď je to tak jasné, ako facka. Lebo tú ženu si nechal žiť. Zaujímavé, žeby náhoda?“ dodala som uštipačne.
„Veď bola ožratá ako tágo. Ani trpaslíka som nevidel takto nadratého. Naviac sa tam všade okolo stále ponevieral Desmond, paladín so svojimi „svätými“ pravidlami.“ celý sa otriasol nenávisťou.
Nechápala som, čo stále proti nemu má. Narozdiel od Falliona, Desmond poslúchal rozkazky, ktoré dostal. Bol úctivý a vľúdny. A hlavne spoľahlivý. Čo sľúbil, vždy splnil.
„Neuchránil som toho kobolda. Á, Dei-Anang, musím umrieť.“ vysmieval sa mi, „A vôbec. Podobné rečičky ja skutočne nemám potrebu počúvať. Ja robím to, čo musím, aby som prežil ja a moji spolubojovníci. Aj keby som mal ísť cez stovky mŕtvol, bude mi to jedno.“
„Tebe je to jedno? Ty si hovoríš Lothianov služobník? No jasné!“ rovnako som mu opätovala tón, „A že bola ožratá? Ako to potom, že si všetko pamätala? To bola vskutku podivne ožratá.“
„Spýtaj sa toho prihriateho paladína.“ odvrkol.
„Prestaň sa láskavo navážať do členov roty!“ krv mi začínala kypieť v žilách, „Za svoje chyby obviňuj seba, nie ich!“
„Budem to tvrdiť, kým oni budú jednať tak, ako jednajú!“
„Sú to moji podriadení a nedovolím, aby si takto o nich hovoril.“
„Ale ja som to nemyslel na nikoho z nich.“ pokrúti hlavou a opraví sa, „Len na Neho.“
Toto skutočne nikam neviedlo. Z nejakého dôvodu Desmonda nenávidel a ja som nevedela pochopiť, prečo.
„Leží ti v žalúdku, lebo je lepší ako ty, čo?“
Fallion sa z plna hrdla rozosmial. Bol to škaredý smiech.
„Takže je to pravda.“ pokývala som hlavou.
„Ten sralbotka že je lepší ako ja?!“ odpľul si bokom.
„On narozdiel od teba nie je vrahom! A nikdy by ním nebol. Je to paladín, boží služobník.“
„To, že ti lezie do zadku a chová sa ako bábika, ktorou hýbe každý ako chce, to je každému jedno, že?!“
Skoro mi po jeho slovách zabehol vlastný jazyk. On však ešte ďalej pokračoval, vpíjajúc sa mi do tváre.
„A že paladínovia nie sú vrahovia? Väčšina z nich sú ešte horší.“
„Hovoríš úplné bláboly. Je to len podriadený a na rozdiel od teba vie, čo je to úcta k nadriadenému!“ okríkla som ho.
Nedokázala som udržať svoj hlas na uzde. Pri ňom nie.
„Jasné, paladínom na rozdiel od vrahov všetko prejde. Hlásajú meno svojho boha a pritom sledujú len vlastné zámery!“ rovnako i jeho hlas sa zdvihol.
„Nebodaj to hovoríš z vlastnej skúsenosti?“ vysmiala som ho.
„Vážne?“ vrátil mi uštipačne.
„Vážne!“
Bolo skoro pozoruhodné, ako dokázal odviesť tému tak, že sme sa nakoniec hádali o úplnych somarinách. Ja som chcela odpovede na moje otázky a nemienila som na ne zabudnúť a hodiť ich za hlavu. Mávla som rezignovane rukou.
„O tomto sa odmietam ďalej baviť. Stále si mi ale neodpovedal. Ako to teda bolo s tou ženu?“
„A čo zas s ňou?“ odvrkol.
„Ako to, že si zrazu bol taký slepý a nezbadal si, že nie je až tak veľmi opitá? Nemohla byť na tom tak zle, keď vás s takou istotou popísala.“
Jediné, čo som chcela bolo, aby sa mu konečne otvorili oči. Aby uvidel a priznal si, že nenávidí hocičo, čo je iné. Veď prečo inak by toho kobolda zabil, ale tú ženu nie? Mohol to inak uhrať. Mohol toho kobolda podplatiť, prípadne obviniť z klamstva. Čo ja viem, trebárs ho klepnúť po hlave a potom tvrdiť, že ako pri takom otrase mozgu si môže pamätať výzor útočníkov? Chcela som, aby Fallion konečne aspoň trochu pokorne uznal, že pochybil a vybil si vtedy svoju zlosť, alebo mindráky, alebo čo ja viem čo, na nevinnom tvorovi. Je jedno, akého druhu a rasy bol.
„Videl som veľmi dobre, že je ožratá ako prasa.“
„Oh samozrejme. Ty si to videl.“ neodpustila som si sarkastický tón.
„Ako som povedal. Spýtaj sa Desmonda. On ti povie všetko veľmi ochotne.“ jeho úsmev jasne ukazoval, ako to myslel.
Opäť som mávla odmietavo rukou. Je síce pravda, že som sa s tým paladinom zblížila, ale len ako priateľka. Bola som sama a potrebovala som niekoho, kto by ma vypočul. A nie sa so mnou hádal. Tak či tak som sa nemienila opäť vrátiť k stále dookola obohranej téme.
„Ty si vždy nájdeš hocijakú výhovorku.“
„Výhovorku?“ akoby neveril vlastným ušiam, „A k čomu by mi asi tak bola? Ha?“
Prešiel naštvane celou od jednej steny k druhej, rozhodiac rukami.
„Mohol by som ti tu práve hneď teraz odrecitovať úplne celú modlitbu k Lothianovi, trebárs aj v elfštine a aj tak mi povieš, že nemám pravdu!“
„No jasné. To by si sa ju najprv musel vedieť pomodliť.“
Otočil sa na päte a podišiel tesne ku mne.
„Keby si niekedy počúvala aj ostatných, nie len seba, tak to možno pochopíš!“
Ako stál tak blízko pri mne, rozbúchalo sa mi srdce. Zčasti od hnevu, kvôli ktorému som zatínala päste temer do krvi a zčasti ma zalialo teplo. Zároveň som túžila ho udrieť, ale aj pobozkať. Moja pýcha však bola väčšia.
„Ja že ťa nevnímam? Počúvaš sa ty vôbec, čo tu hovoríš za bludy?“
„To je stále len,“ Fallion začal teatrálne rozhadzovať rukami, „veliteľ povedal toto, urobíme tamto ...“
„Kobolda som zabiť musel,“ skočila som mu do reči, oplácajúc mu rovnakým dielom, „všetkému sú navine iní. Si ako malé decko, ktoré vidí len seba!“
„A Ty nie? Si úplne rovnaká!“
Mala som chuť ho chytiť za ten jeho štíhly krk. Ale nie, aby som ho objala, ale aby som mu ním zakrútila.
„Vážne? A to som bola aj včera, však?“
„Ja narozdiel od teba počúvam aj srdce. Nie len zasrané rozkazy, ktoré nemusia mať ani hlavu ani pätu.“ odignoroval moju otázku.
„Sú to rozkazy!“ namietla som, „Dobre si vedel, do čoho ideš, keď si sa pridával k armáde! Alebo si ani vtedy nepočúval, o čom to je?“
„Dúfal som v presadzovaní zákona a spravodlivosť.“
„Veď to aj robíme. Ale nie tým, že vraždíme tých, ktorých máme chrániť.“ obvinila som ho opäť.
„Nevedel som, že len budeme rozsievať tie sračky v mene tých svíň od šľachticov hore. Ale to by si si toho najprv musela všímať!“ vysmial ma. Zdalo sa, že mu nervy pomaly, ale isto praskajú. Rovnako ako mne. Ešte nikdy som ho nevidela takto rozzúreného. Verím tomu, že ja som za ním vôbec nezaostávala.
„Ja som veľmi pozorná. Stále vidím tvoje prestupovanie zákona, kde sa len dá. Ako včera. Vtedy si krásne ukázal úctu k nadriadenému! Veď je to len žena, nie? Z tej môžem urobiť kravu pre každým!“ otvorene som na neho kričala.
„Urobila si ju zo seba sama, keď nedokážeš uveriť vlastným ľuďom, ale len tým bastardom hore!“ a už sme kričali na seba vzájomne.
Trhlo mnou od zúrivosti.
„Ja že neviem veriť vlastným mužom?“
Dúfala so, že to nemyslel vážne.
„Keby ti povedali, že Desmond behá po nevestincoch ako šialený, verila by si tomu. Keby ti povedali, že Jorg nie je trpaslík, snáď by si bola schopná veriť aj tomu. Hlavne aby sa tí hore nerozhnevali.“ jeho tón bol priam šialene výsmešný. Rukami trhol smerom hore, akoby vzýval bohov.
„Celý čas vás obhajujem!“ strčila som do neho tak prudko, že ho zastavila až protiľahlá stena. Mierne sa prikrčil, akoby očakával, že na neho zaútočím.
„Celý čas sa za vás prihováram, hovorím o vás len v dobrom. A potom mi urobíš toto? Zhodíš ma úplne pred všetkými? Vieš, aké to bolo pre mňa ťažké, dvakrát tak ťažké ako pre ženu, dosiahnuť povýšenie?“ urobila som dva kroky k nemu, „A ty to potom celé podryješ? TY??“
„To je pre teba nejaké za...trolené povýšenie viac, ako celá rota?“ nebola to otázka, bolo to obvinenie.
„Rota je pre mňa všetko! Dobre vieš, že sú to moje deti.“
Fallion pokrútil hlavou.
„Povedz mi to narovinu. Čo je pre teba dôležitejšie? Postavenie, alebo rota?“
„Obe sú dôležité. Lebo postavenie mi pomôže postarať sa o rotu, prihovoriť sa za ňu.“ v snahe natĺcť mu to do hlavy som stále po ňom kričala.
„To si vážně myslíš?!“ opäť ma vysmial.
Nenávidela som, keď to robil.
„Čo myslíš, kto vám zabezpečuje tak dôležié misie?“ rozhodila som rukami, „Môžem byť rada, že som nebola degradovaná na vojaka!“
„Myslíš si, že u nich dokážeš vôbec niečo zmeniť? He? Budú ti pľuť do tváre a môžeš byť trebárs samotná bohyňa. Hlavne, že oni sú zasraná šľachta, UVEDOMUJEŠ SI TO?“ kričal po mne. Mala som neodolateľnú chuť vraziť mu päsťou do tváre. Radšej som krok ustúpila, ale potom sa vrátila.
„Seriem na prvú rotu!“ temer som to slovo vypľula, „Marcus je len poručík, nemá vyššie slovo ako Gregory. A Lacarant to vie. Chcem ale vedieť, robilo ti radosť podkopať moju tak ťažko vybudovanú autoritu pred rotou? Tak veľmi ťa to tešilo?“
„Nie! Tešilo ma podkopávať autoritu toho blbca Marcusa. U teba som nič nepodkopal, lebo si si za to mohla len a len sama!“
„ČOOO?“ chytil ma amok, „JA že som si za to mohla?“
„Rovnako ako za všetko ostatné.“ okríkol ma.
„A to prosím ťa ako zase?“ vysmiala som ho.
„Hurá, pôjdeme zabiť zlobra.“ ako nejaká slečinka zamával rukami nad hlavou.
„Kurva, čo to tu zase meleš?“
„A zrazu prásk,“ nenechal sa prerušiť, „naháňam sa ako nejaké trénované prasa po celej Thalii, aby som zohnal časti elementov, ktoré bežný smrteľník nevidel po celé storočia!“
„Toto tu láskavo nepleť, jasné?“ zrevala som.
„Celú dobu nerobím nič iné, len že skáčem ako psíček, potím krv, riskujem každý deň smrť a čo za to dostanem? Len ma odpálkuješ so slovami: Nič to nie je, som v pohode, ten démon ani neexistuje.“ obviňujúco na mňa ukázal, „A čo ak ťa to zabije?“
Cítila som, ako mi krv vyprcháva z tváre.
„Žiadny démon neexistuje.“ môj hlas bol ľadový, „Je to hovadina.“
„Existuje a Ty to vieš!“ zreval po mne.
„Ale veď sa pozri. Porodila som a nič sa nestalo.“ snažila som sa ho prekričať.
„Vieš vôbec, aká si sebecká?! Veď neriskuješ len svoj život!“
„Daj s tým už konečne pokoj!“ rázne som mávla rukou, „Si úplne posadnutý nejakou hlúpou kliatbou.“
„Vari si sa ma potom pokúsila už niekoľko krát zabiť len tak zo srandy? A hovoriť pritom ktovie v akom jazyku?“ nedal sa odbiť, „A čo Kelranka? Tú si sa tiež pokúsila podrezať len tak? Z nudy? Len nejaká zasraná hra, čo?“
„No isto! Takéto hovadiny ja počúvať nebudem, jasné?“ odmietala som to ďalej znášať. Nečakala som, že by si začal vymýšľať takéto bludy. Ako len mohol začať vyťahovať úplne nepravdivé klamstvá?
„Takto to bolo vždy!“ Jeho jantárové oči žiarili hnevom, „Ja ťa počúvať nebudem. Ja mám svoju pravdu.“
„Pekne si zas otočil tému. Šikovne, ako vždy. Ale aby si mi povedal, prečo si ma zhovadil, tak na to gule nemáš, čo?“
„Ja som ťa nezhodil. Čím by som asi tak mal? Tým, že som mal pravdu?“
„Tá tvoja pravda!“ pokrútila som hlavu. Začala ma pekne bolieť. Neviem, prečo som vôbec zahodila toľko času s Fallionom. Mohla som vedieť, že to skončí presne takto.
„Včera som prvý krát ľutovala, že som ťa zvolila za kaprála! Odvtedy ti tvoje ego naráslo až do neba. Myslíš si, že keď si bol nižším dôstojníkom, že si zrazu mohol robiť, čo sa ti zapáčilo?“
„A práve mne že velenie vliezlo na mozok?“ vysmial ma, „Pozri sa na seba! Chováš sa už úplne ako prvá rota!“
Mykla som sa. Toto bola trefa do čierneho.
„Jasné, ja som tá zlá, čo? Radšej keby si bol ako ja a nie ako ...“ hodila som rukou. Nestálo mi za to ani len dokončiť vetu.
„Ako čo!?“
„Vieš čo, toto fakt nemá zmysel.“ hlava ma už poriadne bolela. A hlasivky tiež. Takto som sa nenakričala na žiadnej misii. Cítila som, ako som sa chvela zúrivosťou. V hlave mi skrsla myšlienka.
„Ale samozrejme že to dáva zmysel!“
„Hovno!“ nadávky mi len tak plynuli z úst, „Už mám toho dosť!“
„Myslíš si, že si sama!? Ja nechcem vidieť našu dcéru mŕtvu! Dupľom nie tvojimi rukami!“ stále si mlel to svoje.
„Moja dcéra prežije a JA ju ochránim!“ povedala som rázne.
„A ako asi?!“ vyzeralo, že má chuť do mňa strčiť, ale rozmyslel si to, „Nie si ani len schopná sa o ňu postarať! V jednom kuse si niekde preč! To už pestúnka Marie je viac jej matka, ako TY.“
Jeho slová boleli. Veľmi. Cítila som, ako sa mi po nich do očí nahrnuli slzy hnevu. Vedela som, že má pravdu. Ale nedokázala som si to pripustiť.
„Ja že som preč? Ja? To hovorí ten pravý, ktorý si len stále poletuje kde kade po krajine a hľadá svojich zasraných predkov! Bližší sú ti nejakí mŕtvi, ako živá rodina!“
„Ja som ich prestal hľadať už dávno! Stále robím všetko len preto, aby som mohol zachrániť teba. U Helgarona, to si tak slepá, že to nevidíš?“
„No jasné! už len to!“ posmievala som sa mu.
Chcela som Fallionovi ublížiť. A to nie len slovami. Prsty som zatínala stále silnejšie, až som ucítila, ako sa mi zarezávajú do mäsa. Do hlavy akoby mi začalo klepať tisíc malinkých trpaslíkov so svojou tisíckou krompáčov. Už som nemala sily sa ovládať. Musela som niečo urobiť hneď teraz, inak to bude jeho posledný deň v jeho biednom živote.
„Dosť! Takto to už ďalej nejde. Už mám toho fakt po krk.“ mávla som definitívne rukou, „Snažila som sa s tebou pozhovárať, ale ty prosto nechceš chápať. Už nemám nervy ťa stále viesť ako hlúpe decko.“
„Kdeže, toto je ešte len začiatok!“ opäť na mňa skríkol.
„Mám už jedno dieťa,“ zrevala som na neho, „druhé je na ceste a tretie fakt nepotrebujem!“
Cúvla som krok k dverám. Náhle mi prišlo zle. Žalúdok sa mi skrútil a mala som pocit, že sa každú chvíľu povraciam. Vedela som, čo musí prísť. Tak dlho som to odkladala.
„Nie. Žiadny začiatok. Toto je konie! Úplný, jasný, definitívny koniec!“ hlas mi zľadovatel.
Fallion, akoby to nechápal, len rozhodil rukami.
„Dobre! Ako chceš. Tak sa príď pohádať aj zajtra. Budem tu mať opäť more voľného času.“
Zaškrípala som zubami.
„Tak na to zabudni. A to navždy. Už nikdy ťa nechcem vidieť a už nikdy ťa neuvidím. Jasné?“
Neviem, či to bol chlad, ktorý mohol počuť v mojom hlase, alebo môj výraz, ale padla mu sánka. Neveriacky na mňa hľadel.
„Toto nemôžeš myslieť vážne!“
“Keď ťa pustia, nechoď za mnou. Ak sa priblížiš ku Kelranke, obviním ťa z pokusu o ublíženie dieťaťu a zhniješ vo väzení, je to jasné?“ pozrela som na neho nenávistne.
Toto už nebola hádka. Toto boli výhražky, ktoré som mienila uskutočniť.
„To si zo mňa robíš srandu?!“
Zdalo sa, že tomu stále nechce veriť. Stisla som pery. Musela som mu ublížiť.
“Medzi nami je koniec!“ povedala som s takou ľahostajnosťou a nezáujmom, ako som len vedela, „Nikdy som ťa nemala stretnúť! Nikdy sme sa nemali spoznať! Odteraz neviem, kto si!“
„Urobím pre teba prvé, posledné. Naháňam sa po Thalii, aby som ti zachránil život a ty mi to takto oplácaš?“ hlas sa mu zachvel.
“Nechcem od teba už nič, jasné?“ opäť som dvihla hlas a okríkla som ho, „Len mi daj konečne pokoj! Aj mne, aj mojim deťom!“
Fallion akoby prestal dýchať. Stál, nechápavo na mňa hľadel a niekoľko krát pokrútil hlavou. Chvíľu som sa nakláňala mierne dopredu, celou silou potláčajúc chuť mu zlomiť ten jeho orlí nos.
Pohľad na neho ma privádzal k takému amoku, že som sa mu radšej otočila chrbtom a siahla po dverách.
“Vráť sa!“ zareval za mnou.
Zabuchla som za sebou dvere a otočila kľúčom. Žalárnikovi som cez mučiareň hodila kľúče. Pohotovo ich chytil. Na jeho tvári nebolo badať, či ho akokoľvek zaujímala naša ostrá výmena názorov.
Dvere cely sa otriasli. Pravdepodobne Fallion do nich udrel, ale to som už nevedela, lebo som sa ani neotočila.
„Strážte ho pozorne! A postarajte sa, nech má dostatok suchého chleba a čistej vody. Aby nám väzeň neumrel od slabej stravy!“
„Samozrejme.“ žalárnik sa len uškrnul. Poznali sme sa dosť dobre na to, aby sme vynechali hocijaké formality.
„Sakra pri všetkých bohoch, Kora, vráť sa!“ počula som krik. To som už ale zatvárala aj kovové dvere, vedúce na dlhú, chladnú chodbu.
Kráčala som podzemím pevnosti. Podvedome som zatáčala spletitými vlkými chodbami, kým som nevrazila do tmavých dverí, vedúcich do malej miestnoti, používanej na vypočúvanie väzňov. Nik tam okrem mňa nebol. Zarazila som za sebou dvere a oprela sa o ne chrbtom. Telo sa mi zachvelo a z úst vyšiel vzlyk. Bolo mi na vracanie a mala som pocit, akoby mi niekto do hrude vyrazil dieru. Takú bolesť som ešte nikdy nezažila.
Pomaly som v záchvate plaču skĺzla na zem.


// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:13 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:50 02. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Tie steny. Stále častejšie sa mi zdalo, že sa približujú. Cítil som na sebe ich pohľad. Boli stále bližšie, viem to. Nebol tu ani len malý priezor, ak nepočítam ten, ktorý viedol do mučiarne. Nikde som nevidel aspoň kúsoček milovanej oblohy. Nič, čo by mi ju pripomenulo, čo by mi pripomenulo zeleň prírody, vietor v krídlach. Všetko som mal podivne zahmlené. Nič som nevedel.
Nedokázal som vytlačiť myšlienky na to, čo mi povedala Kora. Že je koniec. To predsa nemohla byť pravda. Od poslednej hádky som ju nevidel. Ani Kelranku. Ani jednu z nich som nevidel a ani som nevedel, ako to bolo dlho. Lothian, ako sa mi len plietli myšlienky. A tie steny. Hľadeli na mňa svojimi kamennými tvárami. Triasol som sa pred nimi. Boli tak chladné a neosobné. Ale i tak zo mňa neodtŕhali pohľad. Cítil som ho všade, kde som sa pohol. V dvojsáhovej miestnosti sa nebolo kde pohnúť. Hodiny plynuli a ja som nevedel, či je deň, alebo noc. Dvere do cely sa nikdy nepohli. Iba malý otvor na ich spodku, odkiaľ mi žalárnik podával jedlo.
Poznal som toho uža veľmi dobre na to, aby som vedel, že so mnou nebude zhovárať. Nikdy nehovoril s väzňami. Len pomocou mučiacich nástrojov. Ten krik! Nevedel som, či prichádza od vypočúvaných zločinov a zradcov kráľovstva, alebo to kričia na mňa tie steny. Nenávideli ma. Nechceli ma tu a dávali mi to jasne najavo. Niekedy sa ku mne nakláňali a ja som sa triasol strachom, že na mňa spadnú.
Občas ma prišiel niekto navštíviť, ale bola to len chvíľka. Od Artoriusa a Jorga som počul, ako sa má moja rodina. Bohovia, moja rodina. Kora ma isto chcela len potrestať. Nemyslela to vážne. Ale ak nie, prečo neprichádzala?
Mohli to už byť dva mesiace? Alebo ešte len prvý týždeň? Marcus nemohol tušiť, akým veľkým trestom bude zavrieť mňa, tvora nebies a oblakov, to takejto diery. Raz som to už zažil, ale tentoraz to bolo o to horšie. Bohovia, moje krídla. Ochabovali, cítil som to. Túžil som roztiahnuť ich do plnej šírky, ale miestnosť nebola na to dosť veľká. Strácal som v nich silu deň odo dňa. Umierali.
A tie steny! Bál som sa k nim priblížiť. Mohli ma do seba vtiahnuť. Mohli rozdrviť moju podstatu a vypľuť len zvyšky môjho tela. Vedel som to. Chceli ma dostať už od prvého dňa. Bolo im to vidieť na ich vlhkých tvárach, ako po tom túžili.
Strach mnou prechádzal pri každom zvuku. Cítil som, že tie steny plánujú, ako ma zničiť. Počul som ich tichý šepot, keď sa navzájom dohovárali. Sedel som vystrašene uprostred miestnosti. Predstava, že by som sa im mal vydať sa však zároveň zdala istým spôsobom lákavá. Ukončilo by to moje trápenie. Prestala by tá hrozná bolesť, ktorá mi trhala vnútro na kúsky. Bol by som však ochotný riskovať tú mučivú smrť, ktorá by nasledovala?
Nedokázal som to už dlhšie vydržať. Potreboval som sa dostať von. Musel som .. ale možnosť nebola. Nikto sa so mnou nezhováral, okrem tých pár výnimiek. Nikam sa nedalo ísť. Len tá malá miestnosť, stále dookola len tá malá miestnosť. Prečo mi to robili? Prečo musím takto trpieť?
A prečo práve Kora? Myslí si, že bezo mňa dokáže zhromaždiť všetky časti elementov? Veď to ja ju mám zachrániť. Lothian, pomôž mi! Viem, že ona s tým nič neurobí. Nikdy tomu neverila, démon jej to nedovolil. Ona jednoducho bude ďalej pokojne umierať.
Daladan s Artoriusom sa u mňa zastavili. Chceli vedieť, ako mi je, ale nedokázal som im to povedať. Naopak oni mi priniesli správu, po ktorej som si myslel, že si vytrhnem srdce vlastnou rukou z tela.
Kora, moja milovaná Kora. Obaja sme vedeli dobre, že je tehotná. Obaja sme to vedeli, samozrejme, ale po našej hádke, po mojom uväznení .. ona skoro prišla o naše dieťa. Mohla ho stratiť! Umrelo by! Bola to vari moja vina? Mal som na ňu brať väčšie ohľady? Bol som predsa len ja ten vinný? Mohol som to byť ja, kto by zabil nový život? Vlastné dieťa? Mohlo mojou vinou zomrieť? Lothian, za čo ma takto trestáš? Čo som urobil tak strašného?
Kora sa so mnou odmietala zhovárať. Povedali mi to. Toľko krát som ju prosil, odkazoval som jej, aby prišla. Tak veľa krát. A nikdy neodpovedala. Zavrhla ma vari? Myslela vážne, že je koniec? Skutočný, nezvratný koniec? Čo ak sa s ňou už nikdy nebudem môcť zhovárať? Čo ak mi zabráni vídavať sa s deťmi? Lothian, prečo??? Prečo ma tak trestáš?
Nebolo to normálne. Cítil som sa zvláštne, akoby mi niekto vytrhol kus duše. Mohla sa takto cítiť aj Kora, keď ju posadol ten démon? Trhalo ma to na kusy. Cítil som bolesť, akú som ešte nikdy nezažil. Žiadna fyzická útrapa sa s tým nedokázala porovnávať. Najskôr som netušil, ako hrozné môže takéto rozhodnutie byť. A ona chcela odísť. Urobiť medzi nami hrubú nepriepustnú čiaru. To predsa nemohla byť pravda. TO PREDSA NEMOHLA BYŤ PRAVDA!
A potom sa jedného dňa ukázala. Sedel som chrbtom ku dverám, kolená pri brade, ruky vo vlasoch. Snažil som sa zhlboka dýchať. Steny zas raz šepkali svoju zlú pieseň. Do ich hlasov vrzli dvere, vedúce z podzemia do žalára. Ozvali sa kroky. Poznal som ich. Svaly v tele sa mi napli. Žeby predsa?
Zbroj cinkala a približovala sa. Zatajil som dych, ale nepostavil som sa. Nedokázal som sa jej pozrieť do tváre.
Pred celou sa kroky zastavili. Chvíľu bolo ticho.
„Zdravím ťa.“ ozval sa tichý, bolestne známy hlas. Srdce mi pukalo.
„Pozerám, že tu máš krásne podmienky pre svoj život. Určite ti musia vyhovovať.“
Trhlo mnou. Prišla, aby sa mi posmievala.
„Čo tu chceš.“ chcel som povedať pevným hlasom, ale z popraskaných pier mi vyšlo len mrmlanie.
„Je to tak zlé, prísť ťa pozrieť?“ hlas mala pokojný, ale sálal z neho chlad.
„Práve od teba ma to neprekvapuje.“ zavrčal som, „Čo tu chceš?“
„Prinášam ti pozdravy. Teda lepšie povedané slová rozlúčky. Nie však dovidenia, ale zbohom.“ v hlase jej zaznelo morbidné nadšenie.
Stále som nemal síl odtrhnúť sa od dverí.
„Baví ťa to, však?“
„Áno a veľmi. Doniesť ti posledné Korine slová to je, hmm, istá .. slasť.“ povedala sladkým hlasom, podobným sladkosti rozkladajúceho sa mäsa.
Zamrazilo ma, až mi na rukách vyskočili zimomriavky. V hlave sa mi v okamihu vyčistilo a hmla sa rozplynula. Stŕpnutými rukami som sa oprel o zem a pomaly, opatrne sa postavil. V nohách mi šklbalo, ale musel som sa pozrieť nepriateľovi do tváre. Kus vojenskej hrdosti ostal.
Otočil som sa k dverám. Cez mreže som jasne videl prázdne oči, akoby v nich nebolo ani trochu života a plameň, ktorý bezcitne horel. Nazelenalé svetlo sa z nich lialo ako žiarivá hmla. Pery mala skrútené do zlého úsmevu.
Opäť ma zamrazilo a prebehla mnou triaška. Pohol som sa k dverám a v jednom okamžiku sa bleskurýchlo chytil mreží.
„Čo po mne chceš, démon?“ zreval som.
Žena len mierne ustúpila, aby som na ňu cez okienko nedočiahol. Jej ramená sa zachveli tichým smiechom.
„Preceňuješ ma, drahý môj.“ oslovenie znelo skôr ako urážka.
Sípavo som sa nadýchol. Mreže som pustil tak rýchlo, akoby boli zo žeravého kovu. Odvrávoral som do stredu miestnosti.
Postava blysla bielymi zubami v širokom škodoradostnom úsmeve a opäť pristúpila k dverám.
„Áno. Vidím, že už si ma spoznal.“
„Viem veľmi dobre už od začiatku, že si to ty, Anaria!“
Bola to ona. Horšia ako démon, ktorý chcel pohltiť Koru rovnako, ako aj ju. Bolo to jej druhé zlé ja. Nevedel som, odkiaľ sa v Korinom tele objavila a prečo. Príčinu som pripisoval kliatbe. Cítil som sa ako v zlom sne. Čo mohla chcieť? Už niekoľko krát sa ma pokúsila zabiť a nebyť mojej rýchlosti a mojim krídlam, isto by sa jej to podarilo. Ovládala také typy bojových umení, ktoré som jakživ nevidel a bol som si istý, že Kora sa ich nikdy neučila.
Vari sa ma chcela nadobro zbaviť? Bol som teraz pred ňou bezmocný, ako zviazané jahňa.
„Ó, pán všetko vie? Hmm. Tak to je mi ešte väčšou cťou.“ výsmešne sa uklonila.
„Démon by nebol taký hlúpy, aby sa o to pokúšal tu.“ prskol som na ňu, „Je tu príliš veľa paladínov a kňazov.
Anaria sa len ticho zasmiala. Bolo neznesiteľné vidieť tú milovanú tvár, v ktorej ale sídlil niekto iný. Kora v každom okamihu života mala v očiach iskru. Ale táto tu mala pohľad prázdny a bezduchý.
„Vskutku. Ja som múdrejšia. Podstatne múdrejšia. A som neskonale, lepšie povedané smrteľne, rada, že ma Kora počúvla.“
Zachvel som sa. Teraz som to konečne pochopil. Ja hlupák! Kora by nikdy nemala z vlastnej hlavy to, čo sa dialo. Prekliata Anaria!
„Hlupáčik.“ povedala temer ľútostivo, „Ono si to myslelo, že je to démonom?“ zasmiala sa hlasnejšie. Nebol to dobrý smiech. Tiekla v ňom krv.
„Keby si .. keby si nebola v jej tele, dávno by som ťa zabil.“ vrčal som zúfalo.
„Oh, vážne? Môžeš to skúsiť. Len si uvedom, že keď ublížiš mne, ublížiš aj tvojej milovanej Koruške.“
„Len to ma drží na uzde!“
„Len to? Aké prekvapenie. Nezabúdaj ale na ďalšiu dôležitú vec. Keď som sa ťa rozhodla zbaviť ja, rozhodla sa aj Kora. My dve sme jedno.“ povedala temne, „Nás nikdy od seba nedokážeš oddeliť. Preto ti prinášam posledné zbohom. Nikdy sa jej už neukazuj na očiach, rozumieš? Už nie je tvoja!“
Čelo temer oprela o mreže. Videl som len dva zeleno plápolajúce kruhy.
„Prevládla nenávisť, pre ktorú som sa JA rozhodla!“ jej hlas bol tichý a temný. Anaria nikdy nekričala.
Z hrude sa mi ozývalo vrčanie. Bol som ako zranené zviera, zahnané do kúta.
„Myslíš si, že som hlupák, ale ja nie som. Kora ti to nikdy nedovolí. A ja ťa môžem poraziť kedykoľvek budem chcieť a priviesť ju späť.“
Dobre som si spomínal na tie chvíle, keď som Anariu prekabátil s vypätím všetkých síl a použitím všetkých fígľov, aké mi len napadli. Bola oproti mne neporovnateľne silnejšia a zbehlejšia v boji. Ale bez svojho meča bola rovnako poraziteľná, ako aj Kora. Pár šípov do kritických, nie však smrteľných miest, jeden silný úder rukoväťou dýky, kameňom, alebo hocičím iným do jej spánkov a nepriateľ zaspal a Kora sa prebrala. Keby som len teraz mal také možnosti.
Anariine prázdne oči sa vpíjali do mojej tváre, akoby si túto chvíľu chcela zapamätať do konca života. Tá jej bola tvárou mŕtvoly.
„Mňa počúvali všetci! Ako šľachtičná rodu Meynolds som velila Čiernym rytierom.“ povedala arogantne, pery sa jej skrútili do pohŕdavého úškľabku, „Kora je slabá. Urobí to, čo jej rozkážem.“
„To si vážne myslíš?“
Otriasla mnou predstava, že by to bolo predsa len možné.
„Ale keď už nič iného, tak keď aj stratím vďaka démonovi Koru, ty zmizneš s ňou.“
Tá predstava bolela a tešila ma súčasne. Nenávidel som démona, ale Anariu som nenávidel viac.
„Ja to viem. Ja ju nestratím, o to sa ty neboj.“
Sladko mi poslala vzdušnú pusu.
„Ale mám pre teba obchod.“
Poobzerala sa cez mreže po stenách mojej cely.
„Krásne, však? Je to najmenšia z ciel. Dúfam, že sa ti páči ubytovanie, ktoré som ti tu vybavila.“
„Si skutočne veľmi milá.“ uštipačne som odvetil.
„Oh, aj nabudúce a s radosťou. Ako sa ti tu páči?“
„Je to tu .. útulné.“
Prvý krát som od Anarie odtrhol pohľad a prešiel ním po stenách. Strach, ktorý mnou prešiel sa musel odraziť aj na mojich slovách.
„To som rada. Musím byť dobrou hostiteľkou.“ jej tón zmäkol, „Steny, hmm, nezdá sa ti, že by sa nejako priblížili? To je divné. Že by nejaké kúzlo?“
Na okamih sa odmlčala. Počul som len vlastný tlkot srdca.
„Počula som o tom, že to tu ešte za dávnych čias niekto zaklial.“
Vpila sa do mňa pohľadom, jej hlas prešiel do ťahavého šepotu.
„Vraj proti elfom, ešte za dávnych čias.“
Odpľul som na dvere.
„Tiahni do pekla, kurva!“
„Vraj keby sa raz rozhodli to tu prepadnúť,“ nenechala sa vyviesť z miery, „aby steny na nich padli, na zradcov.“
„Raz ti .. nakopem .. riť!“ zavrčal som naštvane. Hlas sa mi lámal. Strach ma zmrazil na mieste, že som sa nedokázal ani pohnúť.
„Pozor! Za tvojim chrbtom, čo to tam je?“ na okamih sa prázdnota vytratila z jej pohľadu a vystriedala ju des a hrôza, „Pozor! Už to ide! Padá!“
Trhavo som sa pootočil.
„Na toto ti neskočím!“
„Och, srdiečko moje.“ jej oči boli náhle plné starosti. „Mohli by sme s tými stenami niečo urobiť. Je hrozné, že dokážu tak hlasno .. hovoriť.
Hlas mala tichý, ale akosi upokojujúci. Odkiaľ to však mohla vedieť? Musela sa s nimi zhovárať. Dohodnúť sa na tom. Boli na mňa pripravení.
„Mohla by som ti pomôcť. Zariadim, aby ťa prepustili skôr. Je to v mojej moci.“
Sloboda. Vietor. Tráva. Stromy. Let.
Zrazu som sa videl s roztiahnutými krídlami. Prelietaval som ponad alansijskú vrchovinu. Ponad rodné kopce. Bol som voľný. Ako vták. Ako moja druhá prirodzenosť. Bolo to krásne.
„Čo chceš za to?“ opýtal som sa váhavo. Cítil som sa byť zvieraťom v klietke, teda presnejšie vtákom v klietke, ktorý nemôže nič robiť. Krídla mi z chrbta len tak bezvládne viseli, priam volali po možnosti pohnúť sa, natiahnuť do svojej niekdajšej slávy. Trčali k zemi, podobné zle pripevneným krídlach anjela na detskom kostýme.
„Jedinú vec. A možno zariadim aj to, aby Kora zmenila názor. Nebolo by to krásne?“ hlas mala zaliečavý, „Len mi povedz, kde si skryl časti elementov?“
Zavrtel som hlavu. Musel som si ju prečistiť. Začal som opäť pomaly cúvať.
„Nie.“
„Len to povedz. Nič ťa to nestojí a všetko môže byť zase dobré.“
„Nie! Toto zo mňa .. nedostaneš!“ nohy sa mi podlamovali.
„Pozor, steny.“ temer šepla, ale v očiach jej blýskalo.
V tom momente som narazil do chladného kameňa. Prestrašene som uskočil späť do stredu cely.
„Padnú na teba, ak mi to nepovieš.“ jej šepot sa rozliehal malou miestnosťou.
K jej hlasu sa pripojili aj steny. Počul som ich. Opäť na mňa volali. Spievali svoju krvavú ódu, ktorá ma volala do smrti. Zvalil som sa uprostred cely na kolená. Predklonil som sa a zapchal si uši. Nechcel som to počuť. Už nie. Prosím, už nie.
„Pohltia ťa.“ aj tak sa ku mne dostal Anariin zlovoľný hlas.
Vrtel som hlavou a zatlačil ňou o zem.
„Ja sa vrátim. Ty mi to povieš.“ v jej syčaní bolo počuť úsmev. Ja som jej hlas ale temer vôbec nevnímal.
„Ale ako som hovorila. Mám tu od Kory pozdrav.“
Ozvalo sa cinknutie kovu o kov a kúsok odo mňa dopadlo niečo s rachotom na zem.
„Odkazuje, že ťa už nikdy nechce vidieť. A ak jej chceš urobiť skutočnú radosť,“ významne sa odmlčí, „tak vieš, čo s tým máš urobiť.“
Potom bolo počuť už len vzďaľujúce sa kroky, ktoré utíchli po neodvratnom vrznutí dvier. Nevšímal som si to. Bolo mi to jedno. Klepal som sa na zemi, hlavu medzi kolenami.
Steny opäť šeptali moje meno.


* * * * *


Anariine slová mi prechádzali hlavou stále dookola. Bolelo to. Čo ak mala pravdu? Čo ak ich už nikdy neuvidím? Ja som ich mal chrániť. Ja som mal byť ich strážca. A teraz som len troska bez kúska cti.
Zrak mi padol na nôž na zemi. Ležal tam stále rovnako ako v momente, keď mi ho Anaria hodila. Pomaly som sa naklonil a zdvihol ho. Rukoväť bola studená. Stále som si pamätal, ako sa s nožom narába, to sa zabudnúť nedá.
Neviem ako dlho to bolo, čo mi tá krásna lesklá čepeľ na mojom hrdle ponúkala smrť. Čím dlhšie som jej načúval, tým viac ma to lákalo. Bolo to pre moje uši a myseľ ako krásny spev. Aj stenám sa to páčilo. Šepotom ma nabádali potiahnuť.
Strhol som ruku prudko k zemi.
Zradil som Koru. Zradil som Kelranku. Jediné bytosti, ktoré som miloval viac, ako svoj život. Môžu kvôli mne umrieť a to len preto, že som úplný hlupák!
Čepeľ sa mi zahryzla do mäsa na vnútornej strane predlaktia. Nikto nepočul, keď som bolestivo nariekal, keď som železom vyrýval nápis. Malo to byť znamenie, ktoré ma bude sprevádzať po celý život. Aby som už nikdy, nikdy nezabudol.
Rúet. Rúet. Zradca som!
Nie dlho nato prišiel Jorg. Počul som škrípanie jeho stoličky, aby mohol vidieť dovnútra. A tiež si pamätám jeho oči, keď zbadal skrvavené predlaktie. Bolo mi to jedno. Videl na zemi krv a začal revať na nejakého strážneho. Nevnímal som slová, veď prečo by aj? Bol som zradca.
„Jorg, to nič nie je.“ Zamumlal som. Pery sa mi ledva odlepili od seba.
Nemal silu, ale ani chuť hovoriť. Nechcel som, nebol k tomu dôvod. Nebolo čo povedať.
„Fallion, daj sem ten kudel! Korva naval ten kudel!“
Nikdy som ho nepočul hovoriť takým tónom. Zdal sa vystrašený, ale prečo? Nestál som nikomu ani za obyčajnú myšlienku. Nebol som nič. Len ďalší šváb na tvári Thalie. Rovnako, ako aj všetci ostatní.
„Neser mňa a daj to sem!“ zreval trpaslík znova.
Strážnik mu odmietol otvoriť dvere. K väzňom sa mohlo chodiť len s povolením vyššieho dôstojníka.
Pomaly som sa zdvihol. Teplo sa mi opatrne rozlievalo po predlaktí, objímajúc moje prsty. Len som nechápal, prečo kvapkalo na podlahu. Teplo predsa nekvapká.
Prestrčil som dýku rukoväťou dopredu cez mreže. Niekto ju schňapol. Nezaujímalo ma kto. Len som odvrávoral späť doprostred miestnosti.
„Rúet.“ šepotal som stále dookola.



// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 18:00 04. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Konečne prišiel deň, v ktorý som už ani nedúfal. Kľúč zaštrkotal v dverách a tie sa s ťažkým škrípaním otvorili. Žalárnik sa na mňa len uškrnul. Napriek rokom, cez ktoré sme sa poznali, som pre neho bol len ďalšia povinnosť, ktorej sa zbavil.
Vyšiel som z vlhkého podzemia a musel si zakryť oči. Bolelo to. Bolo to horšie, ako tých desať rán bičom, ktoré nasledovali. Odmietol som povrazy, nechcel som byť pripútaný. Len som stál s obnaženým chrbtom a rany dopadali. Nevnímal som ich. Oproti utrpeniu v cele to nebolo nič. Viem, že okolo mňa stáli ľudia z armády a od rytierov úsvitu. Dakedy by som to bral ako obrovskú potupu, ale teraz som mal v hlave prázdno.
Do rúk mi vtlačili moje veci. Bez obzretia som sa vydal bránou preč. Neviem, či ma niekto odprevadil alebo pozdravil. Nezaujímal som o nich. Kto to boli? Len hlupáci, ktorí nemajú právo sa starať do môjho života.
Desať rán bičom. Ak ma trafili cez krídla, tak som to necítil. Tie len viseli z chrbta a ťahali sa za mnou. Počul som, ako šuchocú v prachu. Nebol som schopný s nimi pohnúť, akoby boli mŕtve. Hlúpa hračka, pripnutá na mojom chrbte.
Svetlo ma pálilo do očí. Jasná modrá obloha bola pre mňa horšia, ako kamenný strop cely. Išiel som po pamäti. Nevedel som, kde zamieriť. Domov som ísť nechcel. Mohol by som tam stretnúť Koru a čomu by to pomohlo? Predpokladal som, že moje veci boli už dávno preč.
Vykúpal som sa v potoku, pretekajúcom cez Dorenský hvozd. Chladná voda mi trochu pomohla, aspoň som cítil, že vôbec nejaké telo mám. Premýšľal som, čo robiť ďalej. Mohlo byť niečo horšie, ako toto? Už teraz som sa cítil mŕtvy. Všetkým som bol len na smiech. Prázdna nádoba predošlej pýchy. Nádoba bez duše. Ako nejaký nepodarený nekromantský pokus.
Neexistovalo miesto, kde by som mohol ísť. Bezcieľne som cestoval po krajine a vyhýbal sa všetkým, kto ma mohli spoznať. Moje krídla sa nelepšili, ledva som ich držal zložené na chrbte.
A potom som jedného dňa stretol Carcarotha Bensepha. Aká irónia! Dvaja vyvrheli sa stretli, dvaja bývalí členovia tej istej roty. Pozeral som sa prekvapene na mága, na jeho tmavé rúcho, ktoré vždy predtým žiarilo belosťou a nebeskou modrostou. Chcel ma zabiť, veď kto by sa mu aj divil? Celé kráľovstvo po ňom pátralo a s ním samozrejme aj vojsko. Bol som jeden z tých, ktorí sa ho snažili chytiť.

Spomínam si veľmi presne, ako sa to všetko odohralo. Spoločne, celá naša rota, zložená z vojakov, rytierov úsvitu a mágov azúrovej veže, sme zapíjali úspešnú misiu v osobitej miestnosti hostinca U Krkovičky. Vždy sme sa radšej stratili do Ivory, ako do toho prepanšteného mesta Karathy.
Sprvu všetko prebiehalo pokojne, až do času, kedy Kora bola opäť odvolaná niekým, kto mal vraj nevyhnutné správy. Stále mala niekde povinnosti. Ako zástupca poručíka ju vyhľadávalo veľa ľudí. Možno i to bol ten problém, to mohlo byť príčinou, že sme sa odcudzili. Skoro vôbec sme spolu neboli.
Niekoľko minút po jej odchode sa začala šarvátka. Pripitý Jorg s Carcarothom sa začali hádať a ich svár prešiel až do rozbíjania stoličiek. Možno by to pokračovalo ďalej, keby na ten lomoz Kora nezišla späť. Vedľa nej kráčal hostinský.
„Rota, pozor!“ krčmou doslova otriaslo pri jej ostrom hlase.
Všetci sme sa okamžite vystreli a upriamili na ňu pohľad. Na zemi sa váľal rozbitý nábytok. Kora postupne uprela svoje chladné oči na každého z nás a potom si prezrela spúšť.
„Čo sa tu stalo?“ jej hlas znel hrozivo. Musela byť naštvaná.
„Ono tutoj magič sa rozhodol, že sa budeme pasovať a ono to akosi .. no nejako .. prešlo tutaj do bitky. Nechcel sa vzať.“ zabľabotal podnapitý Jorg.
„Zabúdate na oslovenie, vojak Jorg.“ podotkla mrazivo.
„Tož sa nechcel vzdať, madam.“
„Čo má toto znamenať? Vy si hovoríte rota? Niet divu, že potom o nás všetci šíria len zlé správy. Ste hanba armády! Máte ísť príkladom a to nie takým, že zničíte, čo vám príde pod ruku.“
Stáli sme a ticho ju sledovali. Jorg chcel očividne ešte niečo dodať, ale Artorius ho štuchol tak tvrdo, že ani nemukol. Nemalo by zmysel niečo hovoriť, len by sme utŕžili ďalšiu plejádu nadávok.
„Kto to začal?“
„Tu, pani,“ zapojil sa hneď Krkovička, „tuto Jorg to bol s Carcarothom. Začali to tu všetko ničiť. Ako mám viesť pohostinstvo, keď mi neostane žiadny nábytok?“
„Pane, nebojte sa. O to bude postarané.“ Povedala miernejšie Kora, ale na menovaných sa otočila opäť s iskriacimi očami.
„Je to pravda?“
„Áno.“ zahundral Carcaroth, ktorý sa ledva držal na nohách.
Nehľadiac na jeho stav pozrela na mňa Kora významne. Vedel som, čo je mojou povinnosťou kaprála.
„Hovorí sa áno, madam!“ ostro som mága napomenul.
„Áno, madam.“
My ostatní sme na ich doznanie nie práve najochotnejšie prikývli. Kora pár krát pokývala hlavou. Skutočne bola rozzúrená, ale zdalo sa, že aj veľmi sklamaná.
„Za ničenie verejného majetku, za poburovanie a ohrozovanie obyvateľov karathského kráľovstva vám obom udeľujem pokutu štyridsať mešcov a zároveň nahradíte rovnakým dielom všetky škody, ktoré ste tu spôsobili.“
Vedel som dobre, čo hovoria naše zákony. Každý priestupok mal svoju cenu, od pokuty niekoľko mešcov až po trest smrti. Nakoľko sme my boli členmi roty a my sme boli tí, ktorí mali dbať na dodržiavanie zákonov, náš trest bol dva krát tak veľký. I keď, rád by som videl, ako by nás dva krát popravili. Mohlo by to byť zaujímavé, hmm.
„Čože? Tak ja mám niečo platiť?“ vyhŕkol Carcaroth a v očiach sa mu opilecky zalesklo.
„Ja sa na to môžem vykašľať. Všetkých vás mám u riti!“ vykríkol, rukami urobil rýchle gesto a .. zmizol.
Všetci sme stáli ako obarení. Kúzlenie v mestách a dedinách sa veľmi prísne trestalo. A zrazu to bol práve Carcaroth, člen roty, kto to porušil? Najskôr to akosi nikto z nás nedokázal stráviť. Ticho prerušil až ostrý rozkaz.
„Chyťte ho!“
V tom momente akoby sa čas opäť zrýchlil. Naraz sme sa pohli a rozbehli sa ho hľadať. V krátkosti môžem povedať, že neúspešne. Hodinu nato sme sa dozvedeli o úmrtiach na ceste z Ivory do Karathy. Dvanásť ľudí bolo zavraždených. Hrude a tváre mali spálené temer na nepoznanie. Nebolo ani potreba, aby som sa pozrel na stopy a vedel som, že to je Carcaroth. Ale povinnosť ostávala a tak som sa len išiel uistiť.
Ešte toho dňa bol Carcaroth vylúčený z armády a bol na neho vydaný zatykač. Odvtedy bol jedným z najhľadanejších, ale i najnedostihnuteľnejších zločincov. Povrávalo sa, že mu z nejakého dôvodu zlyhali nervy a možno sa i zbláznil.

Teraz mi to bolo ale všetko jedno. To, že predo mnou stojí môj bývalý spolubojovník. To, že by ma mohol zabiť. Bolo by to pre mňa v tejto situácii vyslobodením.
Carcaroth zaváhal. Možno ním pohol pohľad na moje zúbožené Ja. Prisadol si ku mne a dlhú chvíľu sme spolu krásne mlčali. Nejakým podivným spôsobom ma utešovalo, že je vedľa mňa niekto v podobnom stave, v akom som sa nachádzal ja sám. Rozhovor prišiel sám od seba. Rozumeli sme si. Bolo to opäť také ako za čias, keď sme boli blízky priatelia.

Nemohol som spať. Kedykoľvek som sa o to pokúsil, videl som ich tvár. Kory a Kelranky. Aj v najväčších stavoch vyčerpania som sa bál zavrieť oči. Spomienky na ne mi trhali dušu ešte na menšie časti. Ako sa asi teraz majú? Nemal som to odkiaľ vedieť. Neraz som sa prichytil pri tom, že sa odhodlávam pozrieť bližšie k nášmu domu. Vtedy sme už niekoľko mesiacov bývali v Karathe, vo veľkej zámožnej vile len niekoľko desiatok metrov od radnice. Tešili sme sa, že budeme mať dosť miesta pre obe naše deti. A teraz som sa ani Kory, ani dcérky nemohol čo i len dotknúť, pobozkať ich, nemohol som nič.

Carcaroth mi jedného dňa počas rozhovoru opatrne prezradil, že vie, kde sa nachádza zlodejský cech. Dokonca mi ponúkol, že mi to miesto ukáže. A tak aj urobil. Bolo skutočne veľmi šikovne schované, na takom mieste by som ho nikdy nehľadal.
V tom momente sa mi v hlave začal rysovať plán. Vedel som veľmi dobre, čo je potrebné urobiť. Ako aspoň čiastočne môžem odčiniť svoje chyby. Ešte toho večera som si to namieril priamo do dielní.
Cesta netrvala dlho. Kratšie, ako by som chcel. Prechádzal som cez severnú bránu a srdce som mal až v krku. Tak veľmi som ju chcel vidieť a zároveň som sa tak bál. Namieril som do obchodného zväzu, kývol na pozdrav priekupníkovi a zbehol schodmi do pivnice. Bol to rozsiahly priestor, ktorý bol hrubými priečkami rozdelený na niekoľko väčších miestností. Do nosa mi udrel štipľavý zápach. Opäť niekto experimentoval v malom laboratóriu. Vďaka Lothianovi, že ho poriadne zabezpečili hrubými kovovými stenami.
Bola tam. Stála v jednoduchých voľných šatách, bruško už pekne zaoblené. Vyzerala výborne. Okrem tých kruhov pod očami. Vlasy mala spletené na chrbát a vrkoč jej dopadal až k pásu. Na pažiach sa jej napínali svaly, keď s ľahkosťou dvíhala kladivo a spúšťala ho v takej sile, že ani hviezdna oceľ neodolala. Bola šialenec. Tehotná netehotná, vždy kula a bojovala.
Podišiel som potichu k nej (nebol to až taký problém vzhľadom k tomu, že sa ozýval rachot od kovadliny) a odkašľal si. Pritom so si sňal aj šatku aj kapucňu. Nezačula ma. Odkašľal som si hlasnejšie. Zľahka pootočila hlavou a chladným pohľadom si ma premerala.
„Dobrý deň, pane. Čo si želáte?“ povedala, akoby ma ani nepoznala. Možno ani nechcela.
Neočakával som vrelé prijatie, nič také. Ale toto bolo skutočne priveľa.
„Ehm, ano, madam ... sakra, Kora! Prestaň s tým. Musím sa s tebou pozhovárať.“
Nemal som chuť a ani čas na nejaké hlúpe hry a na takéto už vonkoncom nie.
„Pane, nie je slušné tykať niekoho, koho nepoznáte.“ schladila ma.
Ticho som si povzdychol a rozhodol sa pristúpiť na jej pravidlá.
„Mám pre vás informácie, ktoré by sa mohli hodiť armáde.“
„Skutočne?“ výsmešne sa uškrnula.
Neverila mi. Ešte tak, aby verila.
„Madam, skutočne sú dôležité a skutočne ich mám.“
Tvárila sa stále skepticky.
„Pokiaľ nie, pokojne ma môžete ..“ rozhodil som rukami, „.. aj zmlátiť!“
Očividne ju tá možnosť zaujala.
„Dobre teda. To znie ako rozumná dohoda.“
Pripla si kladivo k opasku, ktorý jej sťahoval šaty nad bruškom. Zohla sa po rozmerný batoh a prehodila ho cez plece s takou ľahkosťou, akoby bol plný páperia. Vedel som, že keby som ho otvoril, bol by plný prútov, kamienkov a kadečoho iného. Len vďaka magickej podstate látky sa batoh neroztrhol.
Prešli sme po dielňach a našli si jednu prázdnu miestnosť. Zatiahol som hrubý záves a spolu sme sa stiahli na opačnú stranu. Stíšil som hlas, nemusel nás každý počuť.
„Vyzeráš výborne.“ opatrne som ju pochválil a zľahka sa usmial. Nemohol som si odpustiť aspoň to neskúsiť.
„Pane, buď mi povedzte, čo ste chceli, alebo okamžite odíďte!“
Prikývol som.
„Viem, kde sa nachádza zlodejský cech. Armáda ho už dlho hľadá a isto ocení, že im tú informáciu donesieš práve ty.“
„Pane, ak je toto len nejaký hlúpy trik, tak ma to skutočne veľmi, ale veľmi nahnevá.“
„Nie, madam. Je to pravda. Poďte so mnou a sama sa presvedčte.“
Chvíľku váhala, ale nakoniec išla so mnou. Zaviedol som ju na to miesto pod skaliskami, opatrne hľadajúc cestu okolo priepastí. Kora sa mierne naklonila a nazrela do diery.
„Tu je to miesto, madam. Objavil som ho náhodou, keď som išiel okolo. Myslel som, že je dobré vám o tom povedať.“
Nič nepovedala. Len pokývala hlavou a odišla. Nevedel som, čo viac môžem urobiť, aby bola aspoň ochotná sa so mnou rozprávať. Až kým som sa opäť nestretol s Carcarothom.
Pri pohľade na neho som si uvedomil, že práve on je ďalšou vecou, o ktorú armáda skutočne veľmi stojí. Bol to mág, bol to utečenec a nebezpečný zločinec. Navyše som nemal čo stratiť. Môj život bez Kory neexistoval.
Vedel som, že ho nemám šancu premôcť v takom stave, v akom som bol. Určite nie bez pomoci krídel. Musel som využiť všetko, čo by mi v nadchádzajúcom boji dalo výhodu a čo by hralo v môj prospech.
Nasledujúce týždne som zabral. Zaprel som sám seba a pochmúrne myšlienky nasmeroval na tréning.
Pripomenulo mi to, ako ešte veľmi dávno, pred niekoľkými rokmi, som prišiel do dielní a stretol tam Koru, ktorá práve tilletovala luk. Vtedy som ju ešte poriadne nepoznal, aj keď sme už boli v jednej rote. Mala hodnosť kaprála.
Bolo to po niekoľko mesačnej misii pri Hag Grari. Síce som bol len bažantom, ale i tak som patril do výzvednej jednotky. Celý čas sme sa plahočili v blate, sledovali pohyb ľudí do a z mesta, občas sa zapojili do nejakého krátkeho boja. Bolo to neuveriteľne vyčerpávajúce.
Do Karathy som sa vrátil zničený, na pokraji zrútenia. Práve Kora bola tou, ktorá si ma vzala pod ochranné krídla. Volala ma kuriatkom. Cvičila ma, radila mi a pomohla mi vypracovať sa do sily, skúseností a pohyblivosti, aké mám teraz.
Podarilo sa. Svaly na krídlach mi spevneli až dokázal som bez väčších ťažkostí plachtiť. S lietaním to bolo horšie, ale vedel som, že ak vytrvám, aj to príde časom. Pravidelným trénovaním som získal späť aj celú svoju rýchlosť. Na svaloch mi dva mesiace pobytu v malej cele našťastie nezanechali žiaden väčší dopad.
S Carcarothom som si už predtým dohodol stretnutie. Ako protislužbu k ukázaniu skrýše zlodejského cechu som mu prisľúbil plány Karathských stok. To problém nebol. Kora mi ich poslala po Jorgovi ako vďaku za to, že som jej ukázal tajnú skrýš.
Zrolovaný pergamen s podrobne vykreslenou mapou som odložil do batohu a vydal sa na miesto stretnutia. Bol som odhodlaný zradiť človeka, ktorý mi bol vtedy najbližšie. Nemal som na výber. Po ceste som napol tetivu do luku. Musel som byť prichystaný, ako sa len dalo.
Carcaroth ma už čakal a vyzeral nedočkavo.
„Máš tie mapy?“
„Samozrejme“ siahol som do batohu a vytiahol pergamen.
Mág mi ho náhlivo vzal z rúka a rozvinul. Začal si ho pozorne prezerať. Využil som jeho zaujatosť a siahol po luku. Plynulo som natiahol tetivu. Drevo ticho zapraskalo a videl som, ako Carcaroth stŕpol na mieste. Prvý šíp bol vo vzduchu, keď som vypustil druhý. Nebyť toho, že sa mág pohol, ležal by už na zemi. Oba sa mu zanorili do hrude a trhlo ním. Aj tak sa mu podarilo dokončiť rukami podivné gesto. Vždy som obdivoval, ako dokáže udržať sústredenie a pokračovať v kúzlení aj napriek tak bolestivým zásahom.
Z rúk mu vyleteli oslnivé gule. Mávol som krídlami a prudko sa odrazil. Prvým dvom sa mi podarilo vyhnúť, ale ostatné sa do mňa nemilosrdne zahryzli. S vypätím síl som zaplachtil za nevysoký kopec a zvalil sa na zem. Pri mágovi som si nikdy nemohol byť istý, či sa mi zrazu neobjaví za chrbtom. Rýchlo som rozbil hrdlo jednej z fľaštičiek, ktoré som mal pevne uchytené na širokom opasku a lial som si jej obsah na spálené rany. Bolelo to ako čert, syčalo ešte horšie. Účinok sa ale dostavil okamžite. Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchol a získal späť stratenú rozvahu. Pretočil som sa na brucho.
Spoza kopčeka, za ktorým sa mi stále darilo skrývať, sa ozval dlhý hlboký rev. Stŕpol som. Toto skutočne nevyzeralo pre mňa dobre. Poznal som ten zvuk. Patril obrovskej beštii, ktorú dokázal Carcaroth svojou silnou mágiou povolať. Nebola živá, bol to len slabý odraz skutočného draka. Ale i tak to bolo pre mňa veľké sústo. Len pohľad na ňu dokázal spôsobiť, že človeku zbeleli vlasy a dušu mu zachvátilo šialenstvo. Bolo to nebezpečné a temné kúzlo. Mal som dve možnosti, ako to zvládnuť. Prvá, že by som rýchlym sledom striel zdolal odraz draka tak, aby sa ten rozplynul. Druhá, oslabiť povolávateľa a tým by odraz nedokázal naďalej udržať. Neoplatilo sa mi ani len premýšľať. Bolo mi jasné to jasné. Draka sám nikdy neporazím.
Rýchlo som prepočítal fľaštičky a našiel siedmu v poradí. Už je to dávno, keď mi ju Kora vyrobila pre práve taký prípad, ako dnes nastal. Mohol som len dúfať, že za tie mesiace účinok nevyprchal. Ak áno, tak ..
Pokrútil som hlavou, aby som si ju prečistil. V zuboch som fľašku odzátkoval a korok vypľul. Nalial som do seba hustú tekutinu. Bolo to horšie, ako piť vývar z rozkládajúceho sa potkana.
Podoprel som sa a čupol si. Posledný krát ma naplo na vracanie, potom sa žalúdok utíšil. Luk som uchopil pevnejšie a z celých síl sa odrazil. Krídla sa mi roztiahli do celej svojej šírky. Jemným natáčaním letiek som menil smer. Krúžil som okolo draka. Jeden zásah jeho pazúrmi, jeden jeho dych a bol by so mnou koniec. Carcaroth bol skutočne viac, ako zdatný mág. K tomu sa pridali opäť tie svetelné gule, ako predtým. Vyzeralo to so mnou viac ako bledo.
Cez to všetko sa mi nakoniec podarilo zahliadnuť kúzliaceho muža. Bol si natoľko sebaistý svojou mocou, že ani nepovolal žiadne kúzlo, ktoré by ho chránilo akýmkoľvek spôsobom. Alebo bol pohľad na mňa skutočne tak hrozný? Aj to mohlo byť možné. Videl som jeho nahnevaný pohľad, šialenstvom blčiace oči. Sprava som zazrel tri z gúľ, ktoré ma naháňali a hrali sa so mnou ako mača s myšou. V letku som medzi nimi prekĺzol. Pre nestranného pozorovateľa by sa to javilo ako tanec medzi hviezdami.
Dopadol som na zem na všetky štyri a prudko dýchal. Svaly sa mi chveli napätím. Zrazu sa okolo mňa rozjasnilo. Inštinktívne som mávol krídlami a vzniesol sa prudko do vzduchu. Všade okolo sa rozliali plamene a ja som prestal vidieť zem.
Na niečo som tvrdo dopadol. Nahmatal som okolo seba a zbadal tri veľké čierne pazúry, zaryté hlboko do zeme. Nado mnou sa niečo vztýčilo. Ukázala sa rozškľabená papuľa so zubami, ktoré by ma nemali problém rozdrviť na prvý pokus. Mihnutím oka som mal v tetive šíp a vypustil ho do toho bezodného hrdla. Napätie a boj o život mi dodali síl. Všetko som vnímal v podivnej realite, ktorá akoby bola spomalenou verziou tej skutočnej.
Vyskočil som na nohy a odrazil sa do vzduchu. S uspokojením som zistil, že keď som sa hneď nerozvalil na zem, tak mi oheň krídla nezasiahol. Skrútil som sa a preletel dva krát okolo dračej hlavy v úmysle zmiasť tú príšeru.
Podarilo sa. Kým sa ozruta obzerala, opäť som pohľadom našiel Carcarotha. Šípy zasvišťali vzduchom a telom mága trhlo. Nechápavo hľadel na letky, trčiace mu z hrude.
Drak sa so šialeným revom skrútil a prepadol do ničoty. Mágovi zaiskrili dlane. Posledný krát dvihol ku mne zrak s bolestnou otázkou, na ktorú som mu nemal síl odpovedať.
S tichým žuchnutím tela na zem som dopadol zľahka do trávy. Podišiel som pomaly k nemu a sklonil sa. Prsty som priložil pod bradu. Tep mal slabý a nepravidelný, ale žil. Inkvizícia už bude vedieť, ako ho udržať nažive. Ostávala posledná vec. Musel som sa uistiť, že sa cestou niečo nezvrtne.
Tichým lesom sa ozvalo praskanie kostí. Výnimočne nebolo nasledované krikom.



// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 18:58 09. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Tvár ma pálila, ako by mi ju niekto polial kyselinou. Cítil som spálené mäso a kožu. Pri každom pohybe som sa bál, že odpadnem. Nemusel som ani skloniť pohľad, aby som videl spálenú zbroj a oblečenie. Podobal som sa prerastenému oškvaroku. Pred bojom som si dobre uvedomoval, aký bude Carcaroth tuhý protivník. Zároveň som dúfal, že z toho vyjdem s trochu zdravšou kožou. Minimálne menej opraženou.
Nejakým zázrakom mi krídla ostali neporušené okrem niekoľkých prismažených pierok. Tie časom narastú nanovo.
Postupne som mágovi lámal prsty. Nebolo to príjemné. Špinavá práca sa mi priečila. Bolo to však nevyhnutné. Riskovať, že sa po ceste prebudí a usmaží ma, by bolo bláznovstvo. Pre istotu som mu zviazal aj nohy, do úst mu natisol zmotanú látku a previazal ju povrazom okolo jeho hlavy tak, aby ju nemohol vypľuť. Prehodil som si telo cez rameno (skoro som sa neudržal na nohách, ako sa mi podlomili) a námahou zaškrípal zubami. Silou vôle som sa donútil vykročiť. Pred sebou som mal cieľ a nádej, že možno toto pomôže k tomu, aby Kora konečne zmäkla. Aspoň aby sa tvárila, že ma znovu pozná.
Poposunul som si mágovo telo na pleci. Bola to len drobná detská postavička, no i tú som ledva uniesol. Aj takto so svojou možno len 20 librovou váhou mi robil problémy. Svaly sa mi pri každom kroku napínali k prasknutiu.
Matne som si spomenul, čo mi Carcaroth dávno o jeho premene rozprával. Bolo to už pred pár rokmi, keď celú Karathu zachvátila podivná epidémia. Hovorilo sa o mnohých veciach – že to je prekliatie bohov, že to spôsobili tí protivní južania z púšte a doniesli nám zo svojej spálenej krajiny pliagu, že to bolo nejaké nevydarené kúzlo, s ktorým mágovia experimentovali ..
Jedno bolo isté. Po dohode medzi najvyššími predstaviteľmi Karathy (barónkou z rodu Canis, vrchným inkvizítorom Lacarantom a ešte pár vysokými šľachticmi) sa naša rota dobrovoľne podujala k vyriešeniu nepriaznivej situácie medzi obyvateľmi a udržovania poriadku v prístavnej štvrti, ktorá bola uzavretá kvôli karanténe. Presnejšie povedané Kora to priamo navrhla. Zhodou okolností sa práve naša skupina zúčastnila tohto jednania (samozrejme sme strážili a poctivo držali ústa). Síce nami tá vyhliadka otriasla, ale nik z nás neprotirečil.
Všetci okrem Carcarotha sme potom strávili niekoľko mesiacov v akomsi druhu (ne)vyhnanstve. Bol to čas strávený v mieste plnom bolesti a beznádeje. A práve my sme mali všetkým dodávať silu, povzbudzovať ich a neukázať vlastný strach.
Mág nám neskôr rozprával, ako sa dostal do vysokej uzavretej veže v odľahlej časti Karathy. Vraj tam našiel nejakého golema, tuším krištáľového. Ten mu dal nejaké hádanky a potom ho pustil do vrchnej časti, kde zas naďabil na podivného impa, ktorý mu prezradil, kde nájde Pani času. Horom dolom, tá žena mu ukázala budúcnosť a potom minulosť, vďaka ktorej vraj ostal omladnutý o pekných pár desaťročí. Popisoval to celé len veľmi neochotne, ťahali sme to z neho ako z chlpatej deky. Podrobnosti nám nikdy nevyrozprával. Jediné, čo ešte dodal bolo, že získal niečo, čo v zlodejskej gilde vymenil za liek na nákazu. Tým bola pohroma zažehnaná, obyvatelia vyliečení a my sme konečne opustili ten prekliaty prístav. Hurá, šťastný koniec. Aspoň občas k ním dochádzalo.
Sústredil som sa na cestu. Pravá noha, ľavá noha, pravá noha, ľavá noha. Počítal som kroky a čas sa pomaly vliekol. Matne som zaregistroval, ako som sa prevliekol popri Dornovom útočišti. Odtiaľ to bolo už len necelú hodinu do pevnosti Lúč, samozrejme rýchlym krokom. V mojom stave to bude priam hrdinský výkon. Stále som dookola počítal kroky. Nepodarilo sa mi dostať cez číslovku tridsať. V hlave mi hučalo a všetko predo mnou sa strácalo v červenej hmle. Periférne videnie som mal zastreté. Pripadal som si ako kôň s klapkami na očiach.
„Čo sa to tu deje?“ ozval sa neznámy vysoký hlas.
Otočil som hlavu. Hneď sa mi do nej zabodlo sto klincov. Chcel som chytiť rukoväť rapíra, ale nevládal som.
„Čo ste mu urobili?“ ozvalo sa opäť.
Spoza kríkov sa predrala ženská postava. Elfka. Neznášam elfov. Mať silu, tak si poriadne z hĺbky hrdla odpľujem. Bez odpovede som pokračoval v ceste. Už len to mi chýbalo, aby do mňa vŕtala nejaká protivná ušaňa.
„Chcete pomôcť?“ ozvala sa opäť.
Nechápala, že len chcem mať od nej svätý pokoj?
„Teda, no, v tom prípade, že nie ste nejaký vrah. Alebo také niečo.“
Zaťal som zuby a držal krok. Váha Carcarothovho tela sa stále zväčšovala.
„Rada vám pomôžem, vyzeráte zničene. Idete niekde z boja? Je to váš kamarát?“
Dovádzala ma k šialenstvu. Ani som sa na ňu nepozrel. Nepotreboval som vidieť ďalšiu z tých usmrkaných cipušiek, ktoré sa z Alwarielu trúsili ako hovnivály zo zeme.
„Dovoľte, viem ošetrovať rany. Pomôžem vášmu kamarátovi ..“
„Nie, nemám záujem.“ zavrčal som.
„Ale veď ste zranený. Môžem sa na to pozrieť, takto to nezvládnete. Viem ako ...“
„Nič nechcem!“ hlas mi prešiel námahou do syčania.
„Skutočne nie? Vypadá to dosť škaredo. Ukážte mi to.“
„Sakra, nič nechcem, ty prisprostá elfka! Nechápeš týmto jednoduchým slovám?“ okríkol som ju.
„Ste akýsi nevrlý, pane. To bude tým zranením.“
Povzdychol som si. Toto nemalo cenu. Donútil som sa pokračovať ďalej. Mlčal som a ženu ignoroval. Asi po pol kilometri sa moje nádeje vyplnili. Očividne ju to prestalo baviť a rozhodla sa nájsť niekoho, pri kom sa bude môcť hrať na skutočného spasiteľa sveta. Tí elfovia!
Trochu som sa uvoľnil. Od tej úľavy sa mi zatmelo pred očami. Chvíľu mi trvalo, kým som zahnal temné tiene, ktoré po mne načahovali svoje pazúre. Bol som vyčerpaný. S námahou som zložil telo ku kmeňu jedného zo stromov a posadil sa vedľa neho. Cítil som sa divne. Skontroloval som si zranenia. Na miestach, kde ma zasiahli kúzelné gule, bola zbroj úplne zničená. Dokonca aj prešívak pod ňou. Neuveriteľné.
Opatrne som si siahol na pravú stranu tváre a na krk. Pálili ako čert. Cítil som na nich mierne mravenčenie. Možno som len bol hrozne unavený.
Sykajúc bolesťou som poodopínal remene na brigantíne a hodil ju na zem. Letmo som ju prezrel. Bola nenávratne zničená, ani sa mi s ňou neoplatilo ťahať. Budem si musieť zohnať novú. S prešívanicou to išlo horšie, rovnako ako s košeľou. Všetko to boli len spálené handry, ktoré mi ale zachránili život. Bez nich by takto prismažené bolo moje telo.
I tak som mal červené pľuzgiere po celom ľavom ramene až k lakťu, cez časť hrude a brucha. Naplácal som na ne nejakú mastičku, čo mi ešte dakedy vyrobila Terka, jediná elfka, ktorú som bol ochotný akceptovať. Smrdelo to ako kravské lajno. Ale ten chladivý pocit bol k nezaplateniu. Tá trocha zápachu bola pre mňa nepodstatná. Aspoň ma takto už nik nebude otravovať.
Obviazal som si všetky rany, ako som to len vo svojom stave dokázal. Z batohu, ktorý spolu s mojimi krídlami bol temer neporušený, som vytiahol čistú košeľu a s hekaním ju na seba natiahol. Už len opäť pripnúť opasok s kapsičkou, dýkou, kadejakými fľaštičkami a inými somarinami. Bol som pripravený opäť vyraziť.
Naposledy som pozrel na zničenú zbroj, náhle nechápuc, prečo som sa neošetril skôr. Zohol som sa k bezvládnemu telu, z ktorého stále trčali šípy. Ani ma nenapadlo skontrolovať mu pulz. Jediné, čo som pred sebou videl, bola zvyšná cesta do pevnosti. Bolo mi zle a cítil som sa mizerne. Zradil som priateľa a zároveň chytil nepriateľa kráľovstva, ktorý mohol ohroziť Koru a dcérku. To som predsa nemohol dopustiť. Často som po ceste zastavoval a lapal po dychu. Snažil som sa zahnať drobné hviezdičky zo zorného poľa. Odplašiť tiene bolo stále ťažšie.
Slnko už dávno zapadlo. Vďaka vrodenému ostrejšiemu videniu som bol schopný prehliadnuť aj slabú tmu.
Mesiac na mňa zazeral spoza hory aj som sa konečne dovliekol k pevnosti. Sledoval som otupene vysoké mohutné veže zo sivého kameňa. Z úzkych okien viseli vlajky - žiarivé zlato-čierne karathského kráľovstva a modro-biele rytierov úsvitu.
Bránu som mal na dohľad, aby som videl, ako sa otvorila. Vyšiel z nej jazdec. Čierneho bojového žrebca s načervenalými očami som spoznal ihneď. Rovnako ako i postavu v dôstojníckom brnení, vytvarovanom na jej zväčšujúce sa bruško. Vedel som veľmi dobre jej rozpis služieb, ktorý sa temer nikdy nemenil. Bola na ceste domov.
Zhodil som s úľavou mágovo telo na zem. Klapot kopýt sa priblížil a ustal. Zdvihol som zrak a zažmurkal, aby sa mi videla opäť zostrilo. Kora si ma zamračene prezerala pohľadom svojich ostro zelených očí. Vedel som, aký na mňa musí byť pohľad. Celý od sadzí, s červenými fľakmi po tvári a krku, strapaté špinavé vlasy. Košeľa, pred hodinou snehobiela, bola teraz pofŕkaná krvavými fľakmi, stekajúcimi z Carcarothových rán. Vypadal som ako niekto, kto utiekol z horiaceho domu a nie ustál boj na život a na smrť so skutočne nebezpečným mágom.
Zdalo sa to ako hodiny, čo sme len tak oproti sebe stáli a ticho sa pozorovali. Mierne som zavrtel hlavou. Za jedno aby som si ju prečistil, za druhé aby som odohnal tiene, ktoré sa ku mne opäť plazili.
„Tu máte ..“ odkašľal som si a rozhodol sa vykašľať na jej hru. Šialene ma pálilo v krku.
„Prinášam ti Carcarotha. Utečenca a zradcu kráľovstva.“
Bol som na pokraji zrútenia. V takomto stave ma nemohla vidieť. Pripadal som si ako slaboch.
Kora pokývala stroho hlavou. Vždy bolo na nej vidno v napätých situáciách armádnu výchovu.
„Na tohto muža je vypísaná odmena sto mešcov. Môžem vám ich vyplatiť hneď ..“
„To nie je potreba.“ skočil som jej do reči, „Nepotrebujem peniaze. Urobil som to kvôli tebe.“
„Kvôli mne?“ podvihla obočie. Úplne bez záujmu.
„Aby som odčinil to, ako som ťa urazil. Urobím kvôli tebe čokoľvek.“
„Kvôli mne sa skutočne nemusíte obťažovať. Mali by ste sa trápiť tým, ako ste ponížili rotu a zosmiešnili ju pred všetkými. Najprv tento tu,“ kývla hlavou k Carcarothovi, „a potom ešte aj vy.“
Nemal som síl sa s ňou hádať.
„Dobre. Nech sa teda všade rozhlási, že ho chytili členovia šiestej roty, nie ja. Nepotrebujem ani uznanie, ani nič. Chcem, aby získali späť stratenú česť a úctu.“
Vyzeralo to, že sa nad tým zamyslela. Dokonca sa mi zazdalo, že to na ňu urobilo dojem.
„Dobre, toto prijímam.“ vytiahla mešec a začala odpočítavať, „Tak či tak vám ale odmena prináleží.
„Nechcem ich.“ zopakoval som rázne.
„Patria vám, pane. Mal by ste si ich zobrať. Je už plne na vás, ako s nimi naložíte.“ jej hlas bol chladný, až to bolelo.
„Daj ich trebárs mestu. Najlepšie na nový sirotinec v Ivory, ktorý sa plánuje postaviť. Ja ich skutočne nepotrebujem. Mne bude stačiť, ak mi budeš opäť tykať.“
Nemal som jej viac čo povedať. Videl som jej odmeraný pohľad. Hlava ma príliš bolela na to, aby som mal chuť sa s ňou ďalej naťahovať, poprípade pohádať. Nohy sa mi podlamovali.
Otočil som sa Kore chrbtom. Neprežil by som, keby som sa z ničoho nič pred ňou zvalil na zem.
Vydal som sa krívajúc preč. Nezastavila ma, nič nepovedala. Možno to tak bolo lepšie. Len som za sebou počul hrmot jej zbroje, keď zoskočila z Farana a vzala bezvládne mágovo telo.
Neviem, ako dlho mi trvala cesta do tábora v lese. Telom mi prechádzali záchvaty horúčky a len silou vôle som sa dostal do cieľa. Pred stanom sedel Tieň, môj verný pes. Štekajúc pribehol ku mne. Chcel som ho pohladiť, no nevládal som. Zvalil som sa na prikrývky. V polospánku, poloomdlení som ešte ucítil jeho drsný jazyk na zdravom líci. Potom sa svet zakrútil a všetko sa prepadlo do tmy.


// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 22:51 09. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Mesiac bol už dávno na nebi, keď som konečne vychádzala bránou. Služba sa mi predĺžila a ja som sa cítila hrozne vyčerpaná. Dieťa v brušku ma ťažilo stále viac a pri každom kroku som si pripadala ako kotúľajúca sa guľa. Nemohla som sa dočkať dňa, kedy sa tej záťaže zbavím a zároveň uvidím svoje krásne dieťatko.
Mohutná pokovaná brána sa s vŕzganím otvorila. Faran nespokojne zafŕkal. Stačilo pevnejšie stiahnuť oťaže, popohnať ho ostrohami a poslúchol. Bol so mnou od začiatku - od môjho Prebudenia. Krátku srsť mal čiernu ako uhoľ, len jeho oči mali vo svetle takú podivnú načervenalú farbu, akoby týždne nespal. Bolo to zlé zviera so zlatou dušou. Nikdy ma nezradil, nikdy ma neopustil, ale i tak sa ma pokúšal uhryznúť a kopnúť pri každej príležitosti.
Hlava ma bolela. Tešila som sa na spánok, ktorý ma doma očakával. Kelrana v tom čase isto už spala.
Za padacou bránou, dolu kopcom, som zbadala nejakú postavu. V mesačnom svetle vyzerala ako trhan. Bola prihrbená a zúbožená. Pred ňou bolo na zemi hodené nejaké vrece. Priblížila som sa a Faran vyceril zuby. Po pachu spoznal toho muža skôr, ako ja. Bol to Fallion, moja láska.
Moja bývalá láska.
Upresnila som sama pre seba. Vyzeral strašne. Prázdne oči sa na mňa upierali, akoby mal každú chvíľu jeho duch opustiť to zničené telo. Pravú časť tváre mal hrozne spálenú. Červené pľuzgiere sa mu ťahali po krku a končili na hrudi, ktorú mu zahaľovala špinavá košeľa. Nohavice mal celé od sadzí, zbroj nikde.
Srdce mi zovrelo, ale nedovolila som, aby ma premohlo. Tentoraz už nie. Už nikdy nepodľahnem svojim pocitom. Boli tu fakty, jasne hovoriace o tom, aká bola realita. Opatrne som sa nadýchla. Nechcela som dať na sebe vidieť snahu sa upokojiť.
Faran zastavil tri sáhy pre Fallionom. Až vtedy som si všimla tmavú masu pri jeho nohách. Bol to človek. Nie, bolo to dieťa. Prizrela som sa lepšie.
Nie, je to Carcaroth.
Ohromilo ma poznanie.
Tak preto je v tak hroznom stave.
Sledovala som štyri šípy, trčiace z tela. Nevedela som, či žije, ale ani ma to netrápilo. Spôsobil veľa utrpenia a smrť si zasluhoval. Koniec, ktorý by ho dostihol z Fallionovho luku by bol pre neho milosrdenstvom oproti tomu, čo ho čakalo v rukách inkvizície.
„Tu máte ..“ odkašľal si chrapľavo. Zdalo sa, že bude pľuť krv, tak hrozne to znelo. Začala som plytko dýchať od nervozity. Rovnako ma však opäť prepadol hnev pri spomienkach na to, ako mi za posledný čas ublížil.
Toto mu vždy dobre išlo, hrať na city. Tentoraz mu na to neskočím.
„Prinášam ti Carcarotha. Utečenca a zradcu kráľovstva.“ jeho hlas bol skôr sykotom. Ledva som ho počula.
Mal zhrbené plecia a celý bol mierne predklonený. Pripadal mi zlomený. Veľa krát som sledovala mužov, napichnutých na môj meč. Držali a v ich očiach hasol život. Mala som rada ten okamih. Modlievala som sa za nich k Dei-Anangovi, aby odpustil ich hriechy a prijal ich k sebe do večného mieru. Pozerať sa do tváre Falliona bolo ako sledovať umierajúceho. V jeho pohľade bola bolesť, utrpenie a isté prekvapenie.
Pokývala som hlavou. Musela som niečo urobiť, aby som sa k nemu nezohla a nepovedala, že mu odpúšťam a všetko bude dobré. Tušila som ďalší podraz. Ten muž predo mnou nikdy nebol a nebude niekto, kto by bral ohľad na mňa. Vždy myslel len na seba a podľa toho sa i správal.
Aký rozdiel bol medzi ním a Desmondom. Paladín bol vždy tak milý a chápavý. Dokázal ma vypočuť, nechať ma rozhodnúť samu. Toľko krát sme rozhovorom strávili spolu celé noci. Bol múdry, nikam sa nenáhlil, všetko bral v pokoji a s rozvahou. Dokázal odporovať, ale vždy sa podriadil rozhodnutiu dôstojníka. Mala som ho rada. Po dlhom čase som našla priateľa, ktorý mi bol tak blízko.
Jediné, čo ma znepokojovalo bolo, že som v poslednom čase v jeho prítomnosti zneistela a srdce sa mi rozbúchalo. Pripisovala som to jeho peknej tvári a postave. Nikdy som nebola voči mužskej kráse ľahostajná a dokázala som ju oceniť.
„Na tohto muža je vypísaná odmena sto mešcov.“ prerušila som svoje myšlienky, „Môžem vám ich vyplatiť hneď ..“
„To nie je potreba.“ ako vždy mi skočil do reči, „Nepotrebujem peniaze. Urobil som to kvôli tebe.“
„Kvôli mne?“ vyhŕklo zo mňa. Povýšenecky som podvihla obočie. Nech trpí!
„Aby som odčinil svoju urážku. Urobím kvôli tebe čokoľvek.“
„Kvôli mne sa skutočne nemusíte obťažovať.“ arogantne som pohodila hlavou, „Mali by ste sa trápiť tým, že ste ponížili rotu a zosmiešnili ju pred všetkými. Najprv tento tu, a potom ešte aj vy.“
Akoby ma ani nepočúval. Akoby nevnímal moju nadradenosť. Musel byť na tom hrozne.
„Dobre. Nech sa teda všade rozhlási, čo vykonala šiesta rota. Chytila nebezpečného zločinca. Nepotrebujem ani uznanie, ani nič. Chcem, aby získali späť stratenú česť a úctu.“
Jeho slová mi vyrazili dych. Prižmúrila som oči. Nechcela som ich na neho treštiť. Nepodobalo sa to na neho. Ani trochu. Nevedela som, čo si o tom myslieť.
Že by sa predsa len aspoň trochu spamätal?
„Dobre, toto prijímam.“ vytiahla som mešec a začala odsypávať zlatky. Pritom som ho kútikom oka sledovala. Slabo krútil hlavou.
„Tak či tak vám ale odmena prináleží.“
„Nechcem ich.“ zopakoval ticho, avšak pevne.
„Patria vám, pane. Mal by ste si ich zobrať. Je už plne na vás, ako s nimi naložíte.“
Chcela som dôkazy, ale nie jeden. Vedela som, že len čas ukáže, či ním posledné udalosti skutočne pohli. Moje rozhodnutie ostávalo jasné.
„Daj ich trebárs mestu.“ mávol ledabylo rukou, „Najlepšie na nový sirotinec v Ivory, ktorý sa plánuje postaviť. Ja ich skutočne nepotrebujem. Mne bude stačiť, ak mi budeš opäť tykať.“
Tvrdo som sa na neho pozerala. Nedovolila som, aby jeho zúbožený stav mnou otriasol. Bola som podporučíkom šiestej roty. Arogantná, povýšenecká Kora Meynolds, pred ktorou sa triasli nejedny nohy. Rota mužov ma počúvala, i keď som bola ženou.
Pomaly sa otočil a kríval preč. Nemala som pre neho viac slov. Medzi nami všetko skončilo.
Už nič sa nesmie vrátiť, už nikdy mu nedám nádej, ani šancu.
Zosadla som z Farana. Zo zvyku som sa zahnala a udrela ho do vycerenej papule práve v okamihu, keď sa mi pokúsil zahryznúť do ramena.
Ignorovala som ho a on urazene zafŕkal a zahrabal kopytami. Sklonila som sa ku Carcarothovi a skúsila mu tep. Bol slabý a nepravidelný. Bez námahy som dvihla drobné telíčko. Šípy mu prerazili hruď skrz na skrz. Ak som chcela aby prežil, musela som sa poponáhľať.
Kňazi v pevnosti sa už o neho postarajú. Dei-Anang ho žehnaj, aby nestratil myseľ a dušu pri vypočúvaní inkvizíciou.
Modlila som sa za neho. Kráčala som späť k bráne. Faranove kopytá klapali za mojím chrbtom.


// (autori: spoločne Czech_Luthor + rozpísané Jachyra)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 01:25 11. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Kolbište bolo plné. Všade, kde som sa pozrela, bola hlava na hlave, akoby sa tu zišla celá Karatha. Mešťania, kupci, bedač z chudinskej štvrti, dobrodruhovia, ale dokonca i šľachta. Všetci sa vzrušene rozprávali, všetci očakávali súd. Každý si chcel opľuť vraha, nakričať na neho, vynadať mu. Kypel v nich hnev a hrozilo, že prepukne v lynč.
Prázdne hlavy bez mozgu.
Potlačila som znechutenie. Nesmela som dať na sebe badať žiadnu emóciu. Bola som dôstojníkom a tým náležalo ukazovať ostatnej pliage, rovnako ako i obyvateľom, že s nami bolo neradno žartovať. My sme boli tí, ktorí vládli kráľovstvu. Ktorí potrestali každé zlo a bez mihnutia oka splnili rozkaz, ktorý im bol vydaný. Nech už bol akýkoľvek.
Mnohí o mne často tvrdili, že som arogantná, povýšenecká a pyšná. Z časti to bola pravda a z časti sa nemohli viac mýliť. Mala som svoje pocity a svoje túžby. Sny ma zachvacovali rovnako ako pätnásťročné dievča. Jediný rozdiel bol ten, že ja som to najavo dať nemohla.
Sledovala som pohľadom vojakov, ktorí stáli mierne rozkročení, s vystretým chrbtom a hrdo zdvihnutou hlavou. V rukách mali halapartne, pripravení potlačiť rozvášnený dav. Robili svoju prácu statočne a poctivo. Živili rodiny a boli ochotní pre ne a pre kráľovstvo hoci aj umrieť.
Stočila som hlavu doľava a pozrela na vyvýšené pódium, kde v strohých kreslách sedel hlavný inkvizítor Lacarant a najvyšší predstavitelia všetkých troch odvetví Ochráncov úsvitu – armáda, rytieri úsvitu a mágovia Azúrovej veže. Ticho sa medzi sebou zhovárali. Ich tváre boli zamračené a vážne.
Niekoľko sáhov pred nimi stáli poručíkovia Marcus a Gregory. Podivuhodné, že práve títo dvaja tak rozdielni muži stoja vedľa seba tak často. Marcus, veliaci dôstojník prvej roty šľachticov, bol vďaka svojmu vysokému postaveniu v spoločnosti určený ako hovorca. Dei-Anang nás chráň, veď nenávidel celú našu skupinu. Gregory, vždy vážny a chladný, stál stroho s rukami za chrbtom. Ako nadriadený obžalovaného sa stal jeho obhájcom a zároveň žalobcom. Neľahká úloha. V takýchto okamihoch som bola rada, že som iba podporučík. Ja som len plnila rozkazy, rozhodnutia spočívali na pleciach niekoho iného.
Dav netrpezlivo prešľapoval, ľudia sa na seba tisli. Snažili sa vidieť čo najviac. Podaktorí ukazovali prstami dookola. Náhle akoby nimi prešla vlna ohňa. Šum prešiel v rev, krik, hrozenie zaťatými päsťami.
„Upáľte ho, čarodejníka!“ zajačala nejaká žena.
„Spriahol sa s drowmi! Hoďte im ho po kúskoch!“ kričal hlboký mužský hlas.
„Zabil nevinných, nech sám trpí!“
„Nedoprajte mu rýchlu smrť. Sťahujte ho z kože!“
„Nedovoľme, aby ho súd oslobodil! Zlynčujme ho!“
„Do horúcej smoly s ním!“
„Kameň uviazať k nohe a hodiť do mora! Uvidíme, či ho tie čarodejnícke veci zachránia!“
Také a podobné slová otriasali celým priestranstvom. Vojaci len horko ťažko donútili dav ustúpiť a vytvorili medzi ním priestrannú trojsáhovú uličku. Hlavne v bezpečných rozmeroch. Nechceli sme, aby nám obvineného dav roztrhal v zuboch.
A Carcaroth prišiel. Viedli ho v okovách. Na tele nebolo vidieť jediného škrabanca. Zato jaziev mu od posledného času, kedy som ho videla, pribudlo neúrekom. Ochránci úsvitu boli vynikajúci mučitelia, ale i liečitelia. Davu sa nesmelo ukázať, že sa zločinec dostal do rúk inkvizíce a že trpel. Nie. My sme museli ostať čistí, zachovať si svoju česť, svoj žiarivo biely štít.
„Pozrite sa na neho! Podobu dieťaťa vzal na seba, aby nás prekabátil. Podvodník je to! Zabite ho!“
Na chvíľu sa na drobnú postavu dieťaťa spustila spŕška hnilých jabĺk a iného ovocia. Vojaci, ktorí Carcarotha viedli, okamžite nastavili štíty. Nie však preto, aby ho uchránili pred potupou. Dostali to rozkazom. Dôstojníci predvídali o čo sa dav pokúsi. Na pevné drevo, potiahnuté tenkou vrstvou plechu, zacinkali kamene. A možno nie len tie.
Z mágovej niekdajšej hrdosti ostali iba ruiny. Kráčal pomaly, triasol sa a hlavu mal sklonenú. Plecia spustené, pohľad upretý do zeme. Bol bledý ako smrť. Pri každom jeho kroku rachotali okovy, ktorými mal chytené zápästia a členky. Nebola som liečiteľka, ale v zraneniach sa vyznám. Rovnako ako v následkoch, ktoré zanechávajú. Carcarothovi vyliečili polámané prsty, ale nechali ich zrásť nesprávne. Už nikdy nebol schopný kúzliť.
V kryte štítov dokráčala skupina až na pódium a tam zanechali obvineného stáť priamo pred najvyššími sudcami. Všetci štyria na neho chladne pozerali. Dopredu bolo jasné, aký bude ich verdikt.
Bolo mi Carcarotha ľúto. Spomienky mi prebehli mysľou. Časy, kedy sme ako priatelia chodievali spoločne na lov. Mladí draci, ktorí sa nejakým zázrakom, alebo prišikovným dračím samcom, premnožili v Krynských horách, sa pred nami triasli. Žiadny z nich sa nám nedokázal postaviť. Bojovali sme bok po boku, nikdy som sa neobávala zrady. Považovala som ho za jedného z najbližších. Mal plnú moju dôveru. A teraz tu stál len niekoľko sáhov odo mňa. Zlomený, zmrzačený, biedny odlesk jeho niekdajšej moci. Tvár som mala vážnu, pohľad chladný. A srdce pukalo bolesťou.
„Ticho!“ zavelil ostrý hlas.
Otočila som pohľad k Marcusovi, ktorý stál sáh od obžalovaného. Povýšenecky si prezeral dav. Poslúchla ho možno len polovica prítomných.
„Ticho!“ zopakoval hlasnejšie a ráznejšie, „Kto bude pokračovať v kriku, bude vyvedený!“
Jeho slová zabrali. Šum a tichý hovor nebolo možné úplne utíšiť, ale aspoň rev ustal. Aj najväčší hulváti vedeli, že proti armáde nič nezmôžu a len by zbytočne prišli o dobré divadlo. Tak skoro by ho zas nemohli byť svedkom.
Marcus pomaly rozvinul pergamen. Preletel obecenstvo pohľadom a začal čítať.
„Tu prítomný Carcaroth Benseph, mág Azúrovej veže, obvinený je zo zločinu ťažkého. On mnohých porušení zákona dopustil sa, za ktoré trest náležitý niesť bude musieť. Tu počujte jeho skutky:
Ničenie majetku verejného. Poburovanie obyvateľstva ivorského. Nepočúvnutie rozkazu priameho. Zneváženie priameho dôstojníka svojho. Čarovanie v mieste obývanom.
A nakoniec zločiny najťažšie: Paktovanie sa s nepriateľom kráľovstva - s drowmi čiernymi, a vraždy vykonané na obyvateľstve nevinnom.“
Marcus zroloval pergamen, znovu pohľadom prevŕtavajúc prítomných.
„Tak teraz, ľud karathský, otvorte uši svoje a načúvajte pozorne. Spravodlivého súdu budete svedkom. To, čo dnes uvidíte, čaká každého zločinca zlovoľného!“
Dav zaburácal. Opäť chceli Carcarotha v tom okamihu upáliť, ukrižovať, stiahnuť z kože, polámať. Ťažko veriť, akú fantáziu mal prostý človek.
Gregory vykročil svojím strohým, ráznym krokom ku obvinenému. Marcus zaujal jeho predošlé miesto.
„Obvinený Carcaroth Benseph.“ oslovil zlomené dieťa nezaujatý hlas, po ktorom behal mráz po chrbte.
„Priznávate svoju vinu?“
Mág ani len hlavu nedvihol. Jeho pery sa pohli, zvuk však nevyšiel.
„Ešte raz sa vás pýtam, Carcaroth Benseph. Priznávate svoju vinu?“
Keby mohol, tak sa dotyčný schová do zeme.
„Áno.“ jeho hlas bol tichý a chrapľavý. Hodiny musel kričať bolesťou, kým jeho hrdlo vypovedalo službu. Zázrak, že dokázal hovoriť.
Ľudia šaleli. Vojaci nastavili halapartne vodorovne, ako nejakú ohradu. Museli sa zaprieť o zem a vďačiť pevnému drevu, že udržalo také besné stádo. Nejaký šialenec zo skupinky dobrodruhov začal jačať, že je Carcaroth nevinný. Rozvášnený dav ich následne zavalil a mala som v tom okamihu vážne podozrenie, že ich zadupal do zeme.
„Obžalovaný sa priznal ku svojim činom!“ zaznel Gregoryho jasný hlas, keď sa dav aspoň trochu utíšil.
„Teraz predvolávame svedkov týchto hrozných udalostí. Podporučík Kora Meynolds.“
Vykročila som. Musela som nevyhnuteľne ísť vedľa Marcusa a tak som zachytila jeho posmešný pohľad. Nenávidel ma rovnako ako ostatných členov roty. Ja som bola pravdepodobne len najvhodnejším terčom. Žena, okrikujúca chlapov ako hory, by nejedného váženejšieho dôstojníka dožrala.
Predstúpila som pred nadriadeného a zasalutovala. Pozdravil ma kývnutím hlavy.
„Podporučík povedzte, čo sa udialo.“
„Pane, po náročnej službe sme sa zastavili na odpočinok v hostinci U Krkovičky. Tam sa medzi vojakom Jorgom a mágom Carcarothom spustila roztržka, pri ktorej obaja spomínaní zničili niekoľko stoličiek a ostatného nábytku. Zároveň tým rušili a ohrozovali aj pokojné obyvateľstvo. Pri udeľovaní trestu za prestúpenie zákona vojak Jorg pokojne prijal následky svojho činu, avšak mág Carcaroth bezdôvodne začal kričať a následne kúzliť. Zmizol behom sekundy a šiesta rota sa ho vydala hľadať. Tí, ktorí išli smerom do Karathy narazili už iba na zohavené telá mŕtvych. Bolo dokázané aj podľa stôp, že sa jednalo o detské šľapaje Carcarotha. Po mesiacoch hľadania sa nakoniec členom šiestej roty,“ povedala som jasnejšie, „podarilo ho chytiť a doviesť pred spravodlivosť tohto súdu.“
Na krátky okamih som zaletela pohľadom k jednému zo stĺpov vonkajšieho kruhu kolbišťa. Ešte na začiatku som tam zahliadla známy obrys krídel. Gregory stroho prikývol a ja som odkráčala. Moja úloha v tejto fraške bola splnená.
Po mne nasledovali moji podradení, ktorí boli svedkami udalostí. Len Fallion chýbal. Nedivila som sa, že odmietol vypovedať. Už i tak bolo pre neho ťažké tu byť. Ak tu vôbec ešte bol.
Nasledovalo niekoľko dedinčanov, ktorí boli svedkami úmrtí. To bola tá rýchla časť. Tá, čo nasledovala, mala trvať hodiny. Postupne predstupovali jednotliví ľudia z Carcarothovho života. Ako prvý povstal sám arcimág Azúrovej veže. Jeho slová mi vyrazili dych. Verím tomu, že nie len mne. O Carcim nepovedal jediné krivé slovo. Všetko bola len chvála jeho svedomitosti, obozretnosti a snahy. Zakončil so slovami:
„Bohovia na neho poslali ťažký údel. Pričom práve on bol tým, ktorému sa podarilo zohnať liek na nákazu.“
Podľa kriku v dave nik týmto slovám neuveril, ale arcimág sa nenechal zastaviť.
„Mnohé cesty mágov dokážu zasiahnuť do jeho mysle. Môže sa začať správať tak, ako by to nikdy neurobil. Jeho minulosť bola bez poškvrny. Jeho prítomnosť sa žiaľ stala temnotou, ktorá musí byť potrestaná.“
Zamyslela som sa nad jeho slovami. Mohla to byť pravda? Skutočne mohol pri hľadaní spomínaného lieku prísť k pomúteniu mysle? Mágia bola nevyspytateľná a mala mnohé temné, neprebádané zákutia. Nech sa však stalo, čo sa stalo, mŕtvych to do života nevráti.
Vystúpilo ešte mnoho svedkov. Zaznelo veľa rečí o tom, ako po nociach robil temné rituály až po tie, že ho nebesia poslali k nám, aby nám otvoril zrak. Klasické rečičky! Čo ma najviac zaujalo bola moja priateľka Terka, ktorá sa vypitím nejakého jej podivného lektvaru celá premenila na golema a tak možno prvý krát v živote povedala slová práve na mágovu obhajobu. Druhý, ktorý ma zaujal, bol obrovský polrok BU. Bola to hora svalov s tvárou akoby sa zrazil so skalou. Jeho celé svedectvo znelo:
„Carci dobrý.“
Z dobrodruhov túlajúcich sa kráľovstvom vystúpila skoro polovica. Ich slovo nebolo ničím, ale i tak ma zahrialo pri srdci.
Carcaroth nezomrie sám. Všetkým ostane v srdciach, nech už jeho myseľ pomútilo čokoľvek. Odprevadíme ho s modlitbou.
Gregory pokojne a trpezlivo vypočúval svedkov. Nenechal ich ale rozprávať o nepodstatných veciach. Vždy ich vhodne prerušoval a naviedol k jadru problému.
Stáť v pozore hodiny bolo útrpné. Boleli ma nohy, ale ešte viac ma ťažilo bruško. Tušila som, že už to nebude dlho, kým príde pôrod, nakoľko sa mi za posledné dni posunulo nižšie.
Nakoniec, keď som už myslela, že buďto padnem na zadok, alebo rovno porodím, sa všetko to utrpenie skončilo. Nik z davu už nevystúpil. Zázrak.
„Počuli ste všetci slová svedkov.“ opäť jasný Gregoryho hlas prerušil hluk davu. Bola som zvedavá, či zožrali tých, ktorí mága obhajovali.
„Nech teraz rozhodnú najvyšší sudcovia o jeho vine a treste.“
Poručík nemal rád kvetnaté reči. Milovala som jeho pravidlo: stručne, jasne a výstižne.
Štyria najvyšší predstavitelia Ochráncov úsvitu sa okamih ticho radili. S rozhodným výrazom v tvári povstal sám Lacarant. Jeho hlas bol hlboký a pokojný. Pri jeho zvuku stíchol každý – muž, žena, dieťa. Mal v sebe niečo, čo oslovovalo. Nebolo možné myslieť na iné, hľadieť na iné.
„Ľud karathského kráľovstva. Vypočuli sme si všetky slová, ktoré mierili proti Carcarothovi Bensephovi a taktiež tie, ktoré ho obhajovali. Súd vo veci jeho viny alebo neviny rozhodol takto: Carcaroth Benseph, bývalý mág Azúrovej veže a bývalý člen šiestej roty sa uznáva vinným,“ následne jeho slova zanikli v jasote, ktorý otriasol kolbišťom, „a preto sa odsudzuje na trest smrti sťatím.“
Vzniesli sa vlny protestu. Vojaci sa museli už po stý krát riadne potrápiť, aby dav udržali. Lacarantov hlas sa i tak niesol nad tým hlukom. Najskôr to bolo mágiou.
„Vzhľadom k jeho predchádzajúcej bezúhonnosti a k tomu, že sa pričinil všetkými silami o ochranu kráľovstva, sme zamietli potupnú smrť obesením. Bude sťatý zajtra večer o hodine, keď sa slnko dotkne obzoru. Takto rozhodol najvyšší súd a takto bude vykonané! Vojaci, rozpustite dav!“
Štyria najvyšší velitelia sa postavili a odišli. Za nimi nasledovali stráže, ktoré opäť štítmi chránili zlomeného mága. Hluk silnel a dav sa búril.
Vykročila som doprostred kolbišťa, dlaň na rukoväti meča. Nemusela som sa obzrieť, aby som vedela, že ma ostatní nasledujú.
„Rota, pomôžte a rozpustite dav!“
„Ano, madam.“


* * * * *

Bol chladný večer. Niekde v lese zahúkala sova. Vietor rozfúkaval opadané jesenné lístie po nevysokom kopci. Na jeho vrchole, niekoľko sáhov od šibenice s obeseným zlodejom stála postava. Pieskovo-čierny plášť sa jej v poryvoch omotával okolo plátových nôh. Napriek tomu stála nehnute, ako storočný dub, odolávajúci besniacim živlom.
Bola to žena. Medené vlasy mala stiahnuté hrubou koženou šnúrkou. Hľadela pred seba. V jej tvári bolo zamyslenie. Vrásky, prichádzajúce s vekom a prežitými starosťami sa prehĺbili.
Tráva zľahka zaševelila. Po pravej strane sa k postave ženy pridala ďalšia. Vyššia, opatrnejšia. Pohyby mala plynulé ako mačka. Plášť mala stiahnutý k telu, na chrbáte podivný hrb, tvár zakrytú kapucňou a šatkou nevýraznej farby.
Žena otočila tvár a uprela svoje neprirodzene zelené oči do zahalenej tváre. Zachytila jantárový pohľad a zľahka prikývla. Opäť stočila zrak k zemi. Uprostred poohýňanej, udupanej trávy spočíval špalok. Krv len pomaly zasychala, akoby sa bránila a nemohla uveriť tomu, čo sa len pred pol hodinou stalo.
Druhá postava načiahla ruku a zľahka ňou prešla po ženinom ramennom pláte. Nezdalo sa, že by to zaregistrovala. Jej pohľad sa upieral do zeme, ale pritom akoby sledoval diaľavu.
V ten večer niečo umrelo, aby to ostalo naveky žiť..



// (autori: Jachyra)
Ospravedlňujem sa za nepresnosti, ale po takom čase si už nik nespomínal, ako to presne bolo, ostali len slabé útržky .. navrch je jedna vec úplne zmenená a tou je, že postava Carcaroth v skutočnosti len zranil 4och ľudí (zabil 4 postavy, ktoré boli vzkriesené v chráme abo prešli cez rohatého), na súde bol zhliadnutý nevinným a vyhosteným .. jeho postava zmizla po permke

A AKO TO BOLO a SKONČILO V SKUTOČNOSTI SA UŽ ASI NIKDY NEDOZVIEME, NAKOĽKO HISTÓRIU VŽDY PÍŠU VÍŤAZI

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 21:57 28. Nov 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

„Poď k nám. Neublížime ti. Pomôžeme ti v tvojom trápení.“ opäť na mňa steny hovorili. Nemohli si to odpustiť. Museli ma stále dookola otravovať.
„Nič tým nepokazíš. Len poď, objím nás.“
Boli to hrozné slová. Rozhliadol som sa okolo seba. Všade bola tma a v nej .. tváre. Potichu našepkávali svoje sľuby.
Pomaly som sa postavil. Urobil som prvý krok, potom druhý. Podišiel som tesne k stene oproti mne a natiahol ruku. Ozvalo sa mľasknutie. Paža mi zmizla v otvorenej papuli zúracej bytosti.

Trhol som sa a prudko sa posadil. Okolo mňa sa rozprestierala tma. Nahmatal som okolo seba a dotkol sa plátna stanu. Vyvrávoral som von a poodišiel niekoľko sáhov. Zvalil som sa na kolená, hlavu ponoril do ľadovej vody dorenského jazierka. Niekoľko sekúnd som držal dych a vytiahol ju. Bolo to príjemné. Na chvíľku mi to vytrhlo zlé sny z mysle.
Mesiac stál vysoko na oblohe. Celé okolie sa kúpalo v jeho bledom, chladnom svetle. Nebyť toho, že som bol stále sám, vyvrheľ bez mena, prišlo by mi to krásne. Teraz som necítil vôbec nič. Len túžbu dotiahnuť všetko do konca. Moje myšlienky sa upierali na Koru. Musel som ju získať späť.
Podišiel som k stanu a obliekol sa. Pridlho sa celá vec odklala, pridlho som váhal a utápal sa v žiali. Každé ďalšie čakanie a presedené dni znamenali, že Kora pomaly umierala. Spomenul som si na jej prvý pôrod. Vtedy prežila. Ale čo ak tentoraz by to už nezvládla?
Opásal som sa a schmatol luk s tulcom šípov. Obliekol som si teplú, huňatú medvediu kazajku. V Krynských horách bola v tejto dobe hrozná zima a mŕtvy by som bol k ničomu.
Mávol som krídlami a vzlietol smerom na sever. Podo mnou leteli stromy a drobné jazierka. Občas som uvidel skryté drevenice a dym vychádzajúci z ich komínov. Tarten sa v diaľke na okamih mihol. Zabočil som na západ. Mrazivý vietor mi udrel do tváre a na vrcholkoch ihličnanov sa zaleskli prvé známky snehu.
Stúpol som vyššie a zahľadel sa do diaľav. Vysoké biele pohoria sa črtali oproti ľadovo modrej oblohe, zahalené vláčnou masou hmly a oblakov. Vzdušné prúdy ma nadnášali na rôzne strany. Podvedome som natáčal krídla a celé telo v ich smere, čo najviac využívajúc prírodu pre uľahčenie letu. Nesmel som byť vyčerpaný.
Pri úpätí vrchov som musel pristáť. Vysoko vo vzduchu sa divoko striedal smer vetru a hrozilo, že ma to rozpleskne o skaly. Blížila sa búrka. Rýchlo som bežal vysokým snehom. Vrodený ľahký krok a občasné mávnuti krídlami mi pomáhali držať stabilitu a zabárať sa čo najmenej. Chcel som sa dostať do cieľa skôr, akoby sa to stalo kvôli hroziacemu víchru nemožné.
Za skrytým útočišťom severských pútnikov (Hrumburácom, ako sa to ľudovo volá, veľkou drevenicou, skrytou v bezpečí vysokých smrekov), som odbočil opäť viac na sever. Hlavu som mal zahalenú hrubou kapucňou a tvár až po nos obviazanú šatkou. Chránila ma pred mrazom a poletujúcimi štipľavými vločkami.
Po niekoľkých kilometroch upútala môj pohľad hrboká brázda. Pribehol som k nej a prešiel ju pohľadom.
Stopy koní. Troch. Žiadne ťažné zviera. Žeby pútnici?
Zdvihol som hlavu a pozrel sa smerom, ktorým rozrytý sneh viedol. Strácal sa mi v diaľke v hmle, ale bolo mi jasné, že vedie mojim smerom. Opäť som vykročil.
Bol som niekoľkonásobne rýchlejší ako kone zápasiace s hlbokým závejom. Nasledujúcich niekoľko hodín som sledoval, ako je brázda stále čerstvejšia a menej zasypaná. Vietor sa dvíhal čoraz prudšie. Z obavy, aby som to stihol, som strmé svahy jednoducho splachtil. Dva krát sa mi podarilo zaryť sa do snehu, ale to bolo našťastie mäkké pristátie.
Vydriapal som sa na poslednú skalu a rozhliadol sa okolo. Podo mnou viedlo údolie. Uprostred neho sa črtali tri krikľavé postavy na koňoch. Kvôli jemnej hmle som ich nevidel jasne. To ale ani nebolo potreba. Modré plášte s bielou šmuhou uprostred mohli patriť jedine Rytierom úsvitu. Bol to ich znak, rovnako ako armáda mala svoju rovnošatu. Vedel som si poľahky predstaviť, ako sa bledá machuľa na látke mení na zaťatú päsť.
Začal som šmykom schádzať k nim. Plecia mali pokryté bielou vrstvou, čo značilo, že tu museli už istú dobu stáť. Kone prešľapovali na mieste a snažili sa zohriať. Pred nimi sa črtala mohutná kamenná brána, zpola zasypaná snehom.
Nemal som potuchy, čo už len paladínovia môžu robiť pri Khar-Durne, legendárnej trpaslíčej pevnosti. Žeby nejaké posolstvo od vrchného inkvizítora Lacaranta?
Trpaslíci sa už dávno uzavreli a len zriedkakedy vychádzali von. Nie to ešte pomáhať niekomu inému. Sami mali dosť svojich problémov. Musel som zistiť, čo tu tí oplátovaní panáci chceli.
Pár krát som máchol krídlami, odrážajúc sa od vytŕčajúcich skalisiek a dopadol z letku niekoľko sáhov pred nich. Tasili zbrane. Rovnako ako ja. Díval som sa na nich spod kapucne, krídla výhražne roztiahnuté. Dvom z paladínov sa na chrbte mihalo biele zamatové perie. Bolo mi jasné, že sú to aasimari, vzdialení potomkovia anjelov. Prekliati paladínovia, tak veľmi som ich nenávidel.
Museli ma spoznať, lebo sklonili zbrane. Jeden z okrídlených siahol k prilbe a zdvihol na nej priezor. Tú tvár som okamžite spoznal. Bol to môj dlhoročný priateľ Daladan. Nečakal som ho tu. Čo tu už len on chcel? A prečo?
Nebolo mi treba vidieť tváre ostatných dvoch. Bolo mi jasné, kto to bol. Druhým okrídleným musel byť Artorius. A ten tretí oplátovaný bol Desmond. Zovrel som pevne zbraň a pomaly proti nemu namieril.
„Čo tu chcete?“ zavrčal som.
Sám sebe som sa podivil, ako chladne a krvežíznivo to znelo. Bol som prikrčený a pripravený k útoku. Aj druhí dvaja muži zdvihli priezory. Boli to oni.
„Sme na výprave. Čo tu ale robíš ty?“ odpovedal stručne a odmietavo Desmond. Pritom neustúpil ani o krok. Aká opovážlivosť! Mohol som ho na mieste zabiť. Všetkých troch.
„Som tu za svojimi vlastnými cieľmi.“ odvrkol som.
Čo ich do toho, čo tu chcem?
„Stačí, ak nebudeš robiť problémy.“ pokračoval Desmond, „Nie sme tu preto, aby sme sa hádali.“
„Jediné problémy, ktoré sa tu ukázali, ste vy traja.“
„Fall, bude lepšie, ak prídeš inokedy.“ povedal rázne Artorius. Aj on sa mračil.
„A možno bude lepšie, ak sa otočíte vy a vrátite domov, paladínovia. Toto je moja práca. Ja nepotrebujem pomoc nikoho.“
„My sa ti ani pomôcť nechystáme.“ odvrkol Desmond, „Toto je naše poslanie a sme tu preto, aby sme ho my vyriešili.“
„Možno by sa ale dalo nejako spolupracovať.“ nadhodil potichu Daladan.
„Už si urobil viac ako dosť problémov.“ pokrútil hlavou Artorius, „Choď domov.“
„Nevieš o čom hovoríš, paladín! Ja na rozdiel od vás svoju prácu dotiahnem do konca bez problémov.“
„Mal si času viac ako dosť,“ prehodil Desmond, „nebol si schopný a ani ochotný s tým niečo robiť. My sa ale postaráme, aby sa všetko vyriešilo.“
Nebolo potreba konkretizovať, o čom je reč. Všetci sme to veľmi dobre chápali.
„Že ja?“ zasmial som sa, „Hlupák! Nebol na to čas, lebo som nemohol na tom pracovať.“
„Samozrejme, lebo si bol zahľadený len do seba. Na podporučíka si sa zvysoka vykašľal.“ obvinil ma Desmond. Jeho slová sa mi zarazili priamo do srdca.
Ničomu nechápal a ja som nehodlal dať v stávku Korinu bezpečnosť tým, že by sa o jej stave mali dozvedieť paladínovia. Malo by to hrozné násladky, na ktoré som ani nechcel myslieť. Inkvizícia. Kňazi. Nesmel som to pripustiť.
„Pokiaľ si myslíš, že ti dovolím sa len pokúsiť toto dotiahnuť do konca, prisahám u všetkých bohov, že skončíš mrtvý niekde v diere a nikto po tebe ani neštekne!“ odpľul som si, „Nehraj sa s ohňom, chlapče. Mohol by si sa škaredo popáliť. Nikdy som nepresadzoval nejaké záujmy pred Korou. Nikdy!“
„Samozrejme, to sa k tebe presne hodí. Pokiaľ niečo nie je, ako si to predstavuješ, hneď sa vyhrážaš.“ znechutene pokrútil Desmond hlavou.
Zdvihol sa vo mne hnev.
Toto decko ma ide súdiť? Niekoľko násobne mladší odo mňa a vedie rečičky, akoby vedel toho viac? Čo vôbec zažil vo svojom krátkom živote? Zhola nič.
Pomaly som urobil niekoľko krokov k nemu. Desmodovi sa na vári usadil chladný výraz. Jeho rukavica zaškrípala, ako pevnejšie zovrel meč. Daladan rýchlo popchol svojho koňa a postavil sa tak medzi nás.
„No tak. Myslím, že určite bude nejaké riešenie.“ opäť prehovoril svojim typickým pokojným hlasom, „Fallion, upokoj sa a neprovokuj. Desmond, sme predsa služobníci boží. Nemali by sme reagovať na urážky.“
„Fallion, nechaj to na nás.“ zopakoval pevne Artorius, „My sa o všetko postaráme. Madam nás tým povelila.“
„Kašlem na vaše: o všetko sa postarám!“ prskol som rozčúlene, „Kora nevie, čo chce. Keby áno, už dávno by mi s tým pomohla. Nemám záujem o to, aby sa do mojej úlohy tisla banda uhladených paladínov.“
„Ona vie lepšie, čo chce, ako ty sám. Musela sa sama postarať o to, aby sa problém s démonom vyriešil.“ nahnevane namietol Desmond.
Musel som sa začať smiať. Akí to boli naivní hlupáci. Nevedeli nič o tom, čo sa s Korou deje. Nevedeli o démonovi ale o tom, ako ju zasiahol. O tom, ako bola neschopná sa čo i len pohnúť bez jeho povolenia! Dokonca jej otrávil myseľ.
Všetci traja sa na mňa pre môj rehot zamračili. A to ma pobavilo ešte viac.
„Ty idiot.“ zavrtel som hlavou, „Ty vôbec nevieš, o čo tu ide. Nebol si u toho s nami od začiatku, tak nesúď.“
„Vieme všetko.“ zvážnel Desmond, „Anaria nám to povedala.“
Druhí dvaja paladínovia sa trochu zarazene pozreli na Desmonda. Zdalo sa, že nesúhlasili s tým, že to prezradil.
Vo mne namiesto toho vzkypela žlč.
Tak predsa im to povedala! Tá mrcha jedna imperiálna. Prečo nás nenechá žiť svojim životom? Bolo nám bez nej tak dobre.
„Ah, Anaria, naša drahá Anaria.“ vysmial som ich, „Choďte domov, deti. Ja to zvládnem sám.“
„Nenecháme to tak. Nemienime pripustiť aby nám podporučík umrela kvôli tomu, že sa ty náhodou zase rozhodneš, že je času dosť a nájdeš si inú dôležitú vec na práci.“ povedal Desmond rázne.
„Pánovia,“ pokúsil sa nás zaraziť Daladan a mierne sa usmial, „myslím, že hádky skutočne nie sú na mieste. Sme tu všetci za rovnakým cieľom, no nie?“
Na Artoriusovje tvári sa usadila nerozhodnosť. Dokonca aj Desmond zaváhal. Ja som váhať nemal prečo. Jeho slová ma vytáčali do nepríčetnosti. Mal som neodolateľnú chuť sfarbiť sneh jeho krvou. Chcel som, aby sa sám pozeral na to, ako skonáva.
„Myslíš si vari, že by som ju nechal umrieť?“ neovládol som sa a zreval na Desmonda. Daladanove slová som ignoroval. Odpľul som si.
Čo si ten chlap vôbec o sebe myslí? Nikdy by som Koru nenechal odísť. Nikdy!
Opäť sa na mňa upriamili všetky tri pohľady.
„Teba, Daladan, so sebou s radosťou vezmem. Na rozdiel od týchto dvoch. Tebe verím a poznám ťa už niekoľko rokov.“
Na pery sa mi tisli nadávky. Musel som sa hrýzť do jazyka, aby som ich po nich nehodil. Rapír som zvieral v ruke tak pevne, až ma rozboleli prsty. Ako rád by som ho tomu sviniarovi prehnal tým jeho čiernym srdcom.
„Pokiaľ sa bude správať slušne, tak dobre.“ povedal potichu Desmond, ale neznelo to ochotne. Artorius tiež váhavo prikývol. Stále rovnako mračil.
„Nemysli si, že by ste mali právo rozhodovať o tom, čo sa stane a čo nie. A čo sa urobí.“ prskal som jed, „Ja na rozdiel od vás držím v ruke jednotlivé časti pre rozväzovací rituál.“
„Fall, nemôžem ísť s tebou len ja. Prisahal som a to aj dodržím.“ Daladan sa tváril rozpoltene.
Bol mojim priateľom, ale večne verný prísahe tým blbým paladínom. Bol jediným skutočným rytierom.
„Prísahy, prísahy.“ odfrkol som a mávol rukou, „Sú ti viac ako priateľstvo a láska?“
„Fallion,“ Daladan nemienil ustúpiť ani o krok, aj napriek milému tónu, „Dostali sme úlohu pre záchranu našej podporučíčky a mojej priateľky. My všetci urobíme všetko pre to. Aj životy obetujeme.“
„Myslím, že ho pokojne môžeme nechať ísť aj samého.“ Desmond sa mierne pousmial, „Trpaslíci ho predsa len privítajú s otvorenou náručou. Elfa.“
„Mám mezdi nimi svojich známych.“ odvrkol som, „Oni si na rozdiel od iných vážia všetky názory.“
Nedával som to najavo, ale musel som si to priznať. Mal pravdu. Trpaslíci boli nevyzpytateľný nárob a hrozila možnosť, že ma ani len do mesta nepustia.
„V tom prípade to môžeme každý riešiť oddelene. Nemá zmysel niekoho nútiť.“
„Fall, veď skutočne to môžeme zvládnuť všetci spolu.“ povedal váhavo Artorius, „Viac hláv, viac rozumu. Čo si taký sebec, že to nevidíš?“
„Sebec? Je to moja prísaha, Artorius. Ty si nebol s Korou, keď sa to stalo. Držím ten sľub už skoro dva roky.“
„Zabúdaš, že aj my sme zložili prísahu.“ podotkol Daladan.
„Dva roky a skoro nič si zatiaľ nedokázal.“ zamrmlal Desmond.
„Zavri ten svoj nevymáchaný zobák, paladín!“ zreval som.
On sa na mňa len zahľadel. V jeho očiach sa zaleskol súcit. Ešte viac som ho za to nenávidel.
„Sme priatelia už koľké roky.“ jemne vytkol Daladan. “Bol som pri tebe a s tebou aj pri poslednej skúške. Vari si zabudol?“
Samozrejme, že som nezabudol. Stál mi po boku pred ohromnou prastarou dračicou.
„Povedal som ti, že teba rád prijmem.“
„Fallion, aspoň raz ma počúvaj.“ vzdychol aasimar. „Sme tu spolu, lebo nás Kora spolu poslala. Nemôžeme porušiť rozkaz. Už tak ideme proti jej slovu, keď chceme ísť aj s tebou.“
„Slová Anarie pre mňa neznamenajú viac ako jeho slová.“ kývol som hlavou k Demondovi, ktorý na mňa s ľútosťou pokrútil hlavou. Vytáčal ma tým.
„Ak mu na tom toľko záleží, bude dobré, ak pôjde. Má pravdu. Bol v tom od začiatku a teda si zaslúži byť až do konca.“ pokračoval paladín.
„Som tu pre Koru, nie pre Ananriu.“ povedal som pochmúrne.
Opäť ten protivný súcitný Desmondov pohľad.
„Všetci sme tu pre ňu.“ podotkol Artorius.
Zaškrípal som zubami a pohľad stočil k masívnym kamenným dverám. Táto hádka k ničomu neviedla.
Možno to bude predsa len správne, aby sme sa spojili? V kráčaní za rovnakým cieľom?
Povzdychol som si.
„Pokiaľ ma jeden z týchto dvoch zradí, prisahám u Lothiana, že mu preženiem meč hruďou, ani nestihne žmurknúť.“ zavrčal som a pomaly sa narovnal.
„Toto nie je verejná misia. Je to naša úcta k nej, čo nás tu ženie. A priateľstvo.“ usmial sa Daladan.
Povolil som pevné zovretie rapíru. Prsty som mal stuhnuté vypätím. Schoval som zbraň.
„Pohnite teda tými vašimi plechovými zadkami. Už tak sme stratili času až až.“
Stočil som pohľad k nebu. Nad nami sa prevaľovali tmavé mračná. Z vrcholkov hôr sa valila hmla. Nebude trvať dlho a zahalí nás. Vedel som, že je to snehová búrka.
Artorius s uškrnom ukázal k masívnej kamennej bráne.
„No nech sa páči, otvor si ju.“
Pozrel som smerom, ktorým ukázal. Rovnako učinili aj ostatní.
„Boli by sme už dávno vnútri, ale je to celé podivné.“ zahlásil Desmond.
Podišiel som k masívnemu kamennému bloku. Paladínovia ho už zčasti odhrabali. Bolo na ňom vidno nejaké trpaslíčie runy spolu s postavami dvoch trpaslíkov. Jeden z nich mal v ruke obrovskú sekeru. Boli to trpaslíči bohovia. Prešiel som prstami po šikovne vytesaných obrazoch. Toto mi nič nehovorilo a písmu som nerozumel. Bodaj by tu so mnou bol Jorg.
Odstúpil som pár krokov. Paladínovia sa zatiaľ pustili do roboty a snažili sa odhrabať čo najviac snehu a odkryť tak možno niečo dôležité, čo predtým prehliadli. Poobzeral som sa pozorne okolo seba. Vysoko nad bránou ma niečo zaujalo. Vyzeralo to ako vyčnievajúci kus skaly. Len mal akýsi divný tvar.
Vietor sa na chvíľu ustálil. Ticho pred búrkou. Využil som to a máchol krídlami. Vzniesol som sa do vzduchu akurát dosť na to, aby som sa mohol rukami zadrapiť do snehu, ktorý pokrýval výčnelok nad bránou. S tichým zaškrípaním sa uvoľnila veľká biela hruda a padla dole. So spokojným úškľabkom som načúval tichým hromženiam paladínov.
Predo mnou sa týčila nejaká podivná kamenná príšera. Čo to bolo sa mi ani hádať nechcelo. Obletel som sochu. Zdala sa priamo vytesané zo skaly. Pod ňou som si všimol sa niečo zalesknúť. Preletel som k tomu miestu a prstami poodlamoval mierne zľadovatelé kúsky snehu. Pohľadom som prebehol po vytesanom nápise. Kupodivu bol v obecnej reči, čo ma dosť šokovalo.
Zletel som dole a krídla prirodzene zložil na chrbte.
„Čo to je?“ spýtal sa Artorius, hľadiac na kamennú príšeru prižmúrenými očami.
„Nemám tušenia.“ pokrčil som ramenami, „Ale bol tam nápis: Pokiaľ si priateľ a úmysly tvoje čisté sú, zapáľ oheň taký, ako v srdci by ti horeť mal.“
Pozreli sme sa jeden po druhom.
„To má ako čo znamenať? Máme sa vari podpáliť?“ usmial sa Daladan.
Správny paladín. Len na upaľovanie by myslel.
Spustil sa rozhovor o tom, ako to asi bolo mienené. Nechal som ich v ich debate. Tie tupé hlavy to aj tak nemali šancu vyriešiť. Prešiel som opäť k bráne. Aspoň niečo užitočné tí muži stihli a to odhrabať sneh. Zahľadel som sa napravo pozdĺž skaly. Poodišiel som bokom, priamo pred vytesaný otvor. Na jeho spodnej časti to vyzeralo, akoby priamo zo steny vystupovala šedavá miska. Odhrabal som z nej sneh, ktorý tam ostal. Prsty sa mi ponorili do niečoho lepkavého.
Trhol som lakťom a pozrel na ruku. Stekala mi po nej čierna hmota, hustá ako med. Privoňal som k nej. Ten pach mi bol známy. Usmial som sa a utrel mazľavú tekutinu do snehu.
„Máte niekto kresadlo?“ otočil som sa na stále sa dohadujúcich mužov.
Všetci otočili na mňa pohľad.
„Načo? Nejdeme tu nocovať.“ povedal Desmond.
„Potrebujem kresadlo.“ zopakoval som netrpezlivo.
Artorius na mňa nechápavo zazrel, ale Daladan siahol do kapsičky a hodil mi to, čo som si pýtal.
Z batoha som rýchlo vytiahol krátku pochodeň. Opäť som Lothianovi vzdával vďaky, že ju nosím u seba pre prípad núdze. Látka, nasiaknutá smolou, rýchlo vzbĺkla. Čiernej hmote trvalo trochu dlhšie, ale nakoniec sa rozhorela taktiež. Prešiel som pozdĺž skalného masívu na druhú stranu brány a urobil rovnako aj s druhou miskou.
Poodstúpil som a sledoval dva žiariace plamienky, blikajúce v dvíhajúcom sa vetre. Niekde v hĺbke skaly sa ozvalo duté zahučanie. Brána sa otriasla a s hlasným, nepríjemným škrípaním sa začala otvárať. Všade okolo nej začal odletovať usadný prach a kamienky. Pootočil som sa a rukávom si zakryl tvár.
Protivný zvuk ustal a ja som sa pozrel späť. Predo mnou zívala čierna diera uprostred šedivej skaly. Za chrbtom som začul svištivý zvuk preháňajúcej sa meluzíny. Všetci štyria sme vykročili naraz.



// (autori: Jachyra, Czech_Luthor)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 18:29 02. Jan 2012 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
V tme, ktorá ale mojim očiam nebola nepreniknuteľná, som na skalných stenách uvidel odraz svetla pochodní. Ozvena uzavretého priestoru vracala dunivý klapot kopýt koní, ktoré paladínovia viedli so sebou.
Steny. Zase tie steny.
Zachvel som sa. Cítil som zimomriavky behajúce mi po chrbte. Radšej by som čelil snehovej búrke, ako tejto malej chodbe. Nenávidel som ju.
Kora. Kora. Musím to urobiť pre ňu.
Stále som si pripomínal, prečo som tu. Nesmel som zabúdať na svoje poslanie. Na svoj zmysel života. Bol som haeltyr, potomok vznešených okrídlených. Možno posledný z celého môjho rodu. Pre nás existoval len jediný partner na celý život. Bez Kory by sa pre mňa svet stal prázdny. Bez farieb. Ako let bez šľahania vetra na mojej tvári, bez zachvenia krídel.
„U všetkých podzemných šváboch, koho to tu helgaronovi nohsledi nesú?“
Temer som sebou trhol, ako sa hlboký hlas znásobil ozvenou. Zo šera predo mnou sa vynorila malá ale hrmotná trpasličia postava. Na sebe mal zhrdzavenú krúžkovú košeľu a zašpinenú prilbu. Oči sa mu mierne leskli. Bradu, dlhú k pásu, mal spletenú do dvoch vrkočov. Že bola mastná a ešte sa v nej penilo pivo, nebudem ani hovoriť. To bola úplná prirodzenosť.
„Zdravím, vznešený trpaslík.“ pozdravil som ho.
Mužík na nás len vyvalene pozeral.
„No do psej matere! Čo tu robíte?“
„Pane,“ úslužne povedal Desmond, „prišli sme pozrieť preslávené trpasličie mesto. Pokiaľ nám bude umožnené, tak aj overiť, či sú pravdivé chýry o jeho výnimočnom pive.“
„Čo?“ zafunel trpaslík, „Vy o ňom pochybujete? Tche! Ale kto ste a ... čo to?“
Mužík zazrel niekde za nás.
„Kone???“
Neznel práve nadšene, skôr naopak. Nedalo mi neuškrnúť sa nad povestnou hlúposťou “božích bojovníkov“.
„Ospravedlňujem sa za nevyberané spôsoby mojich .. spoločníkov. Samozrejme, že o preslávenom pive nemáme žiadne pochybnosti.“ rýchlo som zahovoril.
„No to dúfam.“ šomral trpaslík.
„Dovoľte mi predstaviť nás. Moje meno je Fallion Meynolds. Som priateľ trpaslíka Jorga, syna Jargenovho. A títo paladínovia sú,“ ledabolo som mávol rukou, „Artorius, Daladan a Desmnond.“
Ani som sa nemusel otočiť, aby som vedel, ako sa zatvárili. Prvý sa naisto zamračil nad tónom, aký som na ich menovanie použil, druhý sa len usmial (v podstate jeho temer nikdy nebolo vidieť inak) a tretí sa snažil tváriť príjemne a ústretovo, ako vždy.
„Dei-Anang nech žehná váš príbytok.“ povedal umiernený aasimar.
Už už sa chystal trpaslík niečo Daladanovi odpovedať, keď ho predbehol Desmond so svojou pohotovou úslužnosťou.
„Dovoľte nám, vážený pane, aby sme mohli navštíviť vaše mesto a hostinec, kde by sme mohli do nebies pooslavovať lahodnú chuť zlatavého nápoja.“
Nenávidel som jeho úlisnosť a podlízavosť. Zaškrípal som zubami, ale našťastie to nebolo príliš počuť. Radšej som mlčal, inak by som musel pľuť jed po tom vychytralcovi.
„Hmm“ zafunel trpaslík, „Mno, moje meno je Hornis. A no, tak teda poďte.“
Opäť zahučal a mávol rukou. Ešte raz si nás podozrivo prezrel, hlavne moje krídla.
„Kone nechajte tu.“ sykol som k paladínom a vykročil za trpaslíkom.
Opatrne sme prešli chodbou a vstúpili do priestrannej miestnosti. Bola ošumelá a zapadaná prachom. Steny už roky nikto nepoumýval, len vzdialene sa pod špinou črtali staré rytiny.
„Tie zvery si zapášte tutok.“ Mávol mužík k železným tyčiam, ktoré vyzerali skoro ako stojan na halapartne. Boli hrubé, masívne a zdalo sa, že sa len tak ľahko vytrhnúť zo zeme nedajú.
Paladínovia poslušne uviazali kone. Skákali ako panáci a tie ich príšery boli úplne rovnaké.
„Do mesta musíte tade.“ ukázal trpaslík k jedným z dvier, ktoré viedli z miestnosti.
„Ďakujem vám.“
Mierne som sklonil hlavu v úctivom pozdrave a vykročil. Za sebou som začul škripot plátov. Ťažké masívne dvere išli otvoriť pomerne ľahko. Podľa stôp v prachu cez ne denne prechádzalo celkom dosť ľudí. Alebo skôr trpaslíkov.
Ďalšia škaredá kamenná chodba. Vedel som, že trpasličie mesto nebudem mať rád, aj keď bolo určite príjemnejšie, ako drowie kobky.
Ďalšie dvere. Do tváre mi udrel jemný vánok. Päť krokov, zastal som a sklonil pohľad. Podo mnou sa černela ohromná priepasť. Stál som na pozorne opracovanej skalnej plošine. Zábradlie nikde nebolo, ani pri mne, ani na dlhom, úzkom moste, začínajúcom kúsok odo mňa a končiacom asi sto siah na druhej strane. Zahľadel som sa tým smerom. Pod ohromným kamenným stropom sa črtalo obrie mesto. Sivé a pochmúrne, ale pritom veľkolepé. Staré, do detailov prepracované, budovy museli zažiť veky. Pochmúrna krása až mrazila po chrbte.
Vedľa seba som začul udivený výdych. Mierne som otočil hlavu. Paladínovia stáli ohúrení a hľadeli na mesto s čírym obdivom. Ticho som ich obišiel a vykročil na most. Pousmial som sa a sledoval priepasť, ktorá otvárala čiernu papuľu temer mne pod nohami.
Bol by to dlhý, veľmi dlhý pád. Človek v zbroji by to nemohol prežiť.
Pohliadol som cez rameno a uškrnul sa na Desmonda, kráčajúceho kus za mnou.
Skutočne by to vyriešilo mnoho problémov. Keby tu tak nebolo toľko svedkov.
Na opačnom konci mosta sa spoza vysokého múru vynorila postava trpaslíka. Krúžková košeľa, plátová prilba, obria sekera. Vyzeral, akoby sa chystal do boja a nie len strážil. Pohľad jeho očí bol bystrý.
Tak tento isto nechľastal.
„Stáť, kto tam!“ zavolal na nás, keď sme sa priblížili na niekoľko siah.
„Priatelia z Karathy a pútnici.“ široko, nevinne som sa usmial.
„Pokiaľ prichádzate v mieri, vitajte. Pokiaľ vás privádza nečistý úmysel, rovno sa otočte, aby ste neľutovali.“
Mierne som roztiahol prázdne ruky, dlaňami k trpaslíkovi.
„Prichádzame len v tom najlepšom možnom záujme, ctihodný.“
„Pane,“ ozval sa za mnou Desmondov hlas, „chceme sa iba posilniť vašim slávnym pivom a vzdať hold veľmajstrom sladovníkom.“
Opäť mi pohľad padol do strže. Ticho som si pre seba povzdychol.
„Pokiaľ teda prichádzate s dobrými úmyslami, buď ako buď. Pristúpte po jednom a uvidíme, či klamete a či nie.“ podozrievavosť mu z tváre nemizla.
Sekerou namieril na mňa a ukázal ostrím pred seba na zem. Na šedom kameni sa črtal striebristý trblietavý kruh, ovinutý runami.
Bez ostychu som vyrazil a vkročil do znaku. Po pokožke mi prebehli zimomriavky a začul som zapraskanie, ako keď z kúziel vyskakujú iskry. V hlave som ucítil nepríjemný tlak. Pekelne ma rozbolela. Na okamih sa mi zazdalo, akoby niekto predo mnou stál a pozeral sa mi až na dno duše. Zamračil som sa, ale neustúpil.
Tiesnivý pocit ako prišiel, tak i odišiel. Zrazu bol preč.
„Ty môžeš vojsť.“ povedal rázne trpaslík a kývol. Nečakal som na druhé vyzvanie a prešiel som okolo neho.
Strážca postupne ukazoval na paladínov a tí prechádzali do runového kruhu. Každý z nich mierne pobledol, ale inak pevne vydržal.
Hrdosť je sviňa.
Uchechtol som sa pre seba.
Trpaslík sa otočil niekde smerom ku stene. Aspoň sa zdalo, že je to stena.
„Mokrod! Poď sem!“
V kamennom bloku to zaškrípalo. Z ničoho nič sa v ňom objavili dvere a z nich vybehol od pohľadu mladý trpaslík. Bradu nemal ani po hruď.
„Ano, pane?“ komicky zasalutoval.
Strážca vchodu si ho nahnevane premeral.
„Títo páni chcú navštíviť náš hostinec. Vezmi ich tam, ale nech sa ti nestratia z očí.“
Ešte raz sa rozložitý mužík na nás výhražne pozrel a zľahka mávol sekerou.
„Nie aby ste robili výtržnosti. Jedno slovo budem počuť a pôjdete domov po kúskoch!“
Prikývol som a mierne sa uklonil. Na päte som sa otočil a nasledoval trpaslíka. Rovnako v tom okamihu urobili aj paladínovia, vzdávajúc každý po svojom úctu.
Ledva sme odišli z dosluchu strážcu a mladík spustil.
„Vy ste zbrojnoši?“
„Čože?“ nechápavo som sa na neho pozrel.
„No, vy všetci ste ľudia, teda vy nie ste, ale oni sú a ešte traja krídla. Kto ste? A odkiaľ ste?“ dychtivo sa na nás pozrel.
„My traja sme rytieri úsvitu a prichádzame navštíviť vaše slávne mesto.“ odpovedal mu s úsmevom Artorius.
„Zastavili sme sa, aby sme si odpočinuli a prečkali snehovú búrku.“ dodal Daladan.
Opäť sa na mňa trpaslík zvedavo zahľadel. Videl som mu na tvári, ako rád by sa pýtal ďalej. Z nejakého dôvodu otázky len ticho dusil v sebe.
Mierne som otočil hlavu a prešiel pohľadom paladínov s ich miernymi úsmevmi. Viditeľne sa dobre bavili. Nemal som chuť sa s nimi zhovárať. Upravil som si na pleciach kapucňu, ktorú som pri vchode zložil. Prstami som nahmatal tenký kožený pásik vo vlasoch a pevne som ho dotiahol.
„Hmm, vaše pivo je skutočne preslávené.“ po chvíli pokračoval skusmo Desmond.
„Všade by ho chceli vyrábať, ale my ho nikdy nedáme ani náhodou. Celé sudy sa za veľmi drahý poplatok posúvajú všade do kráľovstva.“ nadšene sa chytil témy mladý trpaslík, „Dokonca aj Forenheim si ho žiada, také je dobré.“
„Tak to teda vaši sladovníci majú skutočne čo robiť.“ paladín uznalo pokýval hlavou.
„Ó, áno. Nikdy nemajú núdzu o zákazky, len .... no ťažko sa stíha, keď je to naše pivo tak dobré a tak chutí.“
Jemne som zavrtel hlavou, aby to trpaslík nevidel. Ruky som spojil za chrbtom pod plášťom a obzeral si kamenné mesto. Štýl, v akom bol postavený, bol skutočne pozoruhodný. Sledoval som krivky každej budovy a snažil sa prísť na to, ako to len dokáže držať na mieste.
„Skutočne.“ obdivne pokýval Desmond hlavou, „Neviem sa dočkať, kedy ten úžasný nápoj zvlaží moje hrdlo. Už len navštíviť váš hostinec je mi cťou.“
Trpaslík sa hrdo rozžiaril.
„Myslíte, že by bolo dokonca možné jedného z takých preslávených sladovníkov navštíviť? Potriasť mu rukou, tak by som si ju asi mesiac neumýval.“
Zatiaľ čo som mal chuť sa povracať z jeho rečí, trpaslík div nepraskol pýchou.
„No to viete.“ povedal mladíček vážne, až to bolo vzhľadom na jeho vek komické, „Nie je to tak jednoduchá záležitosť. Predsa len majú stále povinnosti a .. ehm .. alebo spia. Aby nabrali síl do ďalšej pit... eehm .. výroby.“
Desmond zľahka pokyvoval hlavou, tváriac sa, ako pozorne počúva.
„Pravda, pravda.“ Artorius ledva zadržiaval úškrn, tak mu trhalo kútikmi, „Odpočinku treba veľa, aby sa potom celé sily dali použiť pri poctivej práci.“
V jeho hlase som zachytil iróniu. Stočil som pohľad na jednu z budov, ku ktorým sme mierili. Zo steny vedľa jedných dverí trčala drevená tabula. Ani som si ju neprezrel. Hluk, vychádzajúci z okien s dokorán otvorenými okenicami, bol nezameniteľný. Prekrikovanie sa, nadávky, prípitky sa spájali s pachom piva a zvratkov. Nakrčil som nos a na okamih zadržal dych.
„Páni, tu je náš slávny hostinec.“ povedal pyšne trpaslík.
„Skutočne ďakujeme.“ pokývol galantne Daladan hlavou, úslužný ako vždy.
Podvedome som súhlasne prikývol a prebehol okolie pohľadom.
Domy, domy, zase kameň. Ožratý trpaslík, kotúľajúci sa zo schodov. Nič neobvyklé.
Paladínovia stúpli na schody a vošli do krčmy. Nasledoval som ich. Smrad, ktorý sa šíril vonku, bol vnútri ešte horší. Dym z fajok sa mohol krájať. Musel som sa premôcť, aby som pokračoval.
Hostinský stál za pultom pri sudoch a čapoval jedno pivo za druhým. Krčahy boli poriadne veľké, mohli mať tak liter a pol. V rukách nízkych, ale robustných, mužíkov vyzerali skutočne komicky. Sprava z kúta sa ozvali husle. Niekto začal hrať rýchlu, rezkú melódiu. Príliš sa mi tu nehodila, ale trpaslíkov očividne zaujala. Začali hlasno pospevovať a niektorí búchali krčahmi o masívne stoly.
„Á, páni cestovatelia. Vitajte, vitajte.“ zavolal hostinský, akonáhle sa k nám otočil.
Jeho pevné hlasivky prekričali dokonca ruch, čo v krčme panoval. Drobnými očkami si nás rýchlo poprezeral. Zazdalo sa mi, že mu zaiskrili podozrením.
„Čože vás tu privádza?“ tresol predo mňa krčahom, z ktorého vyčľaplo pivo.
Stiahol som ho k sebe, ale neodpil.
„Ale to viete. Sme tu kvôli chmeľovému pokladu. Predsa len, najlepšie je priamo u zdroja, no nie?“ pousmial som sa na trpaslíka.
Ten zatiaľ čapoval ďalšie pivá a postavil ich pred paladínov. Tí ich vzali do ruky a do jedného sa napili.
„No správna to reč, chlapče. Na elfa nezvyklé, ale konečne nejaký ušatec, čo má v hlave aj voľačo iné ako zvieratká a kvetinky!“
Mužom trhli kútiky.
„Nie je elf ako elf.“ pousmial som sa na hostinského, „A ja nie som ako ostatní.“
„No to vidím. Elf, čo má rád pivo, nemôže byť elfom. A tak sa mi to páči.“
Moji spoločníci, aj keď mi dalo prácu ich tak čo len v mysli nazvať, si znovu odpili. Jeden viac, jeden menej. Siahol som po svojom krčahu a tiež som si dal za hlt.
„Aaah, to je lahodné.“ Desmond sa zatváril blažene, „Toto je najlepšie, čo som kedy pil.“
Krčmár sa pohotovo pustil do čapovania aj pre ďalších zákazníkov, ale súhlasne prikývol.
„Musím poďakovať Jorgovi. Bol to výborný nápad, poslať nás tu.“ opäť som priložil krčah k ústam a poočku sledoval trpaslíka.
„Jorg? Hmm, to meno mi je známe.“ poškrabal sa mužík na brade.
„Syn Jargena, ktorého meno je už vytesané do kameňa.“
„No jasné!“ tresol sa trpaslík do čela, „To je jeden z tých jeho nepodarených synov. A kdeže sa túla to chlapisko? Som ho tu už pekne dlho nevidel.“
„Robí teraz v karathskej armáde.“
„Armáde? No, toť niet divu. Jeho otec bol vynikajúci bojovník. Skôr sa divím, prečo práve karahtskej? Tak ďaleko na juhu? Nechápem, ako dokáže žiť v takom teple.“
„Ako kedy, priateľu, ako kedy.“ naklonil som sa k trpaslíkovi, a posunul k nemu prázdny krčah, „Môžem sa niečo spýtať?“
Krčmár mi pohotovo zase načapoval. Položil ho predo mňa a naklonil sa ku mne.
„No hovor, chlapče.“
„Bolo by nejako možné stretnúť sa s jedným zo sladovníkov?“
„A prečo?“ opäť hostinskému zaiskrila v očiach tá podozrievavosť, ktorú som tam už raz zbadal. Nevyzeralo to pre nás priaznivo. Očividne mal z pohľadu na nás obavy.
„Len bohovia vedia, kedy sa tu opäť podívam. A chcel by som mu vyjadriť moju chválu osobne.“ pousmial som sa upokojujúco, „Pretože pivo, tento nápoj, je niečo neopísateľného.“
Trpaslík sa opäť poškrabal na brade. Hádam tam nemal nejaké vši, i keď podľa miestneho osadenstva to nebolo nepravdepodobné.
„Chcete sa dohodnúť rovno so sladovníkom, čo? No tak to pŕŕŕ.“ vyhŕkol zrazu.
Podvihol som obočie a otvoril ústa, aby som namietal, ale pohotový krčmár ma predbehol.
„Obchody musia ísť pekne cezo mňa.“ zapichol hrubý prst do pultu.
„Ale kdeže.“ rýchlo som namietol, ale trpaslík sa odtiahol a zamračil. Radšej som siahol po krčahu a odpil si, len aby som nezanadával.
No to sa teda podarilo.
„Nie, nie, mladý. Ja poznám tieto vaše elfské maniere. Myslíš si, že ma prekabátiš, čo?“
Nedalo mi neuchechtnúť sa.
„Ako som povedal, nie som elf.“
Ľahostajne som pokrčil ramenami a mierne sa opieral o roh baru. Spokojne som dopíjal.
„Dosť, takéto veci sa mi tu pod nosom diať nebudú. Chcete piť? Pite. Nepáči sa? Tam sú dvere.“ nahnevane nás všetkých prešiel pohľadom.
„Vážený pane,“ ozval sa jemne Desmond, „v žiadnom prípade to nemala byť urážka. My tu skutočne nie sme za obchodmi. Len chceme poblahoželať k tak veľkému umu, ktorý je potreba pri výrobe.“
Trpaslík si odfrkol.
„Žiadne také. Ja nie som žiadny hlupák.“
Otočil sa od nás a zatváril sa, akoby sme tam ani neboli. Nemalo význam sa tam ďalej zdržiavať. Zachytil som kútikom oka, ako sa paladínovia na seba pozreli a Artorius pokrčil plecami. Odfrkol som si pohŕdavo. Nebudem sa nikdy natískať nejakému pupkatému trpaslíkovi, ktorí na nás od začiatku pozeral len ako na mešec so zlatkami.
Po dosť dlhej chvíli sa Daladan pokúsil rozhovor nadviazať opäť.
„Pane a kdeže všade to pivo vyvážate?“
Jediné, čo tým spôsobil bolo, že sa trpaslík opäť rozohnil.
„Čo si myslíte, že vám vyzradím všetky obchodné tajomstvá? Ale už aj sa practe. Nech vás tu už nevidím. Takým, ako vy, ani len nenalejem!“
Rozhliadol som sa po veľkej miestnosti. Do otvorených vchodových dvier sa strkala guľatá fúzatá hlava mladého trpaslíka, ktorého meno som už aj stihol zabudnúť.
Rýchlo som dopil pivo a začal sa opatrne predierať cez trpaslíkov smerom k východu. Za sebou som začul hlasy paladínov, ako sa stále pokúšali upokojovať hostinského. Podľa jeho hlasného kriku sa dalo jasno poznať, ako ich snaženie dopadlo.
Mladík ma zbadal a strhol sa. Hneď vytiahol hlavu z dverí a schoval sa vonku. Vyšiel som za ním a ležérne sa chrbtom oprel o stenu hostinca. Ruky som si preložil na hrudi a nezaujato sa poobzeral po rušnom meste. Cítil som na sebe pohľad nášho sprievodcu, ako si ma zvedavo obzerá. Zľahka som sa pousmial, nasadiac mierne unavený, znudený výzor. Sú to už roky, čo som bol nútený naučiť sa ovládať svoje pocity, ako i výraz tváre. Neraz mi to zachránilo život. Ale hlavne mi to ušetrilo veľa nepríjemností.
„Ty by si to mohol dokázať, že?“ nadhodil som potichu, akoby pre seba.
Trpaslík sa na mňa nechápavo zahľadel. Potlačil som povzdychnutie.
„Dohovoriť mi stretnutie s niektorým zo sládkov.“
„Mno, ehm, tak ja neviem. Ako, no, keď vám to naše pivo chutí tak veľmi,“ zaváhal s hlbokým nádychom, „no, môj strýko je sladovník, tak hádam ... no možno by sa to dalo. Aspoň sa ho spýtať.“
Začal som mať chuť počítať, koľko krát povie: no. Predsa však som sa na neho pousmial.
„Bol by som ti vďačný, priateľu.“
Mladík sa stále tváril mierne pochybovačne. Prešiel dva kroky okolo mňa a zvedavo nakukol do krčmy.
A vida, tak už odmalička ich to ťahá po čuchu.
Spomedzi hluku v krčme nebol pre mňa problém zachytiť troje ťažkých krokov, sprevádzaných hrkaním plátových zbrojí.
A vida, pre zmenu paladínov to zase ženie z krčmy von. Kupodivu.
„Neskladám úctu niekomu len tak každý deň. Tvoj strýko si ju skutočne zaslúži.“
Trpaslík sa poškrabal v kučeravých vlasoch.
„Hmm. Tak, keď to takto hovoríte, pane, no môžem sa ho na to spýtať, myslím, no, že za opýtanie nič nedám.“
„Navrch, pre váš klan to musí byť obrovská pocta, mať niekoho tak skvelého. Budem ti veľmi vďačný, pokiaľ sa aspoň opýtaš.“
Mladík sa rozžiaril.
„Samozrejme. Je vo svojom remesle ten najlepší. Nik ho neprekoná. Varí podľa nášho rodinného receptu. A ten sa dedí len z otca na syna už celé stáročia.“
Podvihol som obočie, akoby ma to prekvapilo. Keby som doteraz o tom nepočul aspoň sto krát od Jorga a Gróra, možno, ale len možno, by ma to fakt zaujalo.
Z dverí sa konečne vyteperili tri plechovky. Určite museli počuť koniec nášho rozhovoru. Trpaslík na nich mávol rukou.
„No poďte teda. Strýko býva hneď tuto kúsok za rohom.“
Prikývol som mu, odlepil sa od steny a vykročil za ním. Opäť sme sa ponorili do kamenného bludiska. To, čo bolo popisované ako: kúsok za rohom, sa v skutočnosti ukázalo ako desať minút chodenia vpravo-vľavo. Konečne sme zastavili pred nejakými dverami, rovnakými ako stovky iných.
„Počkajte chvíľku. Spýtam sa strýka, či má čas.“ už sa chystal vykročiť, keď sa zarazil a opäť sa otočil k nám, „Eeeehm, že zatiaľ neujdete?“
„Máš moje čestné slovo, priateľu.“ položil som si ruku na srdce.
„Samozrejme nikam nepôjdeme.“ ozval sa Artorius pevným hlasom.
Trpaslík sa na nás pozrel neistým pohľadom. Po chvíli váhania sa nám otočil chrbtom, otvoril dvere a zmizol v nich.


// (autori: Jachyra, Czech_Luthor)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

Display posts from previous:  Sort by  
Post new topic Reply to topic  [ 27 posts ]  Go to page Previous  1, 2

All times are UTC + 1 hour [ DST ]



Who is online

Users browsing this forum: No registered users and 7 guests


You cannot post new topics in this forum
You cannot reply to topics in this forum
You cannot edit your posts in this forum
You cannot delete your posts in this forum
You cannot post attachments in this forum

Search for:
Jump to:  
cron
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group  
Design By Poker Bandits