Thalie


Persistentní svět hry Neverwinter Nights
It is currently 21:47 28. Mar 2024

All times are UTC + 1 hour [ DST ]





Post new topic Reply to topic  [ 27 posts ]  Go to page 1, 2  Next
Author Message
 Post subject: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 19:03 04. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Slnko pomaly zapadalo za vrcholky hôr. Ruch ulíc utíchal, obchodníci vyprevádzali posledných záujemcov o ich tovar, každý sa s nastupujúcim pokojom tichej noci pripravoval na príjemné strávenie večera. Nejaká veselá skupina sa s jasným halasom rozjarene uberala smerom ku krčme. Nemohli tušiť, že ich z výšky poschodia sleduje pár jasne zelených očí. Najskôr by ich to ani netrápilo. Možno by len s chechotom zamávali žene, stojacej pri vysokom a úzkom okne.
- Hlučná zberba – odfkla si žena a nahnevane pohodila hlavou. Vlasy farby ohňa sa jej rozleteli okolo tváre.
Dlhými štíhlymi prstami si chytila nariasené sukne a otočila sa. Stačilo pár krokov, aby prekonala vzdialenosť od okna k vysokému stolčeku, na ktorom sa skvelo zrkadlo, zasadené v drahom vyrezávanom dreve. So šuštením šiat sa usadila na čalúnenú stoličku a do ruky chytila hrebeň. Opatrne si začala prečesávať až k pásu spadajúce husté vlny.
- Ak ešte raz zobudia deti, nech si ma neprajú! – z očí jej vyšľahli plamene. Tento pokojný deň, tak blahodárne pôsobiaci na obyvateľov hlavného mesta kráľovstva, akoby do nej len prilieval podráždenosť.
Z úst jej vyšlo ešte niekoľko slov v podivnej, ale ľubozvučnej reči. Až potom si o niečo spokojnejšie odfúkla a pozrela sa pred seba. Podvedome, ako už tisíckrát predtým, si prečesávala vlny a kriticky skúmala svoj odraz v zrkadle.
- Tie hviezdne prstene dokážu so svojou mágiou divy. – prihovorila sa svojmu odrazu a usmiala sa. Načiahla ruku a odložila hrebeň. Odvrátila zrak a pozrela na svoje vystreté štíhle prsty. Znovu sa usmiala a stiahla z ukazovákov oboch rúk prstene so žiariacimi, skoro k dokonalosti vyleštenými kameňmi.
Opäť stočila pohľad do zrkadla. Tvár v ňom akoby razom ostarla. Okolo očí aj úst sa objavili jemné vrásky, pokožka získala nerovnomernú farbu. Na lícach a nose sa jej objavilo niekoľko jaziev. Vyblednutých, očividne starých. Znovu dvihla ruky a dala si ich pred tvár. Prsty aj dlane mala pokryté hrubou vrstvou pokožky, ztvrdnutej od namáhavej práce. Plné pery, aj keď náhle bledšie, sa jej skrútili do uštipačného úsmevu. Spod privretých viečoch fľochla na svoj odraz.
- Takto je to lepšie. Toto je tvoja pravá tvár!
Otvorila šuflík a strohým pohybom do neho zmietla oba prstene, ktoré ešte pred chvíľkou zdobili jej prsty. S cinkaním dopadli dnu.
Na okamih zaváhala. Mierne sa naklonila a siahla vedľa len tak pohodených prstienkov a vytiahla spod nich drobnú knižku, viazanú v tmavej koži. Pery sa jej zúžili do tenkej linky, čelo pokrčilo. Otvorila prvé listy a preletela po vyblednutých riadkoch. Stále s pohľadom upretým na asi desiaty, len spola zapísaný list, siahla pred seba a po pamäti zobrala pávie pero. Pokladajúc knižku na stolík, pritiahla k sebe aj kalamár a otvorila ho. S povzdychom namočila doň konček pera a začala písať.

“Kora ..” zaváhala, kým pokračovala ďalej “.. Anaria Meynolds. Pomstychtivá dcéra impéria, teraz pravá dedička karathského kráľovstva.”

Usmiala sa a pokrútila hlavou, akoby sa sama sebe divila. Ešte naposledy pozrela na dvere tichej detskej izby a pokračovala v písaní …

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 10:23 18. Jan 2011, edited 3 times in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 19:38 04. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Už je to dlho, čo som niečo zapisovala. Nie len dlho, ale vyslovene roky. V mojom živote som si prešla mnohým. Radosťami, strasťami, zážitkami, ktoré by som si chcela pamätať do konca svojho života, ale aj takými, ktoré by som najradšej vymazala.
Mohla by som písať o svojom prebudení sa. O prvom stretnutí s legendárnym zloduchom Berserkom a to len niekoľko dní po precitnutí. Mohla by som písať o dlhých dňoch, strávených v divočine Dorenu, znovu získavajúc svoju niekdajšiu silu. O týždňoch strávených v dielňach, učiac sa remeslám. Vytrvalosť mi veru nikdy nechýbala.
Tiež by som mohla spomenúť strastiplnú cestu, kde som sa vláčila s batohmi plnými rudy z podtemna a stretla na ceste v Alansijskej vrchovine zlovoľných duergarov. Krpatí, ale nadržaní. Dali mi na výber: buďto sa im podvolím, alebo zomriem. Tri krát hádajte, čo som si vybrala? Inu, len nášmu večnému pánovi Dei-Anangovi - nech je mu vzdávaná chvála - môžem ďakovať, že ma opäť povolal do života. Túto skúsonosť prežiarenú jeho mocou nikdy nevypustím z mysle.
Nasledovali zas dni plné boja a roboty. Niekde medzi tým som sa pridala do šiestej roty. Povedal mi o nej Ossiriand, nech mu je zem ľahká a bohovia ho prijmú do večnej blaženosti.
Čo bolo potom? Bolo toho veľa, aby som si všetko pamätala. Na jedno si ale spomínam. Stretnutie s Fallionom. Hmm. Ako len za ten čas vyrástol. Pamätám si, ako prišiel do dielní prvý krát. Bol to také malé kuriatko. Aj som ho tak volala. Vyvolával vo mne skôr materinské cítenie. Pripadal mi opustený, plachý, nesmelý. Možno som ja navine tomu, že tak zatvrdol? Zasiala som do neho jedovatosť a prchkosť? Alebo to už mal v sebe? Neviem.
Je ale isté, že som ho vzala pod svoju ochranu. Učila som ho, trénovala. A on rástol. Nie telesne, ale duševne. Svaly, ale aj myseľ sa mu zocelili. A ako sa stával z chlapca muž, city matky sa zmenili na city ženy.
Čo nasledovalo, je príliš osobné, aby som to tu písala. Je však isté, že to boli jedny z najšťastnejších dní môjho života.
Niekoľko mesiacov nato bola svadba. Síce som v tom čase bola už tehotná, ale nebrala som si ho kôli tomu. Milovala som ho. Vtedy ešte áno. A teraz? Neviem .. skutočne neviem.
To už ale zachádzam priďaleko. Všetky tieto zážitky boli krásne, ale v mysli mi stále vychádzajú do popredia iné časti môjho života a tými začnem. Možno inokedy zapíšem aj tie ostatné. Ale toto, čo idem napísať, je pre mňa najdôležitejšie a najstrastiplnejšie.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 21:16 04. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Málokto vie o mojej minulosti. A málokomu to aj poviem. Čo sa udialo pred Prebudením, nepotrebujem ďalej šíriť. Tie roky naplnené krvou a nenávisťou si nepotrebujem pripomínať. Teraz ale už viem, že nie neprávom ma začali ľudia v impériu prezývať Korou, čo v mojom rodnom jazyku znamená Posol Helgarona – Posol Smrti.
Ako som písala, bola som s Fallionom šťastná. To sa ale malo skoro zmeniť.

Bolo chladné, mrazivé ráno. Vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa zimu. Zachumlala som sa tesnejšie do huňatého plášťa. Ach, vďaka Alwarielu, že tam ešte nevyhynuli medvede. Para, vychádzajúca mi z úst, sa menila na drobné kryštáliky ľadu. Keby som bola ešte v Karathe, najskôr by mi stačila hrubšia košeľa. Ale tu, v Krynských horách, znamená príchod zimy riadny mráz.
V rytme klapúcich kopýt som sa pohupovala dopredu, dozadu, prispôsobujúc pohyb svojho tela krokom môjho koňa. Pohľadom som prešla po hustej hrive ako uhoľ čierneho, žrebca – Farana. To slovo znamená besný. Že som mala zmysel pre humor? Ani nie. V tom pripodobení bol kus pravdy. Mnohí, pri pohľade na svoje ruky, spomínajú na to, ako chceli nežne pohladiť tak krásne zviera. A to na oplátku na ne vycerilo zuby a pokiaľ neboli dosť richly, zarazilo im ich zarazilo do mäkkého mäsa.
Ticho som sa pre seba zasmiala a potľapkala koňa po mohutnom krku. Zachvela som sa od zimy. Ruku som rýchlo stiahla do tepla pod plášťom. Stačí okamih a vietor naženie chlad na pláty. A to veru nie je dobré. Najlepšie sa dajú premrznuté pláty pripodobniť hodinke ležania v snehu. Otriasla som sa pri tej predstave.
- Je ti zima? – ozval sa starostlivý hlas kúsok odo mňa. Otočila som hlavu a cez zdvihnutý priezor v prilbe sa usmiala na svojho spolujazdca. Mladý muž mi opätoval úsmev a znovu sa zadíval pred seba. Úkosom som po ňom prešla pohľadom, užívajúc si to, čo som zbadala. Nemôžem poprieť, že to robievam často. Veď ktorá zdravá, dospelá žena by sa nekochala na štíhlom, vysokom mládencovi, pekne stavanom, s pevnými svalmi a – uznajme si – tým najkrajším zadkom, aký som kedy videla?
Ticho som sa pre seba zasmiala, ale tak, aby to oný muž nepostrehol. Zrakom som prešla k jeho tvári. Vlasy, vykukujúce mu spod kapucne, mu na slnu žiarili ako tekuté zlato. Že by som ich niekedy skúsila pridať k mithrilu? Možno by dodali nejaký ten lesk navrch.
Pokrútila som hlavou nad svojimi nápadmi a znovu na neho pozrela. Tentoraz to ale vycítil a otočil ku mne tvár. Ach tie oči. Podobné jantáru, ktorý je možno nájsť pri prechádzkach plážou. Podlhovastá tvár s ostro rezanou bradou a orlí nos. Od prvého pohľadu muselo byť každému jasné, že je to elf. Ani nebolo potreba vidieť špicaté uši, schované v hustých vlnách.
Môj spolujazdec máchol veľkými hnedými krídlami, akoby chcel popohnať už tak rýchlu klisnu – štíhlu bežkyňu z Alwarielu s dlhými nohami. Asi som zabudla spomenúť, že môj drahý patrí do veľmi slabo zastúpenej rasy okrídlených elfov. Ale nie tých, ktorí žijú v divočine Alwarielu. Jeho kmeň sa raz dávno usídlil v Alansijskej vrchovine. Pustej, nevľúdnej oblasti, ktorá im priala súkromie. Držali sa v ústraní od ostratých inteligentných tvorov. Hovorím držali, lebo sa tam udialo nešťastie. Prežil len Fallion.
- Skutočne sa nič nedeje? – podozrievavo prižmúril oči mandľového tvaru, až z nich ostali len úzke štrbiny.
- A vari by sa niečo malo? – prekvapene som na neho zazrela, hrajúc naivnú nevedomosť.
Dlho netrvalo a muž prepukol v smiech. Zazubila som sa a pridala sa k nemu. Ten zvuk v tichu zasneženej divočiny vyznel skutočne podivne. Nehodil sa tu.
- Fallion, myslíš, že sa tam už niekto vrátil? – zmenila som tému skôr, ako by stihol ďalej vyzvedať.
- Dosť pohybujem. Len pred týždňom sme im tam urobili preriedenie ich stavov. Neverím, že by tam tak skoro prišiel ďalší kmeň. Boli by hlupáci. Aj keď, na druhej strane, majú už vybudované palisády aj budovy. Navrch je tam dol, v ktorom sa skrýva hotový poklad.
- Hmm. Asi sme urobili chybu. Mali sme im to tam posledne poriadne vypáliť. Aby nikoho nelákalo prísť na to miesto.
- Zbytočne sa tým trápiš. – Fallion rozjarene pohodil hlavou – Ak sa tam znova usídlili škreti, len nám dajú príležitosť k ďalšiemu tréningu.
Tvár mu žiarila radosťou z možného nadchádzajúceho boja. Rukou pohladil dlhý vyrezávaný luk. Dar odo mňa – pomyslela som si veselo. Svojou dobrou náladou ma nakazil. Pohľad som obrátila k vrcholu kopca, ku ktorému sme sa blížili. Od snehu sa oslepujúco odrážali ostré lúče jesenného slnka.
- Inu, ale pre tentoraz nečakaj, že pristanem na tú hlúpu stávku. Viem dobre, že si lepší strelec a ja ťa len tak ľahko neporazím.
Fallion sa len zasmial a nasmeroval klisnu Alatariel tak, aby mi nohou štuchol do tej mojej. Keby buchol silnejšie, ja by som to ani necítila, ale on by mal ešte týždeň otlačený tvar mojich plátov na svojej pokožke.
- Prestaň vystrájať a radšej sa sústreď na to, čo nás čaká!
- Rozkaz, madam! – prudko sa vystrel v sedle a ruka mu vystrelila k čelu.
- Tyyy! – zavrčala som a hodila po ňom jablkom, ktoré som medzitým nebadane vytiahla z kapsičky, pripevnenej na opasku.
Fallion sa mi však len zasmial a chytil okrúhle ovocie vo vzduchu. Veselo sa do neho zahryzol a prežúval s tak spokojným úsmevom, ako keď sa malý chlapec prvý krát trafí do terča. Hrano som odfrkla a pozrela sa z kopca do údolia, ktoré sa pred nami ukázalo. Bolo skôr menšie, obohnané vysokými kopcami. Uprostred neho sa rozprestierala škretia pevnosť. Bola len niekoľko sto metrov pod nami. Dúfala som, že ostala neobývaná. Podľa dymu, vystupujúceho z komína jednej z budov som dospela k inému názoru.
- Mal si predsa len pravdu.
Prebehla som pohľadom po opravených palisádach, strážnych vežiach a niekoľkých drevených budovách.
- Tak sa zdá, že aj niečo pristavali. Optimisti. - stále veselo zahlásil Fallion a znovu sa zahryzol do jablka.
- Pôjdeme tak, ako naposledy. – zhodnotila som situáciu a nevedomky prešla do rozkazovačného tónu, ktorý nezniesol odpor – Ja na ne rovno zaútočím a ty sa zatiaľ postaráš o tých na vežiach. Podľa chabej zbroje badať, že sa tam usadil neďaleký kmeň, ktorý sa zdržiaval v jaskyniach. Zachcelo sa im postúpiť na priečke dôležitosti.
Uškrnula som sa a s kovovým cvengotom vytiahla dlhý meč bastard. V tom momente z neho vyšľahli plamene. S láskou som pozrela na ostrú čepeľ. Niet divu. Kým som našla kov, z ktorej som ju vykula, tak som si počkala pekných pár rokov. Vďaka bohom za ich dar, keď poslali jednu z jasných hviezd na zem.
- Už sa teším – Fallion rozjarene zavískal. Ja som sa už ale rútila dolu z kopca. Pevné Faranove svaly poľahky zdolali mierne sa zvažujúci kopec. Napol všetky svaly, natiahol krk a s vycerenými zubami sa vrhol na škretov.
Všade okolo striekala krv a odlietavali časti tiel, vnútornosti a rozťaté hlavy. Žrebec nezaostával, oplátovanou hruďou zrážal škriekajúcich škretov. Bohovia chráňte tých, ktorí sa mu dostali pod kopytá. Skončili rozdupaní na kašu. Z hrdla sa mi dral bojový pokrik, v očiach plápolal neprirodzene zelený svit, ktorý možno vidieť v zraku útočiacich vlkov.
Boj netrval dlho. Faran prechádzal pomedzi telá, otáčajúc hlavou. Niekedy mi pripomína loveckého psa, hľadajúceho korisť. Nahla som sa zo sedla a planúcu čepeľ utrela o jedného zo zachovalejších tiel. Nemala som chuť popáliť sa pri jej čistení. Za sebou som začula dusot kopýt na zasnežených kameňoch.
- Ohohooo to bol boj. Len škoda, že trval tak krátko. – Fallion držal v rukách luk s natiahnutým šípom, ktorý pridŕžal jedným prstom. Druhou rukou sťahoval nakrátko Alatarieline oťaže, aby sa z pachu krvi príliš nevzpínala.
- Myslím, že tentoraz som tromfol aj tie tvoje rozrezané terče. – hrdo prešiel pohľadom po telách, váľajúcich sa pod strážnymi vežami.
- Ešte sa príliš nesmej. – schladila som ho a hľadala medzi mŕtvolami nejakého škreta, ktorý by mal na sebe akýkoľvek znak vodcovstva.
- Tak sa zdá, že ešte máme pred sebou pár kúskov. Nikde nevidím veliteľa. Ani šamanov.
Fallion len pokrčil plecami. Nezdalo sa, že by mu to akokoľvek ťažilo myseľ.
- Že sa trápiš. Najskôr budú zalezení niekde v budove. Alebo dokonca v dole. To by bolo najpravdepodobnejšie. Snažil som sa síce zostreliť všetkých utekajúcich škretov, ale niektorí mi ušli. Čo ak by si nabudúce trochu menej jačala? Sa ťa zľakli hádam viac, ako keby na nich urobil nálet samotný drak. – hrane si povzdychol.
Nevedela som, či sa smiať, alebo zúriť. Okamih sa vo mne tieto dve protichodné emócie bili. Povzdychla som si a mávla rukou. Povedala som si, že pripodobnenie k drakovi je vlastne polichotenie a pre tentoraz som nechala tie provokačné reči na pokoji. Špičku meča som namierila na jednu z mohutnejších budov, pred ktorými sa týčila potrhaná vlajka. Fallion len ticho prikývol a posúril Alatariel. Tá neochotne prekračovala mŕtvoly. Naopak Faran sa vyžíval v ich rozdupávaní. Nemala som chuť ponechať ho jeho záľube a nedočkavo som ho ostrohami popohnala. Nenecháme sa hádam predbehnúť nejakou klisničkou.
Bez ďalších zbytočných slov sme zoskočili zo sediel len niekoľko siah od budovy. Kone nebolo treba priväzovať. Nie nadarmo sme za ne vyplatili hotové bohatstvo. Ich prísny výcvik bol pre nás dôležitý - hlavne v takýchto chvíľach. Fallion potichu prebehol snehom ku stene z drevených klád. Luk pripravený, šíp natiahnutý. Podišla som k dverám. Rachot mojej zbroje by aj spiaceho zobudil. Bolo by hlúpe domnievať sa, že o nás vnútri nevedia. Pravdepodobne sú pripravení rovnako, ako my. Zdvihla som nohu a kopla. Dvere sa s rachotom rozštiepily a vleteli do miesnosti. Spravila som pár krokov dovnútra a uhla bokom.
Niekoľko šípov zaletelo mojím smerom. Ani okom som nemihla, keď sa tie chabé drievka rozštiepili o hviezdnu zbroj. Ozvalo sa ďalšie svišťanie. Tentoraz vychádzalo spoza môjho chrbta. Od dverí. Fallion niečo spokojne zamumlal a sledoval tri škretie telá, ktoré sa zvalili na zem. Jednému z nich vypadla z rúk palica, ovešaná lebkami zvierat.
- A ja som TAK dúfala, že to bude na dlhšie. Zas si mi radosti nedoprial – posťažovala som sa. Odpoveďou mi bolo len chechotanie.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 15:00 05. Dec 2010, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 13:35 05. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Prešla som miestnosťou, pozorne skúmajúc všetko vôkol. Skoro nič sa tu nezmenilo. Masívny dubový stôl, zafŕkaný čerstvou krvou, niekoľko chatrných stoličiek, potrhané napodobeniny zástav na stenách. V krbe plápolal oheň, do ktorého škreti, chvíľu pred ukončením svojho ničotného života, priložili hrubé polená. Z drobných dier v streche kvapkal do hrdzavých hrncov topiaci sa sneh. Pri každom mojom kroku praskali drobné halúzky, ktorými, spolu s plesnivou slamou, bola pokrytá zem. Zastala som pred telom šamana. Ešte stále treštil v hrôze oči, jednou rukou zvieral krivú palicu, druhú mal natiahnutú pred seba, v snahe zoslať nejaké kúzlo.
- Pozri na neho, – ozvalo sa mi znovu spoza chrbta – chudák, ako sa len snažil. Ale kto bol rýchlejší? No hádaj. Samozrejme najlepší strelec Thalie.
- Najlepší? – váhavo som sa k Fallionovi otočila, nedôverčivo dvihnúc obočie. Možno aspoň trochu sa mi podarilo ho tým schladiť. Teda, ale si verím.
- Možno tak druhý najlepší. Ale ani ty nepoprieš, že na našu preslávenú Terku sa nechytáš.
- Och áno. Na ňu som zabudol. Terka je jednoducho to najlepšie, najzradnejšie žieňa, ktoré, okrem tvorenia toho smradu v kotli, je aj majsterkou v narábaní s lukom. – povie vážne – Aaale, už nemám ďaleko k tomu, ju dobehnúť.
Samozrejme, to je on. Môj miláčik Fallion. Aby nemal posledné slovo? To by skôr démoni znovu zaútočili na Ivory, ako by on bol ticho. Hmm, keď tak nad tým premýšľam, sme úplne rovnakí.
- Rada by som vás dvoch niekedy videla v aréne. Potom by sa ukázalo, kto je lepší strelec.
Fallion odmietavo pokrútil hlavou.
- Jedine, ak by nemohla piť tie svoje kopy lektvarov. Stále mám podozrenie, že by nimi aj drowa dokázala zmeniť na obyčajného človeka.
Tak čakala som kadečo, ale toto? Vyvalila som na Falliona oči a už-už otvárala ústa, že budem niečo namietať, ale nakoniec som sa rozosmiala.
- Keď tak o tom hovoríš, možno by aj sama seba dokázala zmeniť na drowa. Dodám k tomu jediné, ak by to bolo možné: temní bohovia, chráňte svoje čierne huby! Tá by tam narobila taký rozvrat, že by sa vybili navzájom.
Odpoveďou mi bol veselý smiech. Sama som sa uškŕňala a mávla smerom k východu. Cestou sme potľapkali kone po bokoch, z ktorých ešte stále stúpala para. Ako jeden sme s Fallionom hľadeli na sever. Vedeli sme, že tam niekde, medzi dvoma kopčekmi, sa nachádza hlavná bašta celej tejto pevnosti. Teda, ak slovo pevnosť nie je príliš vznešené na toto chabé miesto.
Sneh zaškrípal pod našimi – teda presnejšie povedané mojimi – krokmi. Kým sme našli zívajúci otvor v skale, vedúci do bane, stihli sme prehodiť niekoľko uštipačných poznámok na adresu neborákov škretov. Ako na povel sme stíchli desať siah pred vchodom. Niekde v hĺbke plápolalo svetlo pochodne.
Až teraz som si zarazila priezor okrídlenej prilby pred tvár, znovu skontrolovala remene, držiace mohutný štít na ľavej ruke. Niekoľko krát som zľahka pohodila mečom, aby mi rukoväť lepšie sadla do dlane. Začula som praskot napínajúcej sa tetivy. Temer fyzicky som cítila, ako sa Fallion prikrčil. Vždy očakával útok v hocijakej podobe a z akéhokoľvek smeru. Niet divu. Jeho výstroj pozostával z hrubej koženej zbroje a drobných doplnkov, narozdiel od mojich tvrdých plátov, ktoré mi poskytovali ochranu, na ktorú som sa mohla spoľahnúť.
Mierne som máchla čepeľou meča k otvoru, dávajúc tak pokyn k pohybu a vykročila som. Nikdy som sa nesnažila našľapovať zľahka. Prečo by aj? Mali ste už niekedy na sebe obyčajnú krúžkovú zbroj? Hrkoce ako povoz, ťahaný dvoma volmi. A to som ja na nej mala navrch pripevnené veľké kusy železa. S tým sa nedalo nič robiť. Jedinou výhodou bolo, že hluk, ktorý som pri každom kroku vydávala, úspešne kryl tichý pohyb môjho spoločníka. Pozornosť každého sa takto musela upriamiť hlavne na mňa a to bolo cieľom.
Z vnútra jaskyne sa ozvalo zaručanie. V tom momente som sa dala do strehu a odrazila útok vedený mohutnou bakuľou. Spoza nej na mňa pozeral pár zúrivosťou iskriacich očiek zlobra. Opätovala som útok, preraziac ten jeho klát na polovicu. Následnou ranou som rozpárala brucho revúcej beštii. Tá spravila ešte pár váhavých krokov dopredu a zvalila sa na zem. V jaskyni to zadunelo. Nevšímajúc si zväčšujúcu sa kaluž krvi, v ktorej sa váľali rozhodené vnútornosti, pokračovala som ďalej. Tak či onak si budem musieť zbroj riadne vyčistiť. Trochu krvi navrch nič nezmení.
Zadrnčala tetiva a hlboko v útrobách dolu čosi zaručalo. Na okamih som sa pootočila dozadu. Fallion na mňa nevinne žmurkol. Síce neznáša také malé priestory, ako práve tne, v ktorom sme sa nachádzali, ale zrak mu slúži stále lepšie ako mne.
Očakávajúc útok z bočných chodieb, pomaly som sa sunula dopredu. Pohľam mi z času na čas zaletej aj na strop. Škreti, a zlobri obzvlášť, sa vyžívajú v rôznych pascách a iných nástrahách. Dobre som si uvedomovala, že pri svojej chabej skúsenosti s týmito vecami by som žiadne podobné nebezpečenstvo nepostrehla. Ja som baranidlo, Fallion ten, ktorý chráni zadok – ako tomu zvyknem hovorievať. Sme zohraná dvojica, ktorá sa presne dopĺňa.
- Brr, neznášam jaskyne. – ozval sa tichý povzdych, ktorý sa stratil v prirodzenom hučaní jaskyne.
Pousmiala som sa. Dobre som vedela, že môj spolubojovník má problém s miestami, kde sa mu nad hlavou netýči nekonečná obloha. Niet divu, keď väčšinu svojho života sa vznášal v oblakoch a v obrovkých výškach. Tentoraz bolo na mne, aby som sa otriasla. Neznášam výšky!
Podarilo sa nám odraziť útok ešte niekoľkých zlobrov, čím sme prispeli k vymaľovaniu zeme do tmavej, ale modernej červene. Za jednou z ostrých odbočiek sme narazili na mreže. Letmo sme na seba s Fallionom pozreli a prikývli. Blížili sme sa k svojmu cieľu. Tu bolo sídlo najmocnejšieho šamana miestneho klanu. Ako som to vedela? Jednoducho. Za chodbou, ktorá pokračovala za mrežami, sa nachádzala veľká jaskyňa, uprostred ktorej sa týčil trón z kostí a masívna socha niektorého zo škretích bohov. A to znamenalo, že tam nebude sídliť nik iný, ako vzývač.
Hrdzavé železo nepríjemne zaškrípalo, keď som mreže otvárala. Keby aj nie rev predtým, tento zvuk by šamana upozornil na náš príchod. Pár krokov cez chodbu a rozprestrel sa pred nami nechutný pohľad. Všade po zemi sa váľali staršie, aj čerstvejšie ohlodané kosti rôznych tvorov. Väčšina patrila zvieratám, ale verím tomu, že po prehľadaní tej kopy by sme našli aj nejaké ľudské ostatky.
Pri pohľade na steny by človeku s chatrnejším žalúdkom prišlo zle. Všade boli povešané škretie telá s rozpáranými bruchami, z ktorých trčali vyschnuté črevá. Do nosa nám neodbytne narážal pach hniloby a rozkladu. Sladkastý, ale odporný.
S týmto všetkým sme sa stretli aj naposledy. A rovnako sme mali chuť si odpľuť nad tým zverstvom. Len okrajovo sme vnímali celú scenériu, lebo naše oči sledovali pohyby zlobrov, ktorí sa, po vstupe do jaskyne, na nás s revom vrhli. Celé dianie sprevádzalo hlasné hlboké vzývanie štvorsáhového obra, týčiaceho sa pred krivou sochou boha. Bol pokrytý zvieracou kožušinou, s náhrdelníkom zo zubov severských tygrov. Dvíhal ruky do výšky, štrkotal hrubou palicou a zariekaval mne neznáme prekliate šamanské zaklínadla.
Nebolo času sa ním zaoberať. Mávla som mečom a rozťala nohu jednému z nepriateľov. Ďalší sa zvalil na zem pod náporom šípov, ktoré sa mu pozabodávali doprostred hrude. Ešte dva seky a mohla som sa otočiť k ďalšiemu. Títo zlobri už neboli tak ľahké sústo. Ovešaní zdrapmi krúžkovej zbroje, hodenej na kusoch tvrdej kože, ozbrojení kyjmi, pobitými hrubými klincami, boli zdatní protivníci. Všetka česť, držali sa statočne.
Prekročila som posledného mŕtveho zlobra, ktorý sa márne snažil brániť, ale Fallionov šíp mu prebodol oko a zarazil sa hlboko do mozgu. Podvedome som si utrela sliny, ktoré vyleteli z papule jednému z tvorov, ktorému som rozťala lebku. Cítila som, že sa usmievam. Bavilo ma to. Veľmi. Nemohla som sa dočkať, ako zarazím ostrú čepeľ do toho tučného šamanského brucha.
Znovu zapraskala tetiva, ako ju Fallion natiahol. Zariekavajúcemu zlobrovi vytryskol z úst prúd krvi, keď sa do jeho hrudníka spolu s mečom vnorilo aj niekoľko šípov. Veľký tvor zavrávoral a rozkašľal sa. Ostala som pred ním stáť, nakloniac hlavu mierne nabok a pobavene sledujúc, ako z neho vyprcháva život.
- Myslím, že toto bolo posledné kúzlo v jeho bezbožnom živote. – zahlásila som tónom, akoby som sledovala muchu, ktorá posledný krát šklbe nohami.
- Kzag gur norak mar! – zvolal hrubým hlasom šaman, kým dopadal na kolená.
- Toto byť tvoja kliatba. Moja smrť byť tvoja smrť.
Jaskyňou sa rozlial hrozný výkrik. Aké prekvapenie bolo, keď som si uvedomila, že vychádza z mojich úst. Celé telo sa mi naplo bolesťou. Tisíce nožov sa mi zarezávalo do každého svalu. Ani som si nevšimla, ako sa šamanove telo niekoľko krát trhlo pod náporom ďalších šípov a bezducho sa zvalilo na zem.
Krútila som sa v snahe uhasiť tú žieravú bolesť. Telo sa snažilo urobiť hocičo, len aby sa jej zbavilo. Skučala som bolesťou a zatínala zuby.
- Kora! Kora! Čo sa stalo? Čo sa deje?
Niekde z diaľky, skrz červeň, ktorá mi zaliala zrak, som počula slová. Nedokázala som odpovedať. Myseľ vnímala jediné – hrozné utrpenie. Skrz celú tú clonu som na pokraji vedomia vnímala, ako ma niekto zdvihol. Ešte niekoľko kŕčovitých trhnutí a konečne ma obostrela tma ...

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 13:41 07. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Všeobjímajúca temnota mysle ma odtrhla od prenikavej bolesti. Blahodárna nevedomosť ma obostrela. Bolo to ako snívanie. Kým neprišla krutá realita. Niečo do toho pokoja zarazilo ostré pazúry. Niečo som pocítila. Podvedome som dvihla ruku k horiacemu lícu.
- Au. – okomentovala som a otvorila oči. V hlave mi pulzovala hrozná bolesť. Svetlo, vychádzajúce z mojej prilby, pohodenej kúsok odo mňa, ma pálilo. Prečo práve ja mám šťastie na takéto situácie? Každú chvíľu dostanem po hlave, alebo ma ťažko zrania, alebo hocičo iné. Lenže zväčša je to nejaká silná bytosť, ktorá je pre mňa výzvou, nie obyčajný zlobrík.. Napríklad ľadoví draci. Teda, ehm, podotýkam mladí ľadoví draci. Bolo veľmi nebezpečné sa im postaviť, ale s dobrým lukostrelcom, a ak sa podarilo aj mágom, to bolo úžasné dobrodružstvo. Odkedy sa ale do obrej jaskyne v Kryne nasťahoval prastarý drak, tak by ma tam nik nedostal ani párom volov!
Fallion sa nado mnou skláňal, v tvári starostlivý výraz.
- Ako sa cítiš?
- Bolo aj horšie. – mykla som ľahostajne plecami. Nemusela som mu predsa hovoriť o každej drobnej boliestke, nie? Hlavne, že som fyzické zranenia nemala. A to dunenie v hlave muselo časom prejsť.
- Som v poriadku. Ten hnusák jeden šamanský sa pokúsil na mňa zoslať asi nejaké to kúzlo, čo na mieste privodí mŕtvicu. Alebo niečo podobné. Jakub nám posledne o tom hovoril. Pamätáš, že?
- Kto by si nepamätal? Bol to jeden z najdlhších vyčítavých príhovorov, ktoré som od neho počul. Hlavne, že nám vtedy pomohol. Priznám ale, že ten upretý vlkodlačí pohľad bol fakt bolestivý.
Povedal Fallion s úsmevom a tak bezstarostne, ako by mi vyprával rozprávku na dobrú noc.
- Ja som ti hovorila, aby si ostal skrytý v druhej miestnosti! Takže sa nesťažuj.
Načiahla som k nemu ruku a on mi automaticky pomohol vstať. Zťažka pri tom zafunel a div sme obaja zas nespadli na zem.
- Nemôžeš niečo spraviť s tou opachou? Váži najmenej tisíc libier.
Zvesela som sa rozosmiala. Skontrolovala som stav brnenia, vzala zo zeme prilbu a narazila ju na hlavu.
- Kdeže, pláty vážia tak do sto libier, počítam. Ale toto! – zdvihla som batoh a ľahko si ho hodila na plecia. – Síce je magický a trochu znižuje váhu, ale počítaj s tak .. asi dvätisíc librami.
Elfovi to číslo vyrazilo dych.
- Ty si blázon! Prečo si to niekde neodložíš? Napríklad v banke? Tam sa ti to nestratí.
- Rada nosím všetko potrebné u seba. A toto. – ukázala som s veselým úškrnom na prsteň na ruke – Mi s tým vďačne pomáha. Keď už máme tak schopných zlatníkov, ako je Sandra, ktorá vie vyvolať magickú moc kamienkov, prečo to nevyužiť?
Ale som múdra, čo? Hovorím tomu: kto je zvedavý, dozvie sa mnoho vecí.
- Veď hovorím. Si blázon.
Fallion si ma ešte raz skúmavo pozrel. Netváril sa nadšene. So zafrflaním sa otočil a podišiel k šamanovi. Riadne ho poprezeral, čo zas tak veľa roboty nedalo. Víťazoslávne zodvihol kľúčik na zlatej retiazke.
- Ha! A ide sa nakupovať! Pozerám, že všetci škreti a zlobri sú si v mnohom podobní.
Nadšene, ako dieťa tešiace sa na rozbaľovanie darčekov, prehopsal späť do chodby s mrežami. Usmiala som sa pre seba. Bolo úžasné sledovať jeho nevinnosť. Mohol odstreliť hocičo a hocikoho, ale nič mu nedokázalo ubrať z tej jeho pojašenosti.
Pripadala som si pri ňom stará. Popravde som sa tak cítila, odkedy som sa prebrala bez spomienok na brehu ivorského jazierka. Pri starostiach a povinnostiach, ktoré ma stále obostierali, som sa nedokázala byť iná. Vyčerpanosť a trápenia boli mojím každodenným chlebom. Odkedy som ale spoznala Falliona, sa to zmenilo. Dokázal vo mne prebudiť malé dievča, túžiace po zábave. Z každej veci urobiť stávku, súťaž, alebo nášiel v nej niečo pútavé. Niekedy som mala dojem, že aj keby som mu podala obyčajný kameň spred karathských brán, objavil by v ňom niečo neuveriteľné. Jednoducho jeho fantázia nemala medze.
Otvorili sme dvere do pokladnici. Nachádzalo sa tam množstvo bezcenných hlúpostí, od pekne vyrezávaného smrekového drievka, cez pastiersku píšťalku až ku kameňu, nečasím opracovanémo tak, že pripomínal prsnatú zlobricu. Našťastie tu mali aj pár zlatiek. Ale najviac mi vyrazilo dych, keď Fallion víťazoslávne vytiahol z jednej veľkej truhlice asi siahový obraz. A dokonca zachovalý. Žeby už aj škreti začali uctievať Morusa?
- Toto si raz zavesíme do obývačky v našom domčeku. – vydýchol potešene.
- Ak raz nejaký budeme mať. – podotkla som.
Na to neodpovedal, len tajomne žmurkol.
Rozoberajúc boj krok po kroku, tešiac sa úspechu, sme sa vydali späť ku koňom. Fallion zabalil obraz do čistej košele, ktorú vždy nosil pre istotu so sebou, a pripevnil ho k sedlovej brašne.
Cesta späť do Ivory bola príjemná. Prebrali sme všetko, čo sa dalo. Smiali sme sa na jednom nemotornom mláďati ľadového medveďa, ktoré, ako od nás utekalo, sa aspoň päť krát zarylo ňufákom do snehu. Obdivovali sme majestátnosť divokých tygrov, ktorí nás nadradene odignorovali. Stíšili sme hlas, keď sme vošli pod staré koruny stromov Dorenského hvozdu. Jednoducho sme si užívali.
Slnko práve zapadalo, keď sme konečne, unavení, ale spokojní, zoskočili z koní pred hostincom U Krkovičky. K dokonalosti chýbalo posledné – poriadny dúšok ivorského ležiaka.
- E-e-e! – pokrútil hlavou Fallion a chytil ma za rameno. Zamračene som sa k nemu otočila, čo zas vyvádza.
- Máme pred sebou ešte niečo, potom si pripijeme na úspech.
Zazubil sa na mňa nevinne. Čo som len mohla robiť? Mala som na výber. Buďto sa s ním hodinu hádať, alebo to rovno vzdať, vyhovieť mu a konečne si odpočinúť. Iba jedna z týchto dvoch možností sa mi páčila. Na tú druhú som už nemala energie.
- Tak poď. – povzdychla som si rezignovane. Fallion zažiaril ako chlapček, ktorému mamička povolí zjesť o jeden koláčik naviac.
Frflanie som si ale neodpustila. Nechala som sa viesť jeho rukou. Viedol ma k severnej bráne a odtiaľ pozdĺž nízkych hradieb k otvorenému chrámu štyroch bohov.
Jakub nás milo privítal. Bol to dobrý muž. Verný svojmu poslaniu. Neochvejne pomáhal ľuďom a bolo mu jedno, či sú to vrahovia, šľachtici, chudobní alebo len obyčajní tuláci.
- Vitajte. Rád vás znovu vidím. Hlavne, keď konečne prichádzate po svojich nohách a nemusí vás nikto ťahať.
Zasmial sa a Fallion sa k nemu pridal. Mne to tak veselé nepripadalo. Bola som už prosto veľmi unavená. Napriek tomu som sa premohla a snažila sa na perách vykúzliť úsmev. Prečo som ale mala tušenie, že som zo seba dostala len nejaký krivý úškrn?
- Jakub. Chcel by som ťa o niečo poprosiť. – prešiel Fallion rovno k veci.
- Boli sme v Kryne a jeden šaman tam niečo zakúzlil. A potom povedal, že jeho smrť bude aj Korina smrť. Hneď nato sa v bolestiach zrútila. Teraz vyzerá dobre, ale aj tak mám obavu.
Je skoro nepochopiteľné, ako také veselé elfíča môže byť zároveň tak neoblomne starostlivé.
- Chcel by som ťa veľmi poprosiť, aby si sa pozrel, či je v poriadku. Nevyznáme sa ani jeden z nás do kúziel. Nemohlo z neho niečo ostať a pôsobiť?
Jakub pokrčil plecami.
- Fallion. Ja nie som mág. Som obyčajný kňaz. – povedal skromne a otočil sa ku mne – Môžem sa ale na to pozrieť. Ak na teba skutočne dopadla kliatba, mohol by som to zistiť. Samozrejme, ak to bude božia vôľa.
Nebola som s tým spokojná. Ani trochu sa mi to nepáčilo. Som predsa v poriadku, tak čo? Nepotrebujem žiadne kňazské hókusy pókusy. Vidno na mne nejaké dôsledky kliatby? Nikde nič.
Dalo mi veľa úsilia, aby som premohla tú náhlu záplavu argumentov a nevôle. Vynadala som si v duchu a podišla k Jakubovi. Sklonila som hlavu. Na vlasoch som ucítila dotyk rúk a začula tiché ševelenie modlitby.
Hlava ma ešte viac rozbolela. Oči ma začali páliť a s každým nádychom sa mi do hrude zabodávalo tisíce ihiel. Snažila som sa na sebe nedať nič badať. Zaplavil ma strach. Čo ak je to predsa pravda a som prekliata? Nevadí. Ak áno, kňaz sa o to postará.
Skoro pol hodiny mi nad hlavou zneli vzývania bohov.
- Je mi ľúto. – ozval sa Jakub skormútene.
- Musím vám povedať zlé správy. Skutočne je na tebe, Kora, nejaká kliatba. Ale nikdy som sa s podobnou nestretol. Neviem, čo to je. Pokúsil som sa ju s príhovorom k bohom odstrániť, ale nejde to. Je to niečo silnejšie, ako ja.
Zamračene som dvihla hlavu. Nechcelo sa mi veriť, že by som sa namočila až do takého problému. Fallion sa s obavami pozrel na mňa a potom späť na kňaza.
- Musí tu byť nejaká možnosť, ako ju toho zbaviť. Hocijaká. Nevieš nám niečo poradiť? Prosím.
Jakub si pošúchal bradu a zamyslene pokýval hlavou.
- Predsa som len obyčajným božím služobníkom. Pobývam stále v Ivory a tu sa vyskytujú dookola tie isté prípady. Skús sa zastaviť v Karathe v chráme Dei-Anangovom. Ak si dobre spomínam, k tomuto bohu máš najbližšie, však?
Pozrel sa na mňa a ja som bez slova prikývla.
- Ďakujeme. – povedal Fallion aj za mňa. – Poslúchneme tvoju radu a zájdeme tam.
Bez ďalšieho otáľania a zdvorilostných rečí ma ťahal preč. Jakub sa s nami narýchlo rozlúčil a zaprial nám veľa šťastia. Bodaj by sa to vyplnilo.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 13:41 07. Dec 2010 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Cestou do Karathy sme mlčali. Slnko medzitým zapadlo a vykukol mesiac. Občas tmavú oblohu preťala padajúca hviezda. Pripomínala mi mňa. Všetko, čo som zažila, sa vždy obrátilo na zlé. Chytila ma pochmúrna, depresívna nálada a nezdalo sa, že by ma v najbližších hodinách mienila opustiť.
Fallion tiež mlčal, zamyslene sledujúc cestu. Ktovie, čo mu prechádzalo po mysli? Mohla som len dúfať, že sa príliš netrápil. Bol tak mladý. Dosť, že som mu otvorila dvere do násilného sveta, nechcela som, aby mu strach a smútok zabili v duši tú žiariacu iskru radosti zo života.
Brána, vsadená do vysokých hradieb hlavného mesta kráľovstva, sa pred nami otvorila. Pozdravili sme sa so strážiacimi chlapmi, zatiaľ čulými. Bol ešte len začiatok ich služby. Dobre som vedela, že o niekoľko hodín neskôr budú maž namále, aby nezaspali postojačky.
Kone sme zaviedli bokom a zoskočili z nich. Pri dopade na zem sa mi podlomili nohy. Nepadla som len vďaka tomu, že som sa držala hrušky sedla. Fallion v tom momente stál pri mne. Naučenými pohybmi mi pomohol poodopínať ťažké pláty a zhodiť krúžkovú košeľu – mal veľa možností mi s touto činnosťou pomáhať, ale zväčša to skončilo oveľa príjemnejšími vecami. Postupne mi celú výbavu naukladal do sedlových brašien. Farana som ani v najmenšom neľutovala. Bolo a je to protivné zviera a radi sa navzájom trápime, ako to ide.
Kúsok od brány bola zriadená otvorená stajňa. Aspoň tak sme ju nazývali. Slúžila, ako si môže každý domyslieť, na priväzovanie koní. Podľa nariadení bolo zakázané chodiť mestom s veľkými zvieratami. Nikomu sa nechcelo vyhýbať pri každom kroku smradľavým kôpkam zvieracieho trusu. Bolo to prísno trestané. Samozrejme, ako členka armády som si nemohla dovoliť porušovať predpisy. Tie platili pre každého a pre mňa dvojnásobne.
Fallion sa na mňa povzbudivo usmial, jednu ruku mi položil na chrbát, druhú pod kolená a zodvihol ma. Nevšímajúc si moje protesty, vykročil smerom do chrámovej štvrte. Bola som už tak vyčerpaná, že pri každom kroku som musela dávať pozor, aby mi oči neklipli a nezaspala som.
- Drahý, som skutočne unavená. Zájdeme tam zajtra.
- Máme to tu na skok. Bude to len chvíľka a potom si doprajeme oddychu, koľko budeš chcieť.
- Samozrejme! Určite vymyslia nejaké siahodlhé skúmanie a zariekavanie a čo ja viem čo! Nemám na to náladu.
Cítila som, ako ma začína prestupovať zlosť. Ak si chce tak hrozne zisťovať, čo sa deje, nech ide sám. Jediné, čo som chcela, bolo padnúť na posteľ a spať. Fallion ale neoblomne kráčal ďalej. Celou cestou k Dei-Anangovmu chrámu som frflala a hľadala hocijakú zámienku, ktorou by som ukončila toto nezmyselné trmácanie sa.
Niečo sa ale zmenilo. Zachvela som sa, keď mi pohľad padol na stĺpy, zdobiace vchod do chrámu. Hrudník sa mi zovrel, akoby naň dopadla kel-a-hazrská ťava. Pocit stiesnenosti rástol a nebolo možné ho zaplašiť.
- Ja tam nejdem! – povedala som rázne. Vedela som jediné: nesmiem tam ísť.
- Ale pôjdeš.
- Môžem sa ti na také sprostosti zvysoka vykašľať! Ty mi nemáš čo rozkazovať!
- Kora, vždy konáš to, čo je potrebné. Nech sa deje čokoľvek, či sa ti to páči, alebo nie, urobíš to správne rozhodnutie. Prečo sa teda teraz brániš obyčajnej veci, ako je ísť vzdať chválu svojmu bohu?
Upreli sa na mňa udivené jantárové oči. Teraz, keď na to spomínam, tak sa mi zdá, že už vtedy poňal podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Vo mne zatiaľ hnev narástol do zúrivosti. Blížiac sa ku schodom, vedúcim ku chrámovým dverám, sa vo mne niečo zlomilo.
- Ak ma chceš do niečoho nasilu tisnúť, v tom prípade si ma nezaslúžiš. Nemám chuť byť ďalej s niekým takým, ako si ty. Mám svoju vlastnú hlavu a budem si robiť, čo chcem!
Nemohla som uveriť, že som skutočne povedala takéto slová. Fallion na mňa vyvalene pozrel. Jeho tvár zvážnela a vošla do nej obozretnosť. Napla som sa a skrútila smerom do voľného priestranstva. Doslova som vyletela z teplého náručia. Dopadla som na všetky štyri a zodvihla sa. Otočila som sa na odchod. V tom momente mi na rameno dopadla ruka.
- Pôjdeme dnu!
Dobre som si uvedomila, že keby som chcela, tak tú štíhlu dlaň rozlámem na drobné kúsky. Ak by som chcela, dokázala by som mu vraziť tak silno, že by som mu urazila hlavu. A čo bolo najhoršie, mala som chuť skúsiť, či to, čo si myslím, je pravda. Lomcovala mnou šialený amok. Prudko som zodvihla ruku, ale bola som príliš pomalá. Áno, síl mám viac, ako by sa podľa mojej postavy dalo súdiť, zato v rýchlosti sa na okrídleného Falliona nechytám ani zďaleko.
Prudko som sa otočila. Elf stál predo mnou mierne prikrčený, ruky od tela, akoby očakával útok. Podivila som sa tomu. Veď mu predsa nechcem ublížiť.
Priestranstvom sa rozľahol pohŕdavý rehot. Aké bolo moje prekvapenie, keď som si uvedomila, že vychádza z mojich úst. Ako je to možné?
- Ty sa mi chceš vari postaviť? – hovoril arogantný hlas. Čo to? Nechcela som to povedať, ani som na to nepomyslela. Pokúsila som sa ustúpiť a potriasť hlavou, aby som sa spamätala. Nič také sa neudialo. Bola som väzňom vo vlastnom tele. Myseľ mi išla na plné obrátky, ale bolo to figu borovú platné. Ruky ani nohy ma neposlúchali. Podliehali rozkazom niekoho iného. Vyvstala tu otázka: Koho?
Nie, Kora, nechcem s tebou bojovať. – povedal Fallion mierne, ale opatrne. – Pokiaľ ma však k tomu donútiš, urobím aj to.
- Ty smrad! Ty odporný červ! Elfský výkal! – vrčal hlboký hlas, vychádzajúci z môjho hrdla.
Fallion sa zamračil. V zlatých očiach mu svitlo pochopenie, následne vystriedané viacerými pocitmi: obavami, strachom o mňa, neoblomnosťou a hnevom.
- S tebou sa nemienim rozprávať! Kde je Kora?
Hlas sa chrčavo rozosmial. Cítila som otrasy, prechádzajúce mojím telom.
- Si bystrý, chrobák jeden! Odtrhnem ti všetky nohy. Si hnusný zbabelec! Tak padaj preč. Kora by aj tak nikdy nebrala vážne vzťah s takým páchnucím odpadom!
Ďalšie reči som nechcela počúvať. Ozývali sa, ale ja som ich jednoducho prehnala jedným uchom dnu, druhým von. Nikdy by som takými slova nepočastovala elfa, ktorého som vtedy milovala.
Fallion sprvu na mňa pozeral s prižmúrenými očami. Postupne, s každou ďalšou nadávkou, sa mu tvár vyjasňovala. Nakoniec sa veselo usmieval.
- Aleba. – povedal prosto. V nasledujúcom okamihu sa mu v rukách objavil nôž a priskočil ku mne. Moja paža sa zodvihla na obranu. On ju jednoducho schytil za zápästie, stočil a zapáčil. Šikovný mládenec. Dobre sa dovtípil, že to, čo ma ovládalo, by dávno odišlo, keby mohlo. Ale nemohlo. Telo bolo po všetkých útrapách a najskôr aj vďaka zlej moci kliatby natoľko oslabené, že nebolo schopné ďalšieho boja. Rovnako sa zdalo, že síce ja mám, teda myslím si to, veľmi dobré bojovné skúsenosti, ale to, čo ma ovládalo, o bitke nevedelo zhola nič.
Následne som pocítila bodavú bolesť v spánkoch, ako ma Fallion udrel rukoväťou noža do spánkov. Vedomie sa mi prepadlo do čiernej temnoty.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:44 14. Jan 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Bolo úžasné vznášať sa v tme bezvedomia. Všetky problémy, všetky starosti boli preč, ostal len pokoj a mier. O to horší bol prvý zárez ostrej bolesti, ktorý ma priviedol nemilosrdne späť do reality. Ruka mi vystrelila k čelu, začula som chripľavé stony, ktoré sa mi vydierali z hrdla. Skutočne som sa cítila, akoby ma zlobor ovalil kmeňom rovno po hlave.
Žalúdok som mala ako na vode, ale zázrakom sa mi podarilo jeho obsah v ňom udržať. Pokúsila som sa otočiť na bok, no hneď som pochopila, že to nemám šancu zvládnuť. Za rameno ma chytili niečie ruky a pohli mojím telom. Naklonila som sa a schúlila do klbka. Až taká úľava na krútiace sa vnútornosti.
Silou vôle som otvorila oči. Zbadala som toho, ktorého útechu a pomoc som tak veľmi hľadala. Samozrejme, nikdy by som to otvorene nepriznala. Som predsa drsná Kora Meynolds, drakobijkyňa Starého sveta.
Fallion ma chytil opatrne za ruku a prešiel mi voľnou dlaňou po líci. Na tvári mu zažiaril úsmev, ale jeho oči ostali plné strachu a obáv.
- Ako sa cítiš, srdiečko?
Pokúsila som sa usmiať. Nedivila by som sa, ak sa mi pery stiahli len do nejakého krivého úškľabku.
- Tri krát hádaj. Samozrejme mi je dobre. Ja prežijem aj koniec svetov.
Mala som chuť dokázať to tým, že sa posadím, akoby sa nič nedialo. Bolesť hlavy však bola natoľko silná, že by som sa len strápnila, ak by som hneď na to odpadla. Fallion sa sklonil ku mne a jemne mi pritisol pery na čelo. Privrela som oči. Skutočne bol v tom čase pre mňa ten nepodarený elf požehnaním bohov.
Napriek bolestiam som sa k nemu pritúlila a položila si hlavu na jeho stehná. Jednou rukou ma objal a druhou jemne prechádzal po vlasoch, zlepených zaschnutou krvou. Neviem, ako dlho sme takto ležali, možno sa mi podarilo aj zaspať, ale boli to také útržky, ktoré ma viac vyčerpávali namiesto toho, aby mi dodávali silu.
S povzdychom som sa zahmýrila. Ukázalo sa, že aj keď bolesti hlavy nepoľavovali, žalúdok sa mi ustálil ako loď na mori, keď sa búrka utíši. Pretočila som sa na chrbát a otvorila oči. Zachytila som pohľad tekutého piesku na letnom slnku. Usmiala som sa na verného druha.
- Cítiš sa lepšie?
Šepol potichu, akoby sa bál, že zobudí to, na čo by som najradšej zabudla.
- Je mi výborne. Len sa mi ešte trochu krúti hlava. Nič vážne.
Povedala som ľahkým tónom a povystierala sa. Do hlavy sa mi zabodlo tisíce klincov. Tvrdohlavosť bola ale väčšia. Znova som sa poobzerala okolo seba. Nachádzala som sa v priestrannej izbe, zariadenej síce skromne, zato útulne. Boli sme v Ivory, v našom vtedajšom drobnom domčeku.
- Hmm. – zmätene som si pošúchala čelo. Skôr, ako som sa stihla na hocčo opýtať, ma Fallion predbehol.
- Cestou od Severnej brány v Karathe ti prišlo zle a stratila si vedomie. Vlastne .. – na okamih zaváhal - .. sa ukázalo, že je to vážnejšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Ten šaman, ktorý ťa preklial, zoslal na teba prastaré zaklínadlo, dávno vekmi zabudnuté.
Fallion sa zhlboka nadýchol a ja som začala tušiť, že si o chvíľu vypočujem niečo, z čoho práve nadšená nebudem.
- To zaklínadlo ťa v okamihu zoslania zviazalo putom kliatby s démonom. Ten ti mal pohltiť dušu a zahubiť telo. Vďaka bohom to tak pre nás nedopadlo, pretože sa okolnosti trochu zamotali. Vyskytla sa jedna vec, ktorá démonovi zabránila sa poľahky nakŕmiť tvojou dušou.
Fallion sa nežne usmial a pohľad mu zmäkol.
- Povedal mi to Dei-Anangov kňaz. Kora, zlatko, čakáme spolu dieťa. A práve to ťa svojou drobnou dušou zachránilo od istej smrti.
Vyvalila som na Falliona oči. Cítila som, ako sa mi najprv na okamih zastavilo srdce, ale následne ma zaliala horúčosť. Neverila som vlastným ušiam, ale láskavá pohľad, ktorý na mňa tento milujúci elf upieral, hovoril o tom, že som ešte o sluch neprišla.
Otvorila som ústa a naprázdno ich zavrela. Nevedela som, čo povedať, skutočne som niečo také nečakala. Začala som rátať. Tri krát som si zopakovala základné počty, než som si pripustila, že to je skutočne pravda.
Fallion sa sklonil a vtisol mi na pery krátky bosk.
- Tak, mamička. Už sa len dostať z pút toho otravu a môžeme s radosťou oslavovať.
Povedal nadneseným tónom a zasmial sa. Pri pohľade na moju tvár, pripomínajúcu nechápavosť práve vyoranej myši, sa zazubil.
- Vidím, že nenachádzaš slov. Tak budem teda pokračovať, lebo to nie je všetko, čo som sa dozvedel. – očividne sa elf rozhodol, že tentoraz, výnimočne, sa nebude vyžívať v tom, ako na mňa jeho slová zapôsobili, a radšej moju myseľ navedie k téme, ktorá mi je určite bližšia, ako tehotenstvo.
- Hovoril som ti, že ťa mal ten démon pôvodne vysať, teda pohltiť tvoju dušu. To sa našťastie nestalo vďaka ochrane malého tvorčeka, ktorý sa v tebe nachádza. Nie je to však trvalé riešenie. Pokiaľ sa totižto nezbavíme démona skôr, ako porodíš, tak ... – pokrčil plecami a znovu prudko zmenil tému, - .. žiaľ kňaz mi o tom nevedel povedať viac. Vôbec máme šťastie, že toľko presedel za knihami a aspoň to málo nám mohol oznámiť. Poradil mi, aby sme sa skúsili spýtať o radu nejakého mága. Že je najlepšie zastaviť sa v univerzite, možno tam budú niečo vedieť.
V hlave mi stále rezonovala skutočnosť: čakám dieťa! Hodnú chvíľu trvalo, než ma tá správa celú presiakla. Nenaplnila ma strachom, ani obavami, ale radosťou a neuveriteľným pocitom šťastia. Len som sa začala nahlúplo usmievať a znovu som zavrela oči.
- Všetko sa vyrieši. Všetko.
Toto uistenie bolo jediné, čím som si v tom momente bola istá. Aj keby som ja mala umrieť, dieťa musí byť v poriadku. A aj bude!

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 00:13 15. Jan 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
Prudko som sa strhla, div som nezletela zo stoličky, na ktorej som sedela v okamihu, keď mi hlava klesla na knihu na stole a zadriemala som. Zmätene som sa poobzerala okolo seba. Keď som zbadala dva páry od smiechu sa chvejúcich hnedých krídel, zabodla som podráždený pohľad na vysmiatu tvár milovaného druha.
- Raz ma z teba chytí infarkt! – vytkla som mu a s plesnutím zavrela hrubú knihu, viazanú v čiernej koži.
- Keď už nie si na nič iné súci, tak mi aspoň povedz dobrú správu.
Musí sa uznať, že sa Fallion skutočne snažil zvážnieť, ale akosi mu to nešlo. V podstate som bola za to aj rada. Posledné týždne boli ťažké. Bolesť hlavy ma neopúšťala a stále viac ma chytala podráždenosť. Niekedy som celé dni nepovedala drahému nič iné, len ostré slová a výčitky. Nemala som chuť sa s nikým stretnúť a tak som celé dni trávila v službe kráľovstvu, alebo v dielňach. Spať som chodievala len v takých prípadoch, keď som bola plne vyčerpaná a nehrozilo, aby sa mi niečo snívalo.
Rovnako i Fallion sa trápil tým, čo nás postihlo. Jeho úsmev, ktorý mu konečne zažiaril na príjemnej tvári, bol ako obklad na dušu. Nedokázal však zahnať moju podráždenosť.
- Je mi ľúto, drahá, ale v Karathskej knižnici som nenašiel po ničom ani zmienku. Správca mi ale odporučil, aby som skúsil zájsť do Alwarielu. Vďaka tomu, že som elf, ma tam pustia. A navyše sú tam spisy staré ako .. jednoducho veľmi staré.
Pousmial sa. Do očí sa mu pomaly vkradla únava a obavy. Oprel sa jednou rukou o stôl, preplnený všakovakými pergamenmi a knihami, a sklonil sa ku mne. Jeho pery boli mäkké, nechcelo sa mi od nich odtiahnuť. Zaliala ma horúčosť. Inu, nebyť nevrlej nálady, stiahla by som ho do spálne.
Odtiahla som sa a povzdychla si.
- Budeme sa tam musieť pozrieť. Už si pripadám, akoby nás len pinkali sem a tam. Najprv Jakob v Ivory, ten nás poslal do Dei-Anangovho chrámu, tam nás poslali do magickej univerzity, tí zase odporučili prezrieť karathskú knižnicu. Nakoniec nás vyháňajú do Alwarielu, kde ma možno do knižnice ani len nepustia. Som zvedavá, kam nás poženú odtiaľ!
Menej sa ovládajúc, asi by som začala trieskať hlavou o stôl. Prečo mi hľadanie pripadalo ako vojnové ťaženie? Len sme putovali z miesta na miesto a nikde nič. Navrch som neznášala čítanie kníh! Pokiaľ neboli o vojnovej stratégii, alebo o školách šermu, tak ma vôbec nezaujímali. Musela som sa nútiť, aby som ich vôbec čítala.
Pošúchala som si čelo a prehrabla neposlušnú hrivu ohnivých vlasov. Zlomene som fľochla na Falliona, ktorý sa len o to viac uchechtol.
- Vidím, že tvoja ochota učiť sa nové veci je skutočne neoblomná. Musíš sa ale teraz šetriť, kráska. – pozrel sa na mňa, akoby som bola malé dieťa. Skoro som zaškrípala zubami, len aby som mu tie jeho biele zúbky nevyrazila z provokačných úst, - Preto sa ja, najväčší z najväčších, uponížim a postarám sa o túto neodkladnú banalitu.
Bol rýchlejší ako ja a s mávnutím mocných krídel pohotovo uskočil, ceriac na mňa zuby v pobavenom úškrne. Mať v ruke meč, tak by sa toľko nesmial, kurča jedno!
- I ty utekaj kade ľahšie, ani sa mi na oči neukazuj, kým neprečítaš všetky knihy v Alwariely! – zavrčala som na neho. On len galantne vystrúhal poklonu a s odporúčaním sa ufujazdil do kuchyne.
- Urobím ti vajíčka na mäkko, ako ich máš rada. – zakričal odvedľa. Nedalo mi, než si teatrálne povzdychnúť, mávnuť rukou a zavolať mu naspäť.
- Postačí mi päť.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:56 16. Jan 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *


Žena chvíľu pozerala na list pergamenu, akoby váhala, či pokračovať. S povzdychom položila pero na kraj stola a postavila sa. Jemné šaty zašušťali, keď pevným krokom odkráčala do vedľajšej miestnosti. Zamyslene prešla ku knihovničke uprostred pracovne. Končekmi prstov zľahka prešla po chrbtoch kníh v prostrednej polici. Prižmúrila oči, stisla pery a siahla za ne. Okamih niečo hľadala a potom stiahla ruku znovu k sebe. Držala v nej nejakú knihu viazanú v čiernej, šupinatej koži. Otvorila ju a rýchlo prelistovala niekoľko zpola rozpadnutých pergamenov, akoby len naukladaných v obale. Sama pre seba pokývala hlavou a odkráčala späť do spálne.
Listujúc ďalej, sadla si na stoličku. Knihu z čiernej kože položila nad denník. Chvíľu trvalo, než odtrhla od starých listov oči a opäť siahla po pere.


* * * * *


Toto je skrátený opis príbehu z knihy o starých elfských legendách:

Raz, za dávnych čias, keď ešte Lothian bol boh mladý, rovnako ako bol mladý svet náš, narodilo sa v meste elfích kráľov prekrásne dievčatko. Rodičia vznešení boli, i dcéra vládcov rovnako nádherou žiarila. Srdce plné dobroty a láskavosti mala, a čím staršia bola, tým rástli aj jej čnosti.
I dopočul sa o čarokrásnej princeznej mladý princ zo vzdialenej krajiny a rozhodol sa požiadati ju o jemnú ručku. Už od sluchu jeho srdce opustilo mu telo, priľnúc k hebkej tvári nádhernej elfskej devy.
Dlhá cesta bola, než oči jeho spočinuli na vysokých vežiach sídla vládcov. Nádherní boli ušľachtilí strážcovia panovníkov, nádherné boli kone v ich stajniach i nádherné bolo všetko, na čo len pohľad spočinul.
Princ ni na tie veci hľadel, bo myseľ jeho na jedinej veci spočívala. Krokmi rýchlymi razil cestu po chodbách zo zeleného mramoru, otváral dvere z temného ebenu, rezaného ako nič iné na svete, skvejúce sa krásou nadpozemskou. Nik zastaviti nedokázal ho, žiara planula mu z očí.
Nenašiel však to, po čo prišiel. V okrúhlej trónnej sieni, z ktorej krás až zrak prechádzal, sedeli kráľ a kráľovná, so vznešenými tvárami plnými smútku. Líca mali bledé, mokré od sĺz, strhaný výzor a zhrbené plecia.
- Kde ja nájsť môžem devu srdca môjho? – zvolal princ mocným hlasom.
- Dcéry našej nieto viac. – skormútený otec prehovoril tichým hlasom, matka skryla tvár v dlaniach.
- Nik nemôže zobrať mi ju, ni smrť! – mladík vypol hruď, chránenú mocným pancierom.
- By radšej smrť zastihla ju, - vzlykla kráľovná – však ona do rúk zlovoľného mága dostala sa. On za ženu pojať ju chcel, však dcéra moja, dobroty plná, odmietla jeho ponuku, bo srdce mága čierne bolo, ako havranie perie.
- Kde nájsť môžem toho splodenca pekiel?!
Kráľovi v očiach opäť žiara rozjasnila sa. I uveriac on, že nádej pre dcéru jeho milenú stále na svete jest, povedal princovi, ako dostať sa k veži temnej.
Mladík nelenil, na päte otočil sa a bez ohliadnutia sa vyšiel zo sídla vládcov elfov. Sadol na tátoša, bieleho ako mesiac na nočnej oblohe. Putoval dni, putoval noci. Nejedol, ani nepil, živý láskou svojou, ktorá pokrmom bola duši aj telu jeho.
Konečne dňa jedného zastal prudko pred vežou, z ktorej temnota sálala. Vytasil jagavý meč, ktorý zažiaril ako ranné zore a vrútil sa dnu. Mág šípil, že nebezpečenstvo je blízko, i posielal na princa kúzla démonov, čierne ako duša jeho samého. Mladík so smiechom a mečom kúzelným odrážal všetky útoky na neho vedené a poľahky ťal na revúceho elfa. Ten, cítiac blízkosť smrti, vypustil z úst svojich slová kliatby. Princ doťal a hlava uctievača zla skotúľala sa po zemi. Hneď nato sám padol s krikom. To démon dotkol sa ho, v zakliatí zviazaný s ním v puto pevnejšie, ako samotná hviezdna oceľ.
Princezná, vidiac skon vezniteľa svojho, pribehla k trpiacemu mladíkovi. V tom momente zahorelo jej srdce láskou k nemu a jeho odvahe. Chytila pery jeho do štíhlych bielych rúk a vtisla bosk na pery jeho. Kúzlo potlačené bolo tou večnou silou, nad ktorej nieto.
S pomocou duchov dobrých, dostal sa pár mladý späť k elfským vládcom. Srdce ich naplnilo sa radosťou z návratu dcéry milovanej, zároveň aj žiaľom nesmiernym z trápenia princa odvážneho. Celou zemou vznešených rozľahlo sa volanie po tom, kto dokáže pomôcť mu.
Mnoho liečiteľov prišlo, mnoho mudrcov rady svoje dávalo, ni však bol schopný dať ruku pomocnú. Až jedného dňa, keď už skoro nádej umrela, prišiel do paláca muž ľudský, sľúbiac rodine trpiacej pomoc ochotnú. Dlho hľadal, aká príčina kliatby jest a ako by možné bolo strhať putá pevné medzi princom a démonom. Nakoniec objavil, v čom spočíva zlo. I nakázal princovi strápenému, ale inak síl fyzických plnému, aké veci kúzelné doniesť mu musí, by rituál rozväzovací uskutočniť mohol.
Mladík s vervou novou pustil sa do hľadania. Démon v tele jeho prekaziť sa snažil úmysel jeho, no na slová jeho on nič nedal. Princ pol zeme prešiel, kým získal časti rituálu kúzelného a vrátil sa k milej svojej. Nádej zavládla v sídle vládcov a na rituál nachystalo sa všetko, ako dobrý mág kázal.
Tri dni a tri noci trvalo zaklínanie, kde mág vzýval moc Lothianovu, snažiac sa obmäkčiť srdce jeho dobré. Pri slovách posledných princ na kolená padol a s výkrikom mocným démon z tela jeho vyhnaný bol. Aké však prekvapenie bolo, keď on zakrúžil po miestnosti a s prudkosťou vtrhol do krásneho tela princeznino. Prenádherná tvár stratila ušľachtilosť svoju a maska zloby usadila sa na nej. I kruté slová výsmechu vyrinuli sa z tmavých pier. Démon smial sa na hlúposti princovej, ktorý pomýlil si wyrma veľkého s drakom mladým, i šupinu tvora nesprávneho priniesol.
A skôr, ako mladík by reagovať stihol, princezná otočila sa a vrhla sa z okna veže prevysokej. Výkrik ešte dlho vznášal sa nad kráľovstvom elfským. Princ na kolená padol, tvár zmáčanú slzami horkými. Rodičia kráľovskí zaplakali nad údelom ťažkým a matke milenej srdce puklo od žiaľu toľkého. Kráľ vidiac hrôzu hrôz, zbeleli mu vlasy a myseľ telo opustila, neschopná uniesť to všetko.
Princ, stratiac to, na čom na svete tomto jeho srdce spočívalo, preč odišiel. Ni obzrúc sa, ni prehovoriac, hľadel pred seba, odhodlaný vo večnosti hľadať milenú svoju.
Dodnes, ak srdce tvoje čisté je, dokážeš za nocí temných, s mesiacom skrytým, začuť klapot kopýt koňa bieleho, s jazdcom večne hľadajúcim.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:47 17. Jan 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *


Zamyslene sme s Fallionom kráčali vedľa seba pomedzi háj týčiacich sa ozrutných stromov. Obaja sme v tichosti premýšľali nad stretnutím s arciduidom. Mesiac trvalo, než sa nám podarilo dostať sa až k nemu. A mesiace už prešli od okamihu, keď bola moja duša zviazaná s tým helgaronovým démonom. Nízko v bruchu som pocítila jemný pohyb, akoby mi dieťa v mojom lone chcelo niečo povedať. V mysli som sa mu prihovorila a tíšila ho. Všetko bude v poriadku.
Podvedome som si stále dookola zaťahovala remene na plátových rukaviciach. Tá činnosť mi vždy pomáhala sústrediť myšlienky a nenechať sa zožierať podráždenosťou. V poslednom čase jej bolo viac ako dosť. Mala som dojem, že to však bude stále horšie. Temer každý okamih dňa som musela vnútri bojovať s otupenosťou, ktorá mi zahmlievala myseľ. Musela som sa nútiť, aby som v nepozornosti neprepustila vládu démonovi nad mojím telom, ako sa stalo prednedávnom, keď som zničená a slabá z boja v Kryne podľahka a démon ma nahradil. Z Fallionovho vyprávania som vedela, že som v tom okamihu na neho zaútočila. Ale tiež viem, že som vraj nevyzerala ako vtedy, keď ma pred chrámom v Karathe plne posadol. Vraj som hovorila podivným, neznámym jazykom. A že som sa ho pokúšala zabiť.
Striasla som zo seba spomienky a obavy. Nie. Ani to si nesmiem pripúšťať. Dvihla som tvár a vystavila ju obedňajšiemu slnku, ktoré v tenkých lúčoch prebleskovalo cez mohutné koruny dubov. Tak isto radostne pôsobil na mňa sobáš s mojím milovaným. Nebyť toho, že sme sa na konci dňa namiesto svadobnej noci dohádali do krvi, obaja ožrali jak divé prasce a ja som navrch šla dobrovoľne do služby - a to som ledva stála na nohách - tak ak by som toto vynechala, bol to krásny deň. Obrad bol v Earaniných záhradách. Počasie nám vyšlo, celý čas svietilo slnko. Obrad vykonávali kňazi všetkých troch bohov – Thala, Lothiana aj Dei-Ananga. Prišlo veľa našich priateľov, mnohí aj tí, ktorých som už dlho nevidela. Len tá noc! Bohovia, čo si to kurča zase nevymyslelo! Týždne mi trvalo, než som z neho vydolovala, prečo ma v noci nepojal plne za manželku. Že vraj aby sa niečo nestalo dieťaťu. To majú všetci elfovia tak blbý zvyk, že s tehotnou ženou nelíhajú až do pôrodu? Do zadku ich nakopať je málo.
Povzdychla som si a pokrútila hlavou. Musím sa sústrediť na to, čo nás čaká, inak bude naša svadba posledným radostným dňom v mojom živote. Hovorím dňom, lebo našťastie po dôkladnom rozhovore bolo radostných nocí až až. Úkosom som sa pozrela na Falla a sama pre seba sa ticho usmiala.
Začali sme vystupovať do mierneho svahu. Pohľad mi skĺzol k mohutnému kmeňu. Čo kmeňu! Keby sa vydlabalo v ňom vnútro, bola by to hotová pevnosť. A dala by sa celkom dobre brániť.
Mala som chuť sa už prefackať. Namiesto toho, aby som premýšľala nad tým, ako získame list od posvätného prastarého dubu, ktorý nám ho dokonca musí dať z vlastnej vôle, mi po mysli behali samé strategické a postelechtivé myšlienky.
Bola som zvedavá, ako si to vôbec arcidruid predstavoval, keď nám povedal, že aby sme našli pustovníka v prahvozde, musíme mať pri sebe list? A ako ho podľa neho máme od dubu získať? Budeme sa s tým kusom dreva zhovárať, alebo čo? To ani nehovorím, že nám to arcidruid všetko povyprával vo veršoch. Elfovia! Jak mi z nich dokáže byť zle! Len si spomeniem na tie precitlivelé, psychicky labilné elfky, ktoré to majú asi dedičné a dvihne mi žalúdok. Alleya bola najhoršia. Xi-An nech si tú štetku rozkrája na drobné kúsky na svojom obetnom oltári.
Sípavo som sa nadýchla. Fallion sa otočil ustarostene ku mne. Stihla som zachovať kamennú tvár a len som jemne pokrútila hlavou.
- Som v poriadku. – ticho som zavrčala a zastala niekoľko krokov od tej obrovskej masy dreva, ktorú nazývajú posvätným dubom.
- A čo teraz?
Skôr, ako mi Fall stihol odpovedať, ozvalo sa za nami zaprašťanie. Razom sme sa obaja otočili. Vyvalene som hľadela na štíhly kmeň, kývajúci sa vo vetre. Až potom som rozoznala dlhé drevené končatiny a veľké oči, ktoré sa na nás so zaškrípaním obrátili. Stretnúť to niečo v noci, asi sa doondím od strachu. Alebo ešte lepšie vytiahnem vernú sekeru a odtnem tomu korienok.
- Čooooo tuuuu chceeeeteeeee.
Hlboké mrmlanie skoro splývalo so ševelením tisícov listov. Podvihla som obočie a lepšie si enta prezerala.
- Je mi cťou sa s vami zhovárať. – ozval sa Fall a úctivo s úklonom hlavy pozdravil kývajúci sa kmeň.
- Prišli sme s dôležitou vecou. Arcidruid nás odkázal, aby sme poprosili vzácny prastarý dub o jeden z jeho listov.
- Pooožiiiiaaadaaaať môôôžeeeeteeee aaaaleeeee aaaaaasiiii neeeepooochooodiiiiteeee. Duuuub jeeee tiiiichýýýý. Myyyy strááážiiiiiimeeee jeeeehooooo spááánooooooook.
Fall sa entovi znovu úctivo uklonil a otočil sa ku mne.
- Neostáva nič iné, iba ho poprosiť.
Povedal s úsmevom. Najprv som si pomyslela, že je blázon, ak sa chce rozprávať s kusom dreva. Nerobil ale práve to pred chvíľou? A ak sa dá zhovárať s natvrdlými entami, určite to pôjde aj s pradubom. Eh. Odvtedy som sa vždy cítila divne, keď som v prahvozde vytínala stromy kvôli násadám na zbrane. Napriek všetkému som sa otočila k hore dreva.
- Vzácny posvätný dub. – prihovorila som sa, premôžuc sa do úctivého tónu. – mohli by sme ťa, prosím, požiadať o jeden z tvojich listov? Potrebujeme ho na nájdenie tajomného pustovníka, ktorý jediný môže zachrániť trpiacu dušu.
Vnímala som, že aj Fall sa pripojil k mojej prosbe, avšak s oveľa dôveryhodnejšou pokorou, ako o akú som sa snažila ja. Počula som len prvú polovicu jeho vety, keď som sa s rukou, z ktorej som medzitým sňala plátovú rukavicu, dôverne dotkla kmeňa stromu. V tom okamihu akoby ma zasiahol blesk. Zalapala som po dychu, neschopná nasať do pľúc kyslík.
Pred očami sa mi zatmelo. Neviem, ako dlho to trvalo, nebolo to však podobné bezvedomiu. Stále som bola pri zmysloch, len som sa vznášala v temnote. Keď ma zalialo svetlo, nepotrebovala som ani žmúriť, aby som si privykla na jas. Všetko to bolo podivne neprirodzené. Poobzerala som sa okolo seba.
Nachádzala som na veľkej, žiarivo zelenej lúke, plnej pestrofarebných lúčnych kvetov. Rukou som prešla po steblách, usmejúc sa nad ich skvejúcou sa krásou. V diaľke sa týčili vrcholky zasnežených hôr, nebo bolo modré ako za sviežeho letného rána. Necítila som chlad, ani teplo. Kútikom oka som zachytila pohyb. V momente som zdvihla tvár a pozrela tým smerom. Niekoľko sto sáhov odo mňa začínal ohromný les prastarých stromov. Starších, ako v prahvozde. A práve z neho vyšlo niečo, čo ma zmrazilo na mieste.
Bola to ozruta. Musela mať minimálne desať metrov. Bola veľká skoro ako drak. Obrovské telo s hrubými končatinami, zakončenými pazúrmi krvavej farby. Hlava podobná býkovi so zakrútenými rohami. Z chrbta mu vychádzal pár čiernych krídel. Namiesto očí akoby mala tekutú lávu. Z celej jej podstaty vyžarovala nenávisť a neskrotná zloba.
- Konečne sa stretávame zoči voči.
Zaryčala beštia, akoby sa mi chcela vysmiať do tváre. V ruke som pocítila chladnú rukoväť meča, ktorý som automaticky vytiahla z pochvy. Dlaňou druhej ruky som pevne stískala štít.
- Konečne ti môžem vylúpnuť tie tvoje hnusné oči z páchnucej papule!
Nebolo ma treba ponúkať. S vervou som sa vrhla sa na príšeru. Kútikom oka som niekde v diaľke zbadala štíhlu postavu, ale nevenovala som jej pozornosť. Démon sa pár krát chabo uhol, kým sa mi podarilo zaťať mu meč do začervenalej kože. Pamätám si už len, že mi telom prešla neznesiteľná bolesť, asi najhoršia, akú som zakúsila za celý svoj život. Vnímala som, že padám, no neviem, či som aj dopadla. Obostrela ma temnota.

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 23:46 18. Jan 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *


Žena prestala písať a niekoľko minút ticho hľadela na pergameny založené v čiernej koži. Na tvári sa jej zračila nerozhodnosť. Načiahla ruku a pár ich prelistovala. Rozhodla sa. Niekoľko krát si prečítala prvé riadky a začala ich zapisovať do svojho denníka.


* * * * *


Kto by to bol povedal, že alwarielskí budú chcieť prezradiť niečo zo svojich tajomstiev? S Korou sme sa vydali k najstaršiemu dubu v celom Alwariely. Vlastne priamo k samotnému posvätnému prastarému stromu. Je síce pravda, že nepochádzam z týchto miest a Lothian vie, že z duše neznášam, ak ma niekto prirovnáva k elfom, ale k posvätnému dubu som vždy cítil určitý druh úcty. Už len preto, že bol možno svedkom samotného založenia elfského mesta. Rovnako preto, lebo celá príroda vždy vo mne vyvolávala úžas. A tvárou v tvár oproti tomuto monumentu života som sa cítil malým. Pripadal som si ničím, akoby som bol len malé dieťa sediace pri kolenách múdreho starca.
S láskavým pohľadom som prešiel po okolitých storočných kmeňoch, týčiacich svoje bohaté koruny vysoko v nebesiach. Arcidruid nám povedal, že list, ktorý musíme získať od posvätného dubu, nám musí byť daný dobrovoľne. Preto sme rovno od neho zamierili do hája.
Kora celý čas kráčala mlčky a ja som necítil potrebu rušiť ticho. Stačilo mi vidieť jej stiahnuté, zamračené obočie a vedel som, že slová by ju len vyprovokovali. Mala už toho na pleciach príliš veľa, nechcel som ju ešte zaťažovať. V posledných dňoch mi pripadala obzvlášť podráždená. A ako sa hovorí, kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť, alebo inak že láska je slepá, tak i ja som často preberal jej nálady a rovnako som bol nevrlý. Kora bola skutočne ako divá vlčica. Neskrotný, nespútaný živel. Práve tým ma aj priťahovala. Žiadny deň nebol ako ten druhý, vždy ma dokázal prekvapiť. A ja som využil každú príležitosť, aby som mohol na jej utrápenej tvári vykúzliť úsmev.
Vyšli sme po miernom svahu a zastali pred rukolapným dôkazom sily prírody, ktorý sa nad nami týčil ako tichý strážca. V jemnom vánku šušťali miriády listov, hrajúcich všetkými odtieňmi zelenej. Tak sa to aspoň spod ohromnej koruny zdalo. Raz dávno som neodolal a vyletel som do spleti konárov, aby som sa presvedčil, akú farbu v skutočnosti listy majú. Zblízka vyzerala zeleň rovnako ako pri hocijakom inom dube. Ostávalo záhadou, prečo zo zeme pôsobí zhluk listov ako niečo očarujúco krásne.
Cítil som sa unavený a vyčerpaný. Týždne pátrania po zvitku, ktorý by nám hádam mohol pomôcť a ukázať správny smer, vo mne zanechávali pocit neistoty a strachu zo zlyhania. Práve teraz sme sa možno dostali k jednému z najdôležitejších okamihov v pátraní. Ale čo ak list nezískame? Ako potom nájdeme tajomného pútnika v divočine hvozdu? Pochyboval som o tom, že by sa prastarý strom chcel vzdať čo i len jediného listu dobrovoľne. Nemal som ani tušenie, čo budeme musieť urobiť, aby sme dokázali, že sme hodní takého pokladu.
Znovu som prešiel zamyslene pohľadom pradub. Zachytil som, ako sa Kora sípavo nadýchla a so starosťou som sa na ňu pozrel. Len po mne fľochla pohľadom a odvrkla.
- Som v poriadku.
Prekrížila si ruky na hrudi v bojovom postoji, akoby sa pozerala na vyzývateľa a nie kmeň.
- A čo teraz? – irónia v jej hlase bola skoro hmatateľná.
Za nami sa ozval praskot. Otočil som sa a uprel pohľad na enta, ku ktorému sme doteraz stáli chrbtom. Kora sa na neho vyvalene zahľadela, skoro podozrievavo. Začal som mať obavy, či ho nechce obviniť z velezrady a zrúbať.
- Čooooo tuuuu chceeeeteeeee.
Hlas škrípal a dunel do okolia, ako ten prastarý tvor začal hovoriť. Naklonil som hlavu mierne nabok a okamih premýšľal, ako sa mu prihovoriť.
- Je mi cťou sa s vami zhovárať. – snažil som sa hovoriť čo naúctivejšie. Dobre poznám tieto tvory. Nikdy by som si ich nechcel poštvať proti sebe.
- Prišli sme s dôležitou vecou. Arcidruid nás odkázal, aby sme poprosili vzácny prastarý dub o jeden z jeho listov.
Ent sa zakýval zprava doľala, akoby ho zmohol vietor. Vedel som, že je to len zdanie.
- Pooožiiiiaaadaaaať môôôžeeeeteeee aaaaleeeee aaaaaasiiii neeeepooochooodiiiiteeee. Duuuub jeeee tiiiichýýýý. Myyyy strááážiiiiiimeeee jeeeehooooo spááánooooooook.
Vďačne som sa entovi uklonil a otočil sa ku Kore.
- Neostáva nič iné, iba ho poprosiť.
Usmial som sa na ňu čo najpovzbudzujúcejšie. Tá žena bola pravá bojovníčka. Prírodu vnímala len ako príjemné skrášlenie okolitého prostredia. Nevidela jej pravú tajomnú podstatu. Najprv sa na mňa pozerala ako na blázka a čakal som, keby mi to hodí na oči. Zahryzla sa ale do jazyka a otočila sa k obriemu kmeňu.
- Vzácny posvätný dub. – prihovorila sa kupodivu milým, pokorným tónom. – mohli by sme ťa, prosím, požiadať o jeden z tvojich listov? Potrebujeme ho na nájdenie tajomného pustovníka, ktorý jediný môže zachrániť trpiacu dušu.
Bolo neuveriteľné, ako sa dokázala ovládať, keď chcela. Dokonca v priateľskom geste pohladila tvrdú kôru. Rovnako i ja som sa pridal k jej prosbe.
- Moja milovaná manželka je prekliata temným kúzlom, ktoré jej pohlcuje dušu a ak to nestihneme do pôrodu, tak .. – bolo ťažké dopovedať to. Pohľadom som zaletel ku Kore a slová mi zmrzli na perách. Stála nehybne, dlaň položenú na kmeni, oči vytreštené a neprítomné. Keby nemala prirodzene zlatavú pokožku, bola by biela ako stena. Zneistel som. Videl som jej na očiach, že sa niečo deje.
- Kora? – spýtal som sa potichu. Nezareagovala. Ani sa nepohla. Zopakoval som jej meno hlasnejšie. S tým istým výsledkom. Stisol som pery a podišiel k nej bližšie. Svaly na tvári mala stuhnuté, ako pri veľkom napätí. Myšlienky mi lietali hlavou ako šialené. Mám ju prebrať z toho stuhnutia, nech už to zapríčinilo čokoľvek? Mám ju nechať tak? Mám zavolať pomoc? Čo pri Lothianovi robiť?
Korou trhlo a tvár jej skrivilo bolesťou. Zakašľala a z úst jej vytiekol pramienok rubínovej krvi.
Stiahlo mi hrudník, ale donútil som sa nadýchnuť. V ďalšom okamihu som bol pri nej a chystal som sa ju chytiť za ruku, s úmyslom strhnúť ju k sebe.
- Nieeeeeee! – zajačal tenký, vysoký hlások a zarazil moju ruku tesne pred tým, ako som sa Kory dotkol. Prudko som sa otočil bokom a zazrel drobné nazelenalé svetielko, z ktorého prýštili trblietka, ako malé stvorenie mávalo krídelkami. Bola to drobná víla so zlatistými vláskami, odeté v šatočkách z bukového listu.
Prehltol som zťažka, snažiac sa uvoľniť hrču v hrdle z nervozity a napätia.
- Nesmieš ju chytiť. – zapískalo dievčatko a lietalo v tvare ležatých osmičiek vo vzduchu.
- Musím niečo urobiť. Nemôžem ju nechať tak. Umrie.
Víla pokrútila hlávkou a zlaté kučierky sa jej rozleteli okolo hlavy ako gloriola.
- Ak by si ju nasilu odtiahol od posvätného dubu, jej myseľ by ostala uväznená tam na druhej strane. Telo by ostalo bezduché a prázdne. – v smaragdových očkách zahorela obava.
- Čo mám teda urobiť? Poraď mi, prosím.
- Choď za ňou. Pomôž jej tam. Vráť jej vedomie do tela. – víla opísala tri kruhy a zaletela ku kmeňu. Rúčky natiahlo a dlaňami namierilo ku kôre. Otočila hlávku ku mne, sledujúc, či som pochopil.
Zhlboka som sa nadýchol a pevným krokom podišiel k dubu. Natiahol som ruku a priložil ju naň.
Obostrela ma temnota. Skoro som sa jej mohol dotknúť, taká bola hustá. Akoby som plával ponorený na dne oceánu. Dýchalo sa mi ale ľahko. Cítil som sa voľný, ako keď lietam desiatky sáhov ponad vrcholky hôr.
Zrazu, ako keď odveje hmlu, sa tma rozostrela a prežiarilo ju svetlo. Ocitol som sa na čarokrásnej lúke. Nikdy som sa na tak nádhernom mieste nenachádzal. Neďaleko odo mňa sa týčili mohutné koruny stromov, starších ako čokoľvek na svete. V diaľke sa čneli štíty vrchov, pokryté snehovými čiapkami. Tráva a tisíce lúčnych kvetov vo farbách dúhy mi siahali po pás.
Jedna vec však hyzdila tento raj. Len dvadsať sáhov odo mňa sa pri kraji lesa týčila odporná démonická postava. Telo mala akoby skríženého buvola s netopierom, odporná na pohľad, hnusiaca sa očiam i duši. Nepotreboval som sa nikoho pýtať, kto to je. Pohľad krvavých očí mi bol viac ako známy. Bol to pohľad Kory, keď v jej tele víťazil démon nad jej dušou. Cítil som, ako mi hrôzou stuhli svaly. Jedna vec bola postaviť sa mu, keď získal nadvládu nad mojou milou, iná vec bola ho vidieť v celej jeho desivej prítomnosti. Na kraji zorného uhlu som zbadal postavu. Len mierne som natočil hlavu, aby som si ju rýchlo pozrel, ale pritom nestratil z dohľadu démona.
Bol to mladík. Vlasy farby zrelej pšenice mu v jemných vlnách padali na plecia. Ostrá brada, veľké lanie oči a malý nos mu dodávali pôvab dievčaťa. Pery s ladnými krivkami Kel-A-Hazrskej krásky sa jemne usmievali. Stál v prostom bielom rúchu, ruky spustené voľne vedľa tela. Aj Isabell by mu mohla závidieť jeho krásu. Sledoval ma zvedavo, ale inak sa ani nepohol.
Znova som svoju pozornosť zamieril k démonovi. Kde ale bola Kora? V rýchlosti som stiahol z chrbta kožené púzdro a vytiahol z neho luk. Jedným koncom som ho zaprel o zem, preložil cezeň nohu a zohol ho. Druhou rukou som v tisíc krát opakovanom pohybe natiahol tetivu. Všetko to trvalo len niekoľko sekúnd.
Mávol som prudko krídlami a vyniesol sa do vzduchu. Keď už mám bojovať s tou ozrutou, musím využiť všetky tromfy. Ešte niekoľko mávnutí, ešte niekoľko záchvevov vzduchu, ktoré mi ovanuli tvár, rozpálenú hnevom a dostal som sa do výšky, z ktorej som sa mohol splodencovi Zeira pozerať priamo do očí, i keď z väčšej diaľky. Aké hrozné bolo poznanie, že skryté vo vysokej tráve ležalo telo tej, ktorá mi ukradla srdce. Kvety okolo nej boli postriekané tmavou krvou. Meč, z ktorého hviezdnej ocele šľahali jasné plamene, spálil zem do čierna. Všetko vo mne sa vzbúrilo a zakričalo. Do luku som založil šíp, ktorého kovový hrot zaiskril jasným svetlom.
- Zhyň! – povedal som temne a natiahol tetivu, - Nech luk, ktorý mi vyrobila moja láska z nebeskej hviezdy, vedie šíp a pretne tvoju hnusnú hlavu!
Už už som sa chystal pustiť tetivu, keď som znovu zbadal postavu mladíka, ako sa pohla. Niečo vo mne ma zastavilo a donútilo sa mladíkovi prizrieť lepšie. Bola to vlastne otázka a snaha pochopiť, prečo tu vôbec je. Muselo to mať nejaký význam, nejaký skrytý zmysel. A hlavne, ak Kora nebola schopná démona ani škrabnúť, skutočne mám šancu čo len trochu mu ublížiť s mojimi biednymi šípmi?
Mladík stál rovnako ako predtým. Zmenila sa jediná vec: tvár mal stiahnutú smútkom a v očiach sklamanie a bolesť. Mával som krídlami, aby som sa udržal vo výške aj napriek zemskej príťažlivosti, luk stále natiahnutý. Prečo sa mládenec tak zvláštne tváril? Zrazu sa pokojným tichom lúčneho prostredia ozval hnusný rehot, akoby duneli hromy.
- Prišiel si neskoro, ty krídlatý elf. Splichlé kurča, ktoré je vhodné nanajvýš na ražeň! Tá ženská na zemi už skonáva. A ja zožeriem jej dušu. Veru, ako si len na nej pochutím.
Mráz mi prešiel po chrbte. Musel som sa premôcť, aby som potlačil chuť vystrieť ukazovák a prsteník a vypustiť šíp. Táto situácia mi niečo pripomenula. Niečo, čo sa odohralo pred niekoľkými mesiacmi. Akoby to bola verná kópia nedávnej minulosti.
- Tak čo, zmrd jeden! Skús ma trafiť. Ani keby si stál sáh predo mnou, tak sa ti to nepodarí. Elfský sliz!
Skoro som si vydýchol a zasmial som sa. Samozrejme, je to ono.
- Druhý krát ma na to isté už nenachytáš. – otvorene som sa démonovi vysmial. Nenáhlivo som klesol späť k zemi, mäkko dopadnúc do trávy. Krídla som poskládal na chrbte. Pomaly som opäť zložil luk a schoval do koženého obalu.
- Zožeriem ťa, ty hnus, výkal ohnivých mravcov! Ty balrogove lajno, aj čierne huby by mohli na teba šťať, a ešte by ťa tým umývali. Nedivím sa, že už ťa nenávidí. Ako by mohla milovať takého slabocha? Nedokážeš ju obrániť, nedokážeš sa jej zastať a pomstiť ju!
So záujmom som počúval ďalšie nadávky a urážky. Aký prízemný bol len ten démon. Nič iné nepoznal, ako nenávisť. Možno jeho fígle platili na prchkého bojovníka, akým bola Kora, ale na mňa nie. Po každej jeho plytkej tiriáde som sa len zasmial.
Naraz obluda zdvihla ruky s pazúrmi k nebu a hrozne zaryčala, až mnou myklo. Spod nôh jej vyšľahli kúdoly prachu. Keď sa vniknutý obal začal pomaly usádzať, démona viac nebolo. Náhlivo som poskočil dopredu a pribehol k bezvládnemu telu. Sklonil som sa k milovanej žene, opatrne ju chytil a pretočil na chrbát. Srdce mi skoro zmrzlo v hrudi, keď som videl jej krvou pofŕkanú, mŕtvolne bledú tvár. Úzkosť a strach mnou prešli ako ľadová sprcha.
- Kora, Koruška. Už je dobre, všetko je dobre. – šeptal som jej a prezeral zranenia. Boli skutočne vážne.
Za sebou som začul šuštenie šiat a ľahké kroky. Zdvihol som tvár a uprel pohľad na mladíka, ktorý sa spokojne, nežne usmieval. Až vtedy som si všimol jeho jasné oči. Boli to oči toho, kto videl tisícročia. Boli to oči plné múdrosti, vážnosti toho, kto veľa vedel a veľa prežil.
- Posvätný dub. – vydýchol som. Pocítil som úctu a pokoru pred niekým tak vznešeným.
Mladík sa sklonil ku Kore. Pohladil jej čelo. Obrátil sa ku mne a usmial sa. Pozrel na mňa upokojujúco a ja som pochopil a uveril, že všetko je a bude v poriadku.
- Prosím. Prosím. Bol by si tak láskavý a mohol nám dať jeden svoj list? Videl si tú beštiu. Musím pomôcť, aby sa jej moja milovaná zbavila.
Mládenec načiahol ku mne svoju štíhlu ruku a položil ju na moju dlaň. Zaplavili ma pocity a obrazy. Hlava sa mi zakrútila. Naplnila ma zvedavosť, spýtavosť. Pred očami sa mi sformoval obraz dubového listu.
Pochopil som. Sústredil som sa na pocit naliehavosti. Nechal som, aby ma celého zaplavil. V niekoľkých okamihoch som si spomenul na najkrutejšie okamihy – na prekliatie, na momenty, keď démon zvíťazil. Na Korine nočné mory, na prebdené noci, o ktorých som jej nehovoril, aby som nepridával na jej trápení. Potom som si vybavil arcidruida. Predstavil som si, ako načahuje ruku a pred ňou sa zhmotňuje list, ktorý sa následne vznesie a vedie nás do prahvozdu. V mysli som kráčal pomedzi stromy a predstavil som si muža, ktorému som však nedal žiadnu určitú podobu. Ten načiahol ruku a list mu na nej pristál.
Otvoril som oči a pozrel sa prosebne na mladíka. Videl som, ako premýšľa. Vážne pokýval hlavou. Zaplavil ma ďalší pocit: pokoj.
Náhle ma znovu obostrela tma. Plával som v nej, vznášal sa. Telo i myseľ na okamih našli mier.
Zalapal som po dychu a uvedomil si, že sa nachádzam opäť v Alwariely pred posvätným dubom. Zmätene som sa poobzeral okolo seba. Zvedavá víla poletovala okolo nás. Na zemi ležala Kora so zavretými očami a bledými tvárami. Sklonil som sa k nej a privinul si ju k sebe. Ucho som priložil k jej ústam. Dýchala. Hlboko a pravidelne. Na tvári jej ale bolo vidno nesmiernu vyčerpanosť a strhanosť.
Pozrel som sa hore do zmesi listov.
- Prosím. – do tohto jediného slova som vložil všetko moje trápenie.
V korune sa niečo pohlo. Ozvalo sa zapraskanie. Pomaly, nenáhlivo sa zo zmäti konárov začal spúšťať osamotený konár. Klesal. Zatajil som dych. Bál som sa, že ak by som niečím narušil ticho tohto okamžiku, navždy stratím jedinú možnosť, ako nájsť pustovníka. Dvihol som ruku a nastavil dlaň. Kožu mi pohladili veľké dubové listy žiariace jasnou zeleňou. Na okamih mi ovinuli ruku, náhle sa však stiahli. Môj pohľad spočíval na mojej dlani, na ktorej ležal bezchybne krojený list.
- Ďakujem. – premohli ma pocity.
Pozorne som schoval list do zamatom vyloženej krabičky. Poodopínal som Kore najťažšie kusy brnenia, pripnúc ich k môjmu batohu. Opatrne som ju zdvihol do náručia. Naposledy som sa vďačne, so skutočnou úctou, pozrel na pradub a vykročil smerom do hostinca, kde by sme si obaja mohli oddýchnuť od nových útrap. Ani raz som sa neotočil.


// (Veľká vďaka za pomoc Czech_Luthorovi pri spísaní tejto časti príbehu)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:17 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 12:41 16. Feb 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *


Koľko dní už tomu bolo? Nevedel som to spočítať. Skôr to bolo niekoľko mesiacov. Hlava ma pobolievala a mrzutosť ma nechcela pustiť. Ako sa sprvu zdalo, že všetko pôjde dobre, tak sa to potom všetko pokazilo. Posledné dni ma napĺňal pesimizmus a strach, že to nestihneme.
Pustovníka sme s Korou našli hneď prvý deň. Zbieral si nejaké bylinky rovno pod brlohom tygrodlakov, akoby sa nechumelilo. Bol to vysoký, chudý muž s opálenými tvárami, vlasmi čiernymi ako uhoľ a zastrihnutými fúzmi. Oči mal ostré a chladné, jeho pohľad bodal ako nože. Pekne ho rozmrzelo, keď zistil, že ho s pomocou listu z posvätného dubu vidím. Našťastie sa nám podarilo ho presvedčiť, aby nás vypočul. Zaviedol nás do svojho skrytého obydlia uprostred hvozdu. Nikdy by ma nenapadlo práve na takom mieste niekoho hľadať.
Celý deň sme sa všetci traja spolu rozprávali. Pustovník, ako sa ukázalo, bol človekom, zaoberajúcim sa skrytými tajmi mágie. Bolo na neuverenie, že sa mohol dožiť tak vysokého veku a pritom nevyzerať staršie ako tridsať päť rokov. Jediné, čo k svojmu veku dodal, bolo, že mágia dokáže viac, ako by si hocikto len dokázal predstaviť. Pritom sa tajuplne usmieval.
Keď som mu vyrozprával príbeh, ktorý som našiel v starých elfských legendách, neochotne nám prezradil, že sa to od skutočnosti už celkom dosť líši. Totižto práve on bol ten mág, ku ktorému odišiel princ po radu. Veľmi dlho mu trvalo, kým prišiel na spôsob, ako sa démona zbaviť. Zveril sa nám, a pri tom netajil hnev, že celý Rituál uvoľnenia by bol dopadol úspechom, keby ten arogantný, namyslený princ nepodcenil svoju úlohu a riadne si všímal, čo zabíja.
Nakoniec sa pustovník rozhodol nám pomôcť. Stále mám ale dojem, že to nebolo kvôli tomu, aby urobil dobrý skutok, ale len a len preto, aby mohol konečne skúsiť, či rituál zaberie a či je sám dosť schopný ho doviesť do zdárneho konca. Poviem k tomu jediné: mágovia! Pliaga sveta, ktorej ide len o svoje vedomosti a schopnosti. Figu berú ohľad na živé tvory.
Prerušil som myšlienky a chvíľu sa sústredil na oblietavanie skalísk. Jedna chybná otočka, jeden nečakaný záchvev vetra a rozpleštil by som sa na kameni. Po hádam stý krát som vyletel vysoko nad najvyššiu skalnú plošinu. Posledné mesiace som tu trávieval vždy aspoň pol dňa. Poznal som to tu ako svoje topánky. Z tej výšky som videl Shardonský háj len ako drobný fľak. Prečo tu prekliatu succubu stále nemôžem nájsť?
Unavene som behal očami po šedých masách. Pierko succuby. Ľahšiu plácu si pustovník skutočne nemohol nájsť. A to nebolo všetko. Pre Rituál uvoľnenia sme museli získať niečo od všetkých štyroch elementov. A pri rozväzovaní musia byť zástupcovia zla, dobra a nezávislosti. Vedel som, že sa ešte pekne natrápim. A k tomu tam málo času!
Vysoko nad skaliskami som začal lietať vo veľkých kruhoch, napínajúc unavené oči. Vzduch. To je hádam najjednoduchšie. Pierko z môjho krídla bude bohato stačiť. Voda? Pustovník nám odporučil morskú vílu. No to bude! Oheň? Nemám tušenie. A nakoniec zem. To bude najtvrdší oriešok, oholiť Jorga.
Sám pre seba som sa zasmial. Mal som rád toho dobrosrdečného trpaslíka a veril som, že bude ochotný mi podať pomocnú ruku. Alebo aspoň pomocný fúz.
Zívol som. Koľko dní som už vlastne nespal? Sám som nevedel. Opatrne som zletel k najvyššej skalnej plošine, pokrčil nohy v kolenách a mäkko na ňu pristál. Kore sa čím ďalej viac zaokrúhľovalo bruško a ja som nemal ani len pierko succuby, aby som mohol ním zaplatiť rituál. Keby to mohla byť aspoň hocijaká succuba. V podtemne ich je viac ako dosť. Ale musí to byť práve táto sponad dorenu. Pravda, mohol som podvádzať, ale nemal som chuť na to, aby sa kvôli tomu nebodaj nezdaril rituál a prišiel by som o Korušku.
- Hľadáš niekoho, srdiečko?
Stuhol som. Za mojím chrbtom sa ozvali ľahučké kroky. Otočil som sa na päte a v strehu.
Predo mnou stála pôvabná bytosť. Žena bola nižšia ako ja, ale štíhla ako prútik a správne zaoblená na správnych miestach. Pri každom kroku sa vlnila neuveriteľným spôsobom, ktorý by každého muža nenechal chladným. Okrem mňa. Bol som príliš vyčerpaný, príliš unavený a rozzúrený. A moje srdce patrilo len a len jedinej žene a to sa nikdy nezmenilo a nezmení. Prekliata succuba, konečne sa ukázala. Pevnejšie som stisol luk, pripravený v okamihu siahnuť po šípu a zastreliť tú potvoru. Bral som ju len ako nutnú vec.
Succuba jemne mávla blanitými krídlami a na plných perách vykúzlila čarokrásny úsmev. Mrkla na mňa spod dlhých mihalníc.
- Hádam by si mi len nechcel ublížiť. – zapriadla nechutne sladkastým hlasom. Bez váhania podišla ku mne a vztiahla drobnú ručku. Trhlo mnou a o krok som ustúpil.
- Bude mi stačiť jediné. Daj mi niečo od seba. Prameň vlasov, alebo šupinu, či inú vec.
Ledva som sa ovládal, aby som jej svoju nechuť z nej nešplechol priamo do tváre. Bola priblízko na streľbu. Voľnou rukou som nebadane vkĺzol pod plášť a uchopil rukoväť dýky.
- Ten nôž nebude potreba, zlatíčko. Neplánujem ťa nijako ohroziť. – pobavene sa zasmiala. Znelo to ako klokotanie potôčka. Potriasol som hlavou, aby som si ju vyčistil. Nemienil som sa nechať nachytať nejakými hlúpymi úskokmi.
- Čo tak ale nechať obchodík na chvíľku stranou. – zapriadla a pokúsila sa ku mne pritočiť. Len som opäť o krok ustúpil.
- Vidím na tebe, že ma chceš objať. Veď prečo nie? Som len krehká žienka. Poď ku mne, drahý môj.
Opäť som pred ňou o krok ustúpil. Zdvihol sa mi žalúdok, ako sa mi hnusila.
- Dotkni sa ma a bude to to posledné, čo urobíš vo svojom biednom živote.
Sám som sa podivil, ako ľadovo znel môj hlas. Succuba sa len rozverne zasmiala.
- Môžem ti dať okúsiť slasti, ktoré nikdy vo svojom živote s nikým nezakúsiš.
Priadla ďalej. Ovládnuť sa, nevytasiť dýku a nepodrezať jej na mieste hrdlo bolo skoro rovnako ťažké, ako pri démonovi.
- Chcem len kus z teba. Ak mi ho nedáš, tak si ho zoberiem sám!
- Och, čože tak chladne? – opäť sa ma pokúsila dotknúť a opäť neuspela.
- Ver mi, krásavček, že som pristará a primocná na to, aby si ma dokázal len tak ľahko zabiť.
Rozosmiala sa. Všetko na nej sa zavlnilo. Tak toto skutočne nedokáže žiadna smrteľníčka.
- Ale nemám rada násilie. – pohodila elegantne ručkou, pohodiac hlavou. Jej čierne vlasy sa rozleteli vo vánku. Tak blízko boli a tak ďaleko. Možno stačilo sa len načiahnuť a jeden prameň jej odšklbnúť z tej jej krásnej hlavičky. Bodaj ju Helgaron zkáral!
- Tak ti dám ponuku. Ale len jedinú. Nikdy inokedy sa už k takej možnosti nedostaneš.
Našpúlila pery. Stiahlo mi žalúdok. Nie z túžby, ale z obavy, že možno predsa len vraví pravdu.
- Dám ti to, čo chceš. Ale chcem niečo na oplátku. Jeden bozk. Nič iné po tebe nechcem.
Stuhol som na mieste. Niečo takého som skutočne nečakal. Už len pomyslenie na to, že by som mal pobozkať inú ženu, sa mi hnusilo. A k tomu ešte démona?
- Verím, že sa môžeme dohodnúť aj inak.
Povedal som neoblomne. Posunul som nohou dozadu, snažiac sa opäť pred ňou ustúpiť. Namiesto zeme som však došliapol do vzduchu a keby som inštinktívne nemávol krídlami, spadol by som cez okraj.
- To by sme samozrejme mohli. – succuba sa ležérne uškrnula. - Ale nedošli by sme k žiadnemu záveru. Buď bozk, alebo nič.
Videl som na nej, že nie je ochotná čo len premýšľať nad hocičím iným. Naklonila sa ku mne. Zastavil som dych a silou vôle prekonal zhnusenie. Pre iného muža by jej bozk bol sladký a vábny. Pre mňa bol však trpký a odporný. Nikdy si to neodpustím.
Snažila sa ovinúť ruky okolo mojich ramien, ale akonáhle bolo urobené, čo muselo byť, som ju od seba prudko odstrčil. Odpľul som si. Kurva drát!
Succuba držala v rukách moju dýku. Kedy sa k nej dostala, nemám tušenia. Chytila medzi dva prsty jeden zo svojich prameňov a ľahko ho odrezala. Podala mi ho aj s mojou zbraňou. Rýchlo som obe veci zobral. Prameň som schoval do mešca za opaskom. Poriadne som ho stiahol, aby som ukryl ten vzácny poklad.
Dýku som v ruke pohotovo otočil a namieril succube priamo na srdce. Temer som vykríkol nadšením, keď som videl, ako ten démon stojí na mieste a hrot čepele mieri bezchybne na cieľ. Potom to prišlo. Pocit, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Dýka sa zastavila len pár milimetrov od jej pokožky. Napínal som vôľu, ako to len išlo. Zúfalo som si uvedomil, že nedokážem pohnúť rukou.
Succuba sa rozosmiala. K sladkému tónu sa pripojil iný. Ostrý, výsmešný a víťazný. Vyhrala.
- Tvoja myseľ patrí mne, smrteľník. – zdvihla bradu, hľadiac na mňa povýšenecky.
- Nemôžeš ma zabiť. Teraz už nie. Tvoja myseľ patrí mne!
Podišla ku mne, arogantne sa uškrnúc. Zdvihla ruku a pohladila ma po líci. Nebol som schopný pohnúť sa. Po chrbte mi prešli chladné zimomriavky.
Succuba zavlnila bokmi a otočila sa. Pomaly zamierila na miesto, kde som ju prvý krát zbadal. Zúril som. Tá démonia mrcha musela zomrieť. Blok v mojej mysli mi to však nedovolil. Telo ma neposlúchalo. Porazene som sklonil ruku a schoval dýku späť do pochvy za opaskom a to práve vo chvíli, kedy succuba jednoducho zmizla.
Rozzúrene som mávol krídlami a vzniesol sa niekoľko metrov do vzduchu. Zachytil som vietor a strmhlavo sa pustil k zemi. Toto sa Kora nikdy nesmie dozvedieť.

// (Opäť veľká vďaka za pomoc Czech_Luthorovi pri spísaní tejto časti príbehu)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:17 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 20:57 26. Oct 2011 
Offline
Rytíř
User avatar
 Profile

Joined: 11:31 01. Feb 2008
Posts: 686
Location: Trondheim, Norsko
* * * * *


Říkal něco o tom, že chce část každého z těch živlů… Oheň, voda, vzduch a zem…
Seděl jsem zrovna na skále u moře, vítr mě hladil po obnažené hrudi a rukou. Koukal jsem na tu nespoutanou krásu, vlny, které jemně omývaly pobřeží. Ten den by se ničím nelišil od ostatních dní. Až na to, že jsem stále cítil jak na mě dopadá vlna viny. Sledoval jsem vodu a mezitím prsty projížděl peří na svých křídlech. Cítil jsem nepatrné jizvičky, které tam po těch letech opět nějaké přibyly.
Vzduch, proběhlo mi hlavou. Jemně jsem dál pokračoval, až mi jedno delší pírko zůstalo v ruce, takže to bylo první řešení problému. Kéž by všechno ostatní bylo tak jednoduché! I nadále jsem sledoval krásu oceánu, až jsem si vzpomněl na jeden opravdu starý příběh, který jsem kdysi dávno četl. Byl to příběh nějakého bláznivého námořníka, který říkal, že dokáže přivolat mořskou pannu a že s nimi promlouvá pokaždé, když slunce zapadá za obzor. Že prý stačí najít krásnou, velkou mušli a zatroubit na ní.
Jak bych měl asi troubit na mušli? Mušle má jenom jeden konec . Seskočil jsem dolů ze skály a sundal si boty. Slunce už téměř zapadalo a já se jen tak procházel po pobřeží, vychutnával jsem si dotek písku a chladné vody na své kůži. Pak jsem šlápl na něco ostrého. Se zabručením jsem se podíval a všiml si konce jakési obrovské mušle, opatrně jsem jí vyhrabal z písku a omyl ve vodě, byla nádherná, velká asi jako moje hlava. Znovu mě proběhl hlavou ten starý námořník. Zkusil jsem na mušli foukat ze všech stran, ale pořád nic… Nakonec jsem vytáhl nůž opatrně urazil kus jedné strany, takže jsem získal něco jako zvláštní trubku. Když jsem se konečně opřel do zatroubení z plných plic tak jsem si myslel, že jsem se zbláznil. Ale pak jsem zaslechl, jak se ode mě táhne dlouhý, táhlý tón. Zkusil jsem to znovu a posadil jsem se na jeden z větších kamenů poblíž. Sledoval jsem tříštící se vlny a nadával si do hlupáků, když v tom jsem zahlédl pohyb ve vodě. Nejdřív se mi zdálo, že je to jen větší ryba, pak jsem zahlédl další mírný záblesk a šplouchnutí velké ploutve. Seděl jsem klidně a sledoval, jak se z vody pomalu, nejistě vynořila krásná dívčí tvář, lemovaná zlatými vlasy. Vypadala jako mladé děvče. I na tu dálku jsem viděl tu hravou, živou jiskru v jejích očích. Pomalu jsem se zvedl, zdálo se že si mě konečně všimla. Opatrně jsem s mušlí v rukou a neozbrojený vkročil do vody. Zvědavě si mě prohlížela, zdálo se, že nejspíš moje křídla. Pomalu se vydala směrem ke mně avšak stále velmi ostražitě.
„Kdo jsi? To Ty jsi troubil? Ta mušle má ten nejkrásnější hlas jaký jsem kdy slyšela!“ Pronesla jemným, tenkým hlasem plným radosti… Radosti ze života. „Umíš létat, že? Ach, musí to být tak krásné vidět moře z té obrovské výše! Kéž bych také uměla létat… Ráda bych viděla oceány i zezhora, když vím jak vypadá zezdola.“ Tiše se zasmála a upřela na mě pronikavě modré oči, hluboké a nádherné jako lesní studánky, neposkvrněné žádnou špatností, jen hravostí a radostí.
„Ano byl jsem to já, krásná mořská vílo… Mé jméno je Fallion Meynolds, jsem tu proto, abych Tě o něco požádal.“ Voda už mě začala mírně chladit na nahém břiše, až potom jsem si uvědomil, že jsem už přes pás ve vodě.
Víla ke mně připlula blíž a já jí podal mušli, usmála se na mě. „A s jakým přáním přicházíš, tvore nebes?“ Řekla.
Rozhodl jsem se vyprávět jí celý příběh. O tom, jak Koru posedl zlý démon, jak naše nenarozené dítě chrání její duši před zkázou. Nejednou se mi zdálo, že jsem při mém vyprávění zahlédl třpyt v jejích očích. Možná slz? Kdo ví. Každopádně jsem jí nakonec požádal, jestli mi nemůže dát něco, co by reprezentovalo jí… Jí jako zástupce vodní bytosti.
„Ach, je mi Tě tolik líto… Tolik bolesti musíte prožívat, tolik útrap.“ Pronesla hlasem plným lítosti. Pomalu vytáhla ruce z vody. V jedné se leskla překrásná modrá šupina, v druhé zase kamínek barvy tyrkysu.
„Děkuji Ti, krásná mořská vílo.“ Usmál jsem se na ní. Vzal jsem si kamínek a mírně si ho prohlédl.
„Je kouzelný. Každý den, před západem slunce, když přijdeš sem a ponoříš jej do vody, budu vědět, že jsi to Ty a možná se ukážu.“ S tím se začala pomalu vzdalovat.
Usmál jsem se. Víla pomalu odplovala, dívala se na mě.
„Přeji Ti mnoho štěstí na Tvé cestě! Za lásku přeci stojí bojovat, nebo ne? Bez lásky by na tomto světě byla jen tma a zlo a to by nebylo hezké místo pro život.“ Usmívala se.
„Sbohem Fallione, tvore nebes! Doufám, že mě přijdeš navštívit a přineseš mi další krásnou mušli!“ Zavolala a zmizela v moři. Chvíli jsem tam pořád jen stál, pak jsem pomalu vyšel z vody. Ještě toho večera jsem si kamínek nechal u klenotníka opatrně zasadit do přívěsku, který pořád nosím u sebe. A první úkol byl snad konečně splněn. Teď už se jen pustit do ohně a země, pak můžeme konečně v pokoji žít dál naše životy. Doufám…

_________________
Fallion Meynolds - Hrdý hraničář, manžel Kory Meynolds - té nejkrásnější ženy na Thalii - a otec tří krásných dětí.

Člen Virtuálního Páru

Samozvaný SpamMaster v nejlepších letech!

Our love is a bed of nails
Love hurts good on a bed of nails
I'll lay you down and when all else
Fails
I'll drive you like a hammer on a
Bed of nails
Baby when you scratch,
you know I'm gonna bite!


Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 10:09 27. Oct 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Oheň. Bolo mi jasné, že získať ho bude oveľa ťažšie, ale tiež som cítil, že teraz ma už nič nezastaví. Jediné relatívne mysliace bytosti oplývajúce týmto elementom, o ktorých som vedel, boli obri v Alansijskej vrchovine. Ale tí by ma radšej roztrhali na tisíce kúskov, prípadne sa sami nechali roztrhať, ako by so mnou uzavreli hocijaký obchod. Musel som to však skúsiť.
Potľapkal som Alatariel po spotenom chrbte. Cítil som jej nervozitu. Chápal som ju. Bolo mi úplne rovnako. Vedľa mňa zachrašťalo železo. Muž zaodetý do žiarivo bieleho brnenia sa pochmúrne pozrel smerom k ústiu jaskyne, ktorá akoby otvárala čiernu papuľu priamo z útrob vysokého pohoria.
Daladan, dávny priateľ, jeden z mála, ktorý sa dal prekusnúť. Nebol ako tie ostatné vypatlané mozgy, ktoré vyrevúvali božie meno a bezhlavo ničili všetko, čo sa im v ich priteplených hlavách javilo ako zlé. Nie. On si uchoval dostatok myslenia a inteligencie, ktorú potreboval k prežitiu a jednaniu s ľuďmi. Možno práve preto sme sa stali tak blízky. Akokoľvek, bol to práve on, koho som sa rozhodol poprosiť o pomoc. A teraz sme spolu stáli pred dúpäťom ohnivých obrov.
Nemal som odvahu povedať mu o svojom trápení skôr. Až po ceste som sa mu zveril, aká veľká úloha mi leží na bedrách a čo musím urobiť, aby som zachránil moju milovanú. Spomenul som si, koľko epických príbehov plných lásky a boja o ňu som už prečítal. A teraz som sa dostal práve do jedného z nich. Hrdina vo svojom vlastnom dobrodružstve.
- Vieš, priateľu. Vždy som sníval o tom, ako sa o mne bude písať. Že budem známy pre všetkých milovníkov kníh. Síce z týchto dvoch vecí som nedosiahol ani jedno, ale napriek tomu som získal svoje – snažím sa zachrániť svoju lásku z pazúrov zloducha. Aké poetické.
Daladan sa len zasmial a potľapkal ma po ramene.
- Kora to iste ocení. Ostatne, Dei-Anang nám na tejto ceste bude priať šťastie. Som si tým istý. Bojujeme za správnou vec, Fallion, to už je v tomto svete dosť veľká vzácnosť.
- Opäť hovoríš ako nejaký kňaz. Ale máš pravdu, za lásku sa musí bojovať. - rozhodne som kývol hlavou a pripravil luk k prvému výstrelu. Prečo zbytočne otáľať? Nech to máme čím skôr za sebou a nech viem, či tu nájdem to, čo hľadám.
Netrvalo dlho a uistili sme sa, že nás obri skutočne nemienia počúvať. Začadené steny inak impozantného sídla sme nanovo vymaľovali červenou farbou. Síce v hypermoderných tvaroch a škvrnách, ale aspoň ladili k láve, ktorá tu tiekla potokmi. Len tá zmäť mogov a čriev sa k tomu nehodila. Neladilo to k sebe.
Daladan bojoval skutočne udatne. Nebolo to ale to pravé orechové, ako s Korou. Ona je ako štít. Dokáže držať celý zástup nepriateľov, kým ich ja hladko kosím ponad jej rameno ... nie! Musím sa sústrediť! Mám pred sebou úlohu a nemôžem si dovoliť nechať sa rozptyľovať spomienkami na minulosť. Veď už čoskoro budeme opäť jedna duša. Tak, ako tomu bolo predtým. Teraz stála predo mnou skúška .. skúška ohňom.
Zasmial som sa tej irónii. Všetko to bola len jedna veľká irónia osudu.
Ďalšie šípy, ďalšie máchnutia mečom a po zemi sa váľali aj poslední z prekliatych splodencov. A tam stál. Pred mohutným trónom sa týčila postava veliteľa, obrieho démona. Z očí mu sršalo červené svetlo. Ani som len nestihol otvoriť ústa, aby som sa mu prihovoril, v bláhovej nádeji na odpoveď, a už ku mne letela s protivným svištením obrovská ohnivá guľa. Prudko som sa odrazil, máchol krídlami a ďakoval bohom, že sú tu stropy dosť vysoké pre moje zložité manévrovanie. Guľa vrazila do steny za mnou. Pocítil som vo vzduchu slabý pach spálených pierok. Ale letel som a to znamenalo, že sa mi perie muselo poškodiť len minimálne.
Prudko som vystrúhal piruetu vo vzduchu, pristanúc všetkými štyrmi tvrdo na strop. V tej sekunde som sa odrazil a vrhol priamo pred démonove nohy. Veľkou halou sa ozýval Daladanov hlas, s Dei-Anangovým menom na jeho perách. Príšera zarevala a udrela tvrdo na miesto, kde som posledne stál. Bol o toľko pomalší ako ja. Síce silné, ale inak neohrabané nemehlo. V rukách som mal svoje dýky, každý dlhá ako môj lakeť. Poznám svaly a ich funkciu. Poznám, kde to najviac bolí, kde je to životu nebezpečné a ako vyradiť nepriateľa z boja, pokiaľ má aspoň trochu postavu podobnú humanoidovi. Jeden sek do správneho svalu na stehnách ho znehybnil. Zabodol som ostré čepele do démonovho chrbta. Tak pomalý! Vzduchom sa mihol lesk Daladanovej obojručky. Tvár mi postriekala horúca tekutina.
Démon mal však toľko drzosti, že zubami nechtami nechcel zomrieť. Navrch chŕlil kliatby v kadejakých jazykoch, presýtené mľaskavým bublaním, vychádzajúcim z jeho hrude. Zamračil som sa a mrzuto zatočil oboma čepeľami naraz. Slová dozneli v zachrčaní. Nohou som sa zaprel o skrvavený chrbát a skopol telo na zem. Rutinne som utrel čepele a zasunul ich do pochiev. Myseľ mi obostrel šedý mrak prázdnoty. Vnímal som len jediné – neuspel som. Zahltili ma pochmúrne úvahy. Zamrkal som očami, ktoré ma pálili a zohol sa k telu. Bez záujmu som ho začal prehľadávať. Hocičo, len nie beznádej!
Okrajovo som vnímal rinčanie železa, ako Daladan prehľadával bočné chodby. Namáhavo som otočil obrovské démonie telo. V pravej ruke zvieral medzi pazúrmi knihu. Ako to, že som si to predtým nevšimol? Pokus o otvorenie pevného zovretia holými rukami sklamal, tak som opäť siahol po dýke.
Postavil som sa s knihou v ruke. Bola raz taká veľká ako tie, ktoré mám doma. Od pohľadu bolo jasné, že musí byť veľmi stará a často používaná. „Ničitelia“ - skutočne podivný názov. Zvedavo som knihu otvoril. Aké sklamanie, keď som vnútri objavil len hŕbu prázdnych strán.
Pokrútil som hlavou. Hruď sa mi sťahovala bolesťou zo zlyhania. Prešiel som pohľadom miestnosť. Daladan sa už vracal a podľa jeho pohľadu tiež neuspel. Zachvel som sa vyčerpaním. Dva kroky odo mňa stál trón, z ktorého odkvapkávala krv jeho posledného majiteľa. S určitým pocitom škodoradostného zadosťučinenia som sa naň rozvalil.
Okamih som sledoval prelievajúcu sa lávu. Z prázdneho zamyslenia – ak sa to tak dá nazvať, keď vlastne nad ničím nepremýšľate – ma vytrhol priateľov hlas.
- Našiel si niečo?
Mávol som k nemu knihou.
- Len toto. Ale nie je tam nič. Absolútne nič.
Aby to videl sám, otvoril som knihu. Niečo sa zmenilo. Stránka, ktorú som práve otvoril, sa zavlnila a stmavla. Objavila sa runa. Potom ďalšia a ďalšia. Neboli zoradené. Prelievali sa na stránke ako keby ich niekto miešal v kotli. Začul som svoj hlas.
- Čo to hovoríš? - Daladan ku mne napäto podišiel. Nedokázal som otočiť pohľad od neznámych znakov a slová v cudzom jazyku, tvrdom a klokotavom, sa mi rinuli z úst. Pripadal som si ako v zlom sne. Čo sa to zase deje? Nestačili tie pohromy, ktoré sa na nás zrútili?
Oslepil ma ostrý, bolestivo jasný záblesk. Zvalil som sa v kŕči na zem a držal si oči. Prekliate svetlo! Vedľa mňa s tupým zadunením dopadla kniha. Ucítil som, ako ma ruky v chladnom kove chytili pod ramenami a opatrne zdvihli.
Len pomaly sa mi vracal zrak. Po koži som cítil prebiehať neznámu energiu, z ktorej sa mi ježilo perie na krídlach. S prvými obrysmi prišla aj zamračená Daladanova tvár, ktorá pozerala ponad moje rameno.
- Nevedel som, že vieš čarovať. Alebo čítať magický jazyk.
- Eh? Neviem. Čo sa stalo? – otočil som sa a sledoval priateľov pohľad. Hľadel som na jasný kruh o prieme skoro dvoch sáhov, vychádzajúci z podlahy a ťahajúci sa až k stropu. Celý pozostával z namodralého svetla.
- Čo to je? – Daladan sa k tomu neisto priblížil. Ja som už niečo podobné raz videl. Preto som vedel, čo by som mal .. čo musím urobiť!
- Niečo si hovoril v akomsi podivnom jazyku. Nikdy som nič podobné nepočul. – vysvetľoval zmätený paladínSarkasticky som sa uškrnul. Posledné mesiace počúvam toto slovné spojenie akosi pričasto.
- Potom zrazu nejaké divné svetlo a padol si na zem. No a tu sa dvihlo toto. – mávol rukou smerom k žiarivému stĺpu.
Mierne som pokýval hlavou a vytasil zbrane. Vykročil som ku svetlu.
- Počkaj! Neblbni! Čo ak je to nejaká pasca? Nevieme, čo to môže urobiť, ani čo ....
Daladanove slová som vôbec nevnímal. Nemal som na výber. Zlyhanie by znamenalo smrť mojej milovanej a teda i moju smrť. Nič som neriskoval, lebo som už nemal čo. Mohol som len získať. Prikrčený, s napnutými svalmi v bojovom postoji, som vkráčal do svetla .. do brány vedúcej do neznáma, v ústrety osudu.



// (zas a znova veľká vďaka za pomoc Czech_Luthorovi pri spísaní tejto časti príbehu - spísal celý základ, ja som upravila a rozšírila)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:16 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

 Post subject: Re: Kora Meynolds - zápisky z denníka
PostPosted: 20:22 28. Oct 2011 
Offline
Velmistr
User avatar
 Profile

Joined: 15:14 19. Jan 2009
Posts: 1159
* * * * *

Obostrela ma oslnivá žiara. Oči som privieral, čo to išlo, ale i tak ma z toho jasu rozboleli. Pod nohami mi niečo zaškrípalo a do tváre ma udrelo neznesiteľné teplo. Musel som si niekoľkokrát pretrieť viečka, kým sa mi úplne vrátil zrak.
Stál som uprostred akéhosi nerovnomerného ostrovčeka, ktorého povrch bol spálený na uhoľ. Všade okolo neho, kde som len dovidel, sa prelievala žeravá láva. Vzduch sa vlnil a skresľoval tvary do komických až morbidných tvarov. Oblohu som nevidel. Bola zahalená černotou.
Striaslo ma. Viac ako voľné priestranstvo mi celé toto pripomínalo jednu obrovskú odpornú jaskyňu. Brr .. neznášam jaskyne!
Prišlo mi zle. Odtrhol som oči od oranžovej tekutej masy a pozornejšie prešiel pohľadom ostrov. Svetelný portál, cez ktorý sme tu prišli, zmizol. Ako som sa otáčal do kruhu, zastavil som pohľadom na obrovskom kamennom masíve, posypanom napadaným popolom. A že ho tu všade lietalo viac ako dosť. Prižmúril som oči a snažil sa zaostriť cez vlniaci sa vzduch. Podišiel som o dva kroky bližšie.
A stŕpol. Stál som tvárou v tvár drakovi. Ale že to bol DRAK! Nikdy som sa s tak ohromnou beštiou nestretol a to sme s Korou do Krynu chodili mladé draky plašiť úplne bežne.
Okrídlený obor ležal rozvalený na spálenej zemi, bol vyšší ako tá najvyššia budova, či strom, ktoré som kedy videl. Jeho načervenalé šupiny sa i pod nánosom popola ohnivo leskli. Lothian s nami! Červený drak! Obrovský červený drak – dodal som v duchu. Dobre som vedel, že rovnako aká je ich farba, je aj ich povaha. Prchká, zbesilá a neľútostná.
Dlhá, štíhla (dá sa to tak vôbec nazvať pri tej veľkosti?) hlava ležala na zemi ani nie dvadsať sáhov odo mňa. Na vrchu vystupovali matné zatočené rohy. Ostré biele zuby, každý veľký hádam ako ja sám, mu trčali z papule. Oči mal zavreté a vyzeral, ako mŕtvy. Nebol som však taký hlupák, aby som tomu veril. Určite nie, kým by som si to nejakým spôsobom neoveril. Dosť bezpečným spôsobom – poznamenal som pre seba pri pohľade na jeho pazúry, zaryté v zemi.
Zo zeme sa dvihol kúdol popola, spolu so žeravým vzduchom, ktorý sa mi neúprosne nahnal do tváre. Z dračej hrude sa ozvalo duté zaburácanie. Strnul som a upokojil sa až dobrých desať minút neskôr, keď sa nič neudialo. Tak tu máme odpoveď. Spí. A nielen to, ale ešte aj nechutne chrápe.
Za chrbtom som začul sípavý nádych a chrastenie zbroje. Samozrejme, Daladan prešiel portálom za mnou. Rukou som mu rýchlo naznačil, aby zastal a schoval som zbrane. To by bolo teda šialenstvo sa s takýmito špáradlami postaviť pred tú horu mäsa. By sme zožali len hromový dračí posmech. Ani celá karathská armáda by s ním najskôr nepohla.
Ešteže tento paladín je inteligentnejší, ako ostatní. Ostal len pokojne stáť a neisto hľadel na tú prehistorickú beštiu. A že strach mal tiež! Asi tak rovnako veľký, ako ja sám.
Otočil som sa späť k drakovi a odkašľal si, aby som uvoľnil stiahnuté hrdlo. Slabšia nátura by najskôr už dávno mala pod nohami peknú mláčku.
- Velebný, premocný drak. Prosím, dovoľ mi zložiť ti tú najväčšiu poklonu. Nikdy som nevidel tak vznešenú bytosť, ako si ty.
Jedinou odpoveďou mi bolo hromové chrápanie a ďalší kúdol prachu. Zavolal som teda hlasnejšie.
- Všemocný drak. Dovoľ mi predniesť ti moju prosbu ..
Pri pohľade na nehybnú masu ma akosi opustili slová. Zbytočne si tu deriem hlasivky v snahe prekričať to hučanie všade okolo. Na pleci som pocítil dotyk a pootočil som hlavu.
- Kde to sme? – spýtal sa potichu Dalan.
Pokrčil som plecami. Rytier mi opäť stisol rameno a hlavou ukázal na niečo bokom od nás. Sledoval som jeho pohľad. Pomaly som sa otočil a poobzeral sa. Kol dokola sa okolo nás čnelo päť menších kopcov. Vydýchol som v úžase a poznaní, že z ich vrcholov sa ťahá pár šupinatých krídel. Boli to draci. Každý z nich mohol mať čo do dĺžky okolo pätnásť sáhov, ale i tak boli oproti obriemu monštru ako myš proti slonovi. I tak by nás každý z tých tvorov roztrhol ako hadov.
Potriasol som hlavou v snahe pozbierať roztrúsené myšlienky. Otočil som sa naspäť k najväčšiemu z drakov. Možno to je šialenstvo, ale čo? Zohol som sa po kameň a opatrne ho hodil do veľkej šupinatej hlavy. S tichým cinknutím sa odrazil a dopadol do popola.
Daladan za mnou sykol od hrôzy a skoro som cítil, ako sa premáha, aby nesiahol po meči. Nebolo tak ťažké sa do neho vžiť. Mal som rovnaké pocity. A čo sa stalo? Nič! Hlava sa ani nepohla.
Vzal som ďalší kameň, tentoraz o kus väčší. Cinklo to o poznanie hlasnejšie, ale zas nijaká reakcia. S povzdychom som sa začal hrabať v batohu. Hľadal som niečo, čo by mi mohlo pomôcť, alebo mi dať nejaký nápad.
Aha! Vytiahol som veľký kus sušeného mäsa. Zdvihol som ho do výšky a elegantným oblúkom hodil rovno do dračieho oka. Mľasklo to a bývalý kus medvedej nohy žuchol na zem. Zároveň s tým sa zdvihol kúdol prachu, padajúci všade okolo z obrej dračej papule. Len matne sme videli, ako sa tá otvorila a červený rozoklaný jazyk bleskurýchle vystrelil, ovinul kus mäsa a stiahol sa späť. S mľasknutím sa tlama znovu zavrela.
Hojnú chvíľu sme s Daladanom kašľali a šli si vypľuť pľúca, kým sa ten hnusný popol opäť aspoň trochu usadil. Pozreli sme na seba a otočili sa k drakovi. Opäť spokojne vyfukoval kúdoly vriaceho vzduchu, len tentoraz sa k tomu pridali aj iskričky. Pokrčil som ramenami a opäť siahol do batohu. Tušil som, že sa mi riadna zásoba hodí.
Ešte tri krát sa zopakoval hod mäsom do dračej hlavy (začínal som v tom byť vážne dobrý), zamorenie vzduchu popolom a vypľúvanie obsahu pľúc, kým sa konečne neskutočne pomaly pootvorilo jedno oko. Uprel sa na nás rozospaný pohľad očí, ktorých farba sa podobala láve, tečúcej všade okolo ostrova.
- Preveľký, všemocný drak. Prepáč, že ťa rušíme v tvojom blahodárnom spánku ..
Drak na odpoveď len rozďavil papuľu – v tom momente sa mi stiahli všetky svaly v tele – a hlasno zívol. Sánka sa s cvaknutím zaklapla, ale oko našťastie ostalo pootvorené.
- Prosím. Moje meno je Fallion Meynolds ..
- Moje meno je rytier Daladan. – pridal sa potichu môj priateľ a galantne sa uklonil.
- ... a moja žena, ona sa dostala do pazúrov démona, ktorý chce zničiť jej dušu. A jeden mocný mág nám povedal, že musím doniesť časť z bytosti, reprezentujúcej každý z elementov. Má byť ale darovaná dobrovoľne. Prosím. Bol by si tak láskavý a pomohol nám?
Dračie oko sa lenivo pohlo a ľahostajne na mňa zaostrilo. Nezdalo sa, že by ho moje slová čo len trochu chytili za srdce.
- Som ochotný urobiť hocičo.
Roztiahol som bezradne ruky. Obria papuľa znovu zazívala a opäť sa nám naskytol pohľad do dračích útrob. Daladan za mnou hlasno preglgol a zastonal. Stále však radšej mlčal.
Práve keď som sa chystal pokračovať v podlízavých prosbách, zaprašťala zem, veľhorie telo sa zachvelo .. a hlava sa nadvihla. Ako stúpala do vzduchu, dvíhal som zrak a zakláňal sa. Cítil som sa ako mravec. Daldan za mnou začal nervózne prešľapovať. Opäť sme raz zdieľali svoje pocity.
- Chceššš pomosss? Dobrrre. – z papule mi sykol rozoklaný jazyk, - Je niešššo, čo chsssem. Jediná vesss, ku ktorej sssom sa nikdy nedossstal. Tí malí zakrssslísssi mi ho nechssseli dať! Zošššeň mi resssept na trpassslíšššie pivo. Potom ti dám moju šššupinu.
Pomaly zo seba súkala dračia hlava. Vytreštil som neveriacky oči. Čo akože chce robiť drak s pivom? Ale vlastne, to nebol môj problém.
- Získam ho pre teba, mocný drak...
Z dlhého krku mu vyšiel sípavý rehot.
- Som drašššisssa, ty chrrrobák! Sssom prrramatkou všššetkých drrrakov! Prassstarrrý prrraprrredok!
Tak sa ukázalo, že na sebavychvaľovanie zas až tak lenivá nebola. Žeby arogancia a pýcha rástli s vekom? Čo som si v tom momente najviac prial bolo, aby tá ozruta nevedela čítať myšlienky. Ale jej slová dávali zmysel. Tí menší draci museli byť teda jej potomkovia.
- Ospravedlňujem sa, ó prekrásna. Nikdy by ma nenapadlo ťa čo len trochu uraziť.
Dračica na mňa uprela žiariace oko. Zatajil som dych. Ona však len začala pomaly spúšťať hlavu.
- Terasss choďte a nerušššte môj ssspánok. Keď budete mať resssept, prídete tak, ako prrredtým.
Otvoril som ústa a chystal sa spýtať, ako sa máme dostať domov, keď ma zalialo žeravé červené svetlo. Obostieralo ma len niekoľko sekúnd a ako prišlo, tak sa i rozplynulo. Poobzeral som sa zmätene okolo seba. Vedľa mňa stál Daladan s pootvorenými ústami (keď som to videl, svoje som hneď zaklapol) a okolo nás sa rozprestieralo nočné ticho alansijskej vrchoviny. Stáli sme len niekoľko sáhov od vchodu do brlohu ohnivých obrov.
S verným priateľom sme sa na seba pozreli, čítajúc si vzájomne myšlienky. Toto bolo o perie na krídlach! Daladan bol najskôr nadšený úplne rovnako ako ja, že sme neskončili spálený na prach.
Vykročili sme k miestu, kde sme nechali kone a pekne krásne si to namierili do Ivory. Túto skúsenosť sme jednoznačne museli spláchnuť.

// (autori: základ spísaný Czech_Luthorom, rozpísané Jachyrou)

_________________
madam Kora Meynolds - bývalá manželka Fallionova, matka Kelrany a dvojčiat Dermonta a Artoriusa pomenovaných podľa tých, ktorí asistovali pri ich pôrode, sestra imperiálnej krásky Divy
Bývalá podporučíčka VI. roty karathskej armády, nech naveky žije sláva vrchného inkvizítora Lacaranta a bôžika spamu Kráťatka

http://www.diadem.sk/ - združenie priateľov historických umení a šermu


Last edited by jachyra on 00:15 03. Nov 2011, edited 1 time in total.

Top
Reply with quote  

Display posts from previous:  Sort by  
Post new topic Reply to topic  [ 27 posts ]  Go to page 1, 2  Next

All times are UTC + 1 hour [ DST ]



Who is online

Users browsing this forum: No registered users and 8 guests


You cannot post new topics in this forum
You cannot reply to topics in this forum
You cannot edit your posts in this forum
You cannot delete your posts in this forum
You cannot post attachments in this forum

Search for:
Jump to:  
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group  
Design By Poker Bandits